brojenú, šíriacu britskú kultúru a tradície. Moskva sa oháňa zákonmi a medzinárodnými dohovormi, ktoré ju k tomu vraj dohnali.
Trošku pozabudla na dohodu s Britániou z roku 1994 o spolupráci v oblasti kultúry, vedy a vzdelávania. Táto dohoda Moskvu zaväzuje k otváraniu centier britskej kultúry na svojom území.
Británia má v Rusku kultúrne centrá, Rusi zasa, teda tí majetnejší a vysoko postavení, si do Británie pekne odpratali svoje rodiny. Ostrovy sa stali obľúbenou destináciou nielen pre oligarchov utekajúcich pred hnevom Kremľa, ale i pre manželky a deti štátnych úradníkov.
Zjavne si i oni uvedomujú diametrálny rozdiel v poňatí politickej kultúry medzi Moskvou a Londýnom, lebo žiadny exodus Rusov z Británie v poslednom období nenastal. Keby sa Moskva mala obávať rovnakého počínania z britskej strany, potom by svojich rodinných príslušníkov mocní a bohatí stiahli rýchlo domov. Isto by neradi, aby sa okolo ich luxusných víl začali motať agenti britských tajných služieb a obťažovali všetkých Britov, ktorí sa s Rusmi žijúcimi v Británii kamarátia.
Naopak, ruské tajné služby zvolili klasický prístup a hneď si ruských spolupracovníkov Britskej rady vzali do parády. Vraj s nimi len besedovali, čo sa, samozrejme, spravidla robí v noci a vo svetle nekrytej žiarovky. Každý máme svoju kultúru a ako sa zdá, v Moskve vôbec nestoja o to, aby im nejaká Britská rada šírila po krajine svoje predstavy o tom, čo trebárs znamená slovo džentlmen.
