kôr sa bude v celom Maďarsku práve v jeho prípade hovoriť o malom hospodárskom zázraku. V meste s mediteránskou atmosférou, v Pécsi - po našom v Päťkostolí, dal prednedávnom postaviť nové veľké sídlo svojej firmy, ktorá sa už roky rozrastá. Mnohým ľuďom z brandže jeho úspech stále naháňa strach.
Nektoré médiá váš obraz idealizujú, iné naopak zatracujú. Ako to vnímate?
„Je to úplne samozrejmé, svet takto funguje. Budem úprimný, nie je veľmi zaujímavé, ako to vnímam.“
Prečo myslíte?
„Je vaše suverénne právo, aký dojem na vás urobím a čo považujete za dôležité. Chcel by som len, aby to bolo objektívne. Nemám problém s tým, čo poviem, ale nemám rád, keď mi dajú do úst niečo iné, než čo som povedal. Alebo keď sa stanem súčasťou úsudkov, ktoré považujem za falošné. No v konečnom dôsledku si myslím, že môj obraz je pozitívny.“
Začali ste predávať knihy na ulici. Prečo práve knihy?
„Nebolo na tom nič zvláštne, len jedno je isté, od detstva som stále čítal. Žili sme vo veľmi malej dedinke pri Pécsi, a ani neviem, prečo som sa nakoniec stal takým veľkým čitateľom, keď som v šiestich rokoch čítanie vyslovene nenávidel.“
Nútili vás do čítania?
„Počas prázdnin som musel denne hodinu nahlas čítať, mama sedela vedľa mňa a ja som trpel, lebo všetci sa vonku hrali, len ja som nahlas lúskal Robinsona Crusoa. Ale mame sa podarilo dosiahnuť, že som si napokon knihy zamiloval. Doslova som sa do nich zaľúbil.“
Z akej rodiny pochádzate?
„Rodičia pracovali v poľnohospodárstve. Do osemnástich rokov som si myslel, že ani ja z ničoho iného nebudem vedieť vyžiť. V takejto práci som si sám seba aj vedel predstaviť, v tej som sa vyznal. Vedel som všetko o zvieratách, o rastlinách, keďže som rodičom stále pomáhal. Bol som vo fachu.“
Nikdy ste nerebelovali?
„Nebol som typický tínedžer a aj dnes žijem podľa dosť prísnych 'škatuliek'. Tak ma vychovali. Rebelský krok som urobil prvý a posledný raz v živote, keď som sa ako dvadsaťročný odsťahoval z domu. A to bol okamžitý rozchod. Všetci plakali a urobili by všetko pre to, aby som ostal doma, ale ja som povedal dovidenia a odišiel som. V tom období som s rodičmi vôbec nekomunikoval. A vtedy som začal s knihami.“
Ako?
„Ešte predtým mi otec podstrčil inzerát, že vydavateľstvo Kossúth hľadá spolupracovníkov. Povedal mi - veď ty stále čítaš, choď. Bola to náhoda, ale na druhej strane - náhody neexistujú. Dnes to vnímam ako čosi osudové. Jednoducho, nepripravoval som sa na to. A mohol som rovnako tak začať aj s kávovými šálkami.“
Knihy sa predávajú ako kávové šálky? Veríte, že ich vydávanie môže fungovať iba na trhovom základe?
„Úplne. A neverím, že sa to dá robiť iba s podporou.“
Súvisí vaše podnikanie s tým, že nemáte určenú hodnotovú či vkusovú hranicu, podľa ktorej si vyberáte, aké knihy vydáte?
„Od väčšej nuly, než som ja, sa ani začať nedá. Existuje iná hodnota? Hádam si rozumieme. Vymedzovať sa, to nie je samozrejmosť. Neznamená to, že od chvíle, keď to pre nejakých autorov urobím, budem im rozumieť aj ako ľuďom.“
Využili ste niekedy štátnu podporu pre svoje vydavateľstvo?
„Nikdy som od štátu nič nepýtal.“
Prečo?
„Zo zásady. Je to pre mňa ponižujúce. Nikdy nezabudnem na to, ako som niekedy v pätnástich stopoval, jediný raz v živote, lebo som chcel ísť hrať futbalový zápas a zmeškal som autobus. Keď mi nezastavilo tretie auto, začal som sa cítiť nesmierne ponížený, nedokázal som to prijať.
Ako to súvisí so štátnou podporou?
„Tak nejako by som sa cítil, keby som o ňu žiadal. Nechcem zažiť pocit odmietnutia. V živote nič nie je zadarmo a nemožno sa spoliehať, že človeku niečo padne len tak do lona. Preto nevypisujem granty.“
Je ponižujúce žiadať štát o granty na knižky, ktoré si na seba nezarobia?
„Anačo mám vydať knihu, o ktorej viem, že mi investíciu nevráti? Predstavme si situáciu, že príde istý autor, chce láskavosť, aby sme mu knihu vydali. A my mu tú láskavosť neurobíme. Tým sme potopili autora aj štát? Nie, len sme odmietli produkciu, ktorá podľa nášho názoru nie je potrebná. Lebo ak poviem, že je potrebná, tak potom ju skúsme vydať podľa trhových zákonitostí, na trhovom princípe.“
Odhliadnuc od žánru a umeleckej úrovne - nie je celkom prirodzené, keď človek, ktorý niečo napíše, príde za vydavateľom, či by ho vydal?
„Pozrite sa. Je veľa umelcov, ktorí si myslia, že to, čo robia, je dobré, a po ich umení ani pes neštekne. V tomto duchu sa žije veľmi nepohodlne. A niektorí prídu k vydavateľovi s tým, že sa chcú pokúsiť preraziť. Lenže nie sú schopní uznať, že ich umenie musí byť použiteľné a radšej umrú hladom bez akéhokoľvek uznania, než by sa pokúsili aj prispôsobiť podmienkam. Potom človeka netreba ľutovať.“
Takže na knihách iba zarábate?
„Nemyslím si, že by som mal sponzorovať ľudí, o ktorých úsilí pochybujem. Peniaze však nie sú mojím náboženstvom. Oceňovať treba výkon a byť silný.“
Zrejme vás veľmi nezaujíma, čo ľudia čítajú.
„Akože nie? Som rád, že čítajú, teším sa z toho. Nesúdim ich však podľa toho, čo čítajú, a nehovorím im, čo majú čítať. A neverím ani tomu, že človek má sypať z rukáva Odyssea. Každý nech číta, čo má rád. Čítanie má ľudí baviť. Ak niekto cíti, že ho daná kniha nezaujíma, nech ju zatvorí a nečíta. Netreba mať obavy, že tak bude menej tých, ktorí si prečítajú Esterházyho Harmoniu Caelestis. Ak človeku spôsobí radosť radšej romantický román, nech číta taký. A možno sa postupne dopracuje aj k tomu Esterházymu.“
Podľa čoho vyberáte tituly na vydanie?
„Z daného žánru by som chcel vždy vydať to najlepšie. Samozrejme, nebavíme sa o porne. Môžem vydať čokoľvek, ale musí to byť dobre napísané alebo preložené a malo by to vyhovovať ľuďom.“
Ste k čitateľovi benevolentný. Žeby to bol dôsledok výchovy?
„Vychovávali ma dosť prísne. A verte, to je pre mňa poriadok sveta. Rodič má hovoriť dieťaťu, čo má robiť. A podobne aj učiteľ. O tom by som si nikdy nedovolil pochybovať.“
Ovplyvnili vás nejaké knihy vo vašom uvažovaní?
„Nie. Knihy ma neovplyvňujú, verím, že môžem realizovať vlastné predstavy. Nechcem sa podobať ani opičiť. Nepotrebujem to. Nevyhľadávam knihy, čo mi radia, ako mám žiť.“
Nie je to preto, že máte z ich obsahu strach?
„Vedome nie som ochotný sa takto vzdelávať, potom by bolo pre mňa čítanie drogou. Mohol by som ju skúsiť, ale neurobím to, lebo neviem, či som dostatočne silný, aby som sa vyhol ďalším podobným pokusom a kam by to viedlo.“
Akým ste čitateľom?
„Považujem sa za priemerného čitateľa s priemerným vkusom.“
Ste aj majiteľom distribučnej siete a niekoľkých desiatok kníhkupectiev, takže nemáte problém. Alebo áno?
„Nevýhody, ktoré by stáli za zmienku, nie sú. Dalo by sa hovoriť, čo to znamená viesť a kultivovať celý ten komplex. Lebo situácia, v ktorej som, sa dá sakramentsky zneužiť. A tie obavy sú dosť oprávnené. Čo sa týka mňa, nezneužívam svoju situáciu.“
Akú úlohu môže podľa vás literatúra zohrávať v kultivovaní ľudského myslenia?
„Obrovskú.“
Do akej miery sa vás dotýka slovensko-maďarská otázka?
„Táto otázka ma zlostí, zúrim pri nej. Neviem, čo s tou aroganciou, ktorú z nej cítim. Nie je však mojou úlohou hovoriť názor na ňu, ale pôsobiť na kultúrnom poli v súvislosti s knihami a viesť svoju firmu v súlade so zákonmi. V tom musí byť počuť môj hlas.“
Zaujíma vás slovenská literatúra? A myslíte si, že u nás ľudí zaujíma maďarská literatúra?
„O slovenskej literatúre vlastne neviem vôbec nič, to ste ma dostali. O českej skôr. Ale mám pocit, že maďarská literatúra u vás funguje inak ako slovenská u nás. Že u vás je to emocionálne silnejšia otázka.“
Ako by sa dala naša literatúra urobiť u vás emocionálne silnejšou?
„Odkiaľ by som to mal vedieť? Na to nie je logické vysvetlenie. Keby som vedel, kde sa skrýva úspech knihy, bol by som na svete jediným vydavateľom. Ale vzbudili ste môj záujem.“
Žijete v Pécsi, ktorý by čoskoro chcel byť európskym mestom kultúry. V tejto veci sa angažujete. Do akej miery?
„Myslím, že kým príde čas, budem v tom dosť hlboko 'namočený'. Treba pre to ešte veľa urobiť. Nie je to ľahké, v bývalých socialistických krajinách sa vládna elita ešte stále nevyformovala tak ako na Západe. Som však optimista v tom, že sa to podarí. Rok 2010 bude určite krásnym obdobím Pécsu!“
Keby ste začali podnikať s knihami dnes, určite by ste nemenili prístup?
„Nie. Nemám čo v živote ľutovať. Dokonca uplynulý rok moju vieru, že robím dobre to, čo robím, aj potvrdil.“
