“. Príbeh mladej Slovenky pripomína novodobú popolušku. Sen o Anglicku premenila na skutočnosť a minulý rok postúpila do dvadsiatky najvýraznejších mladých talentov vo Veľkej Británii.
Máte toľko cien v takom mladom veku, nenudí vás to už?
„Svoje práce nikdy neposielam do súťaže s cieľom vyhrať. Pokúšam sa iba dostať reakciu na dielo. Zaujíma ma, čo si myslia ostatní ľudia. Možnosti prezentovať sa cez knižky alebo časopisy mi otvárajú ďalšie možnosti.“
Čo vám dala cena britskej televízie Channel 4 pre mladé talenty?
„Vytvára podmienky na to, aby sa mladí ľudia z rôznych odvetví stretli, prípadne aj spolupracovali. A takisto je super, že to neobmedzili iba na tých s britským pasom.“
Prečo ste odišli do Anglicka?
„Išla som iba na dovolenku ku kamarátovi. Londýn som chcela vidieť od osemnástich. Neplánovala som zostať. Moja prvá návšteva zahraničia, ak sa to vôbec dá považovať za zahraničie, bola Praha. Bola to jedna malá skúsenosť, po ktorej som si myslela, že nebudem môcť prežiť ďaleko.“
Čo vás presvedčilo o opaku?
„Počas dovolenky ma oslovila firma, ktorá potrebovala dizajn a ilustrácie. Povedala som si, prečo to nevyskúšať. Bola to iba jednotýždňová fuška, ale musela som si založiť ako keby nový život. Vybaviť si doklady, bankový účet a rôzne iné veci. Potom som sa rozhodla využiť možnosť a robiť aj niečo ďalšie. Keď som dokončila prvú prácu, náhodou hneď prišla aj ďalšia.“
To ste tej náhode ani nemuseli pomôcť?
„Rok predtým, ako som išla do Anglicka, som oslovila jednu londýnsku reklamnú agentúru. Práve keď som bola v Londýne, prejavili záujem o spoluprácu. Vtedy som si povedala, že to skúsim. Bolo to také zaujímavé, že sa mi už odísť nechcelo.“
Čo vás priťahovalo na Anglicku?
„Najskôr som nemala dostatok informácií o tom, ako sa tam dá reálne fungovať. Bola to veľká neznáma. Prvýkrát som bola zo všetkého úplne šokovaná. Fascinovala ma multikulturalita a ako veľmi to vrie v Londýne. Veľa ruchu, podnetov z rôznych strán a umelci z celého sveta.“
Neunavuje ten ruch niekedy?
„Môže pôsobiť vyčerpávajúco, ale keď prídem do pokojnejšieho prostredia, niečo mi chýba. Napríklad nedávno v Austrálii som mala pocit, že sa tam nič nedeje.“
Na Slovensku by ste tvoriť nevedeli pre nedostatok ruchu?
„Paradoxom je, že som si to nikdy o sebe nemyslela. Nikdy som si nevedela predstaviť, že dokážem odísť natrvalo preč. Vždy som mala pochybnosti, nebola som si istá, či to dokážem. Majú na tom zásluhu mnohé náhody a aj výzvy. Prekonávanie prekážok, ktoré boli na začiatku, som brala ako výzvy. Vždy som si povedala, že keď už som zvládla toto, tak musím zvládnuť viac. Posúvalo ma to vpred.“
Aké výzvy to boli?
„Predtým som sa nikdy neučila intenzívne angličtinu. Niečo som pochytila z internetu, absolvovala som jazykový kurz, ale aj na strednej som mala napríklad nemčinu. Najnáročnejšie pre mňa bolo žiť stále v inom jazyku. Spoznávala som ľudí, krajinu a kontaktovala som rôzne organizácie. Tie sa stretávajú s cudzincami a snažia sa im podať pomocnú ruku.“
Britská angličtina vie potrápiť aj skúsených jazykárov.
„Mala som šťastie. Stretávala som sa s jednou paňou. Mala asi sedemdesiat rokov a bola takou mojou doučovateľkou. Nemusela som platiť. Rozprávala som sa s ňou po anglicky, vodila ma po meste, chodili sme k nej domov alebo na kávu. Stále som musela komunikovať.“
Ako cudzinka ste zabodovali v súťaži talentov. Angličania talentom neoplývajú?
„Je to tam také zmiešané, že neviete, kto je Angličan a kto cudzinec. Niektorí majú rodičov inej národnosti, ale už britské občianstvo. Sú otvorení rôznym vplyvom a národnostiam. Zaujíma ich, čo nové človek prinesie do ich krajiny.“
Je teda budúcnosť britskej tvorby v zahraničných rukách?
„Ťažko povedať, lebo zahraničná krv tam stále koluje a mieša sa. Neviete, kto je domáci a kto cudzí.“
Máte výhodu ako cudzinka, lebo ste exotická?
„Má to plusy aj mínusy. Keď je za vami zaujímavá práca, tak neexistujú žiadne bariéry. Ani jazyková, lebo výtvarník sa môže prezentovať vizuálnym. Ale vďaka konkurencii musím bojovať, aby som svoje práce ukázala na správnych miestach. Iba tak sa dostanem ďalej. Konkurencia je extrémna, to sú tisíce tvorcov.“
Vaše ilustrácie pôsobia veľmi hravo. Rada sa hráte?
„Pravdepodobne áno. V mojej tvorbe je vplyv detstva. Vždy si hľadám cestičku cez detskú fantáziu. To potom využívam v kreatívnej tvorbe. Nikdy som nemala za cieľ úplne dospieť.“
Dospievanie považujete za cieľ?
„Asi áno.“
Pracovali ste v toľkých krajinách na rôznych kontinentoch a ocenili vás toľkými cenami, že len ťažko si viem predstaviť, čo vás v práci dokáže ďalej motivovať, ak vynecháme peniaze.
„Stále sú výtvarníci, ktorí ma zaujímajú. Vždy nájdem podnety, ktoré ma úplne uchvátia.“
Porovnávate sa? Chcete prekonať niekoho lepšieho?
„Neporovnávam sa. Každý má iný rukopis a cítenie. Po technickej stránke je možné sa porovnávať, ale nie po obsahovej ani kreatívnej. Motivujú ma formy využitia výtvarnosti. Nielen statické, ale aj animované produkcie. Teraz sa snažím pracovať na animovanom filme.“
Je to tým, že vizuálne umenie je málo komunikatívne a vo filme sa viac deje?
„Nemyslím, že je málo komunikatívne. Aj statické formy vizuálneho umenia musia komunikovať a hľadať formy, ako sa dostať k divákovi.“
Ako sa to dá?
„Musia mať silnú aj estetickú, aj obsahovú stránku veci. Vždy treba hľadať spôsob, ako osloviť publikum. Mne sa to asi darí, lebo som zaujala ľudí z akademickej obce, komerčnej sféry, ale aj streetartových umelcov.“
Pouličné skupiny medzi seba hocikoho nepustia. Ako sa vám to podarilo?
„Zúčastnila som sa na výstave v Austrálii zameranej na pouličné umenie a jeho rôzne formy. Konala sa v Melbourne a Sydney. Najväčšou hviezdou bol Doze Green z Ameriky. Patrí medzi top desať výtvarníkov vôbec.“
Vystavovali ste aj na Aljaške. To znie ako dosť exkluzívne miesto.
„Bolo to pod záštitou tamojšej univerzity. Spracovali mnou zaslané veci a diela z celého sveta vystavili. Nezapichli tie veci na drevenej palici niekam do snehu.“
Často spolupracujete s Japonskom a Hongkongom. Komiks a grafika tam rezonujú. Majú iný prístup k umelcom?
„Prevažuje u nich duchovná stránka veci. Zaujímajú sa viac o hĺbku práce, jazyk pretavený do symbolov. Japonská tvorba sa ťažko hodnotí. Má veľa gýču a presladenosti, ale aj silných tvorcov grafického dizajnu a počítačovej grafiky. Tí rezonujú aj vo svete.“
O výtvarníčkach sa hovorí, že sa najlepšie obliekajú. Zaujímate sa o módu?
„Moja mama sa zaoberá módou a často ma v tomto smere usmerňuje. Ja sa na to nesústreďujem.“
Takže pre britský Topshop by ste kolekciu ilustrovaných tričiek nenavrhli?
„Bolo by to zaujímavé a ponuky na potlač vecí som už mala. Pár tričiek som si na skúšku urobila pre vlastnú potrebu. Do tejto oblasti však veľmi nesmerujem.“
Nie je módny biznis možnosťou, ako urobiť vizuálne umenie dostupné pre širšie publikum?
„Je to jedna z možností. Najmä tie tričká sú populárne, ale v zahraničí je v tejto oblasti veľká konkurencia.“
Prečo na Slovensku nie ste známa?
„To je ťažké. Po škole som začala robiť na Slovensku, ale už aj tým som si otvárala možnosti vonku. Prvé zákazky na ilustrácie prišli zo zahraničia.“
Mali ste už tvorivé krízy?
„Stáva sa to. Keď dostanem objednávku, musím reagovať rýchlo, čas na tvorbu je krátky. Jednoducho musím s niečím prísť, či chcem, alebo nechcem. Niekedy je to jednoduchšie inokedy zložitejšie. Vtedy si urobím prieskum na zadanú tému. Hľadám fotografie, slovné spojenia, symboly, všeličo. To mi pomáha vytvoriť niečo aj v kríze.“
Čo vás čaká najbližšie?
„Dokončujem písanie detskej knižky, ktorú aj sama ilustrujem.“
Vraciate sa rada na Slovensko?
„Vždy sa teším, lebo stretávam ľudí, ktorých som dlho nevidela.“
Venujete sa grafike, ilustrácii, dizajnu, animovanému filmu, aj detskej knižke. Čo vás baví najviac?
„Určite ilustrácia. Je to jej priamočiarosťou, ale aj tým, že má pre mňa dlhotrvajúcejšiu hodnotu ako reklamný produkt a grafický dizajn. Rada by som tu po sebe niečo zanechala.“
