„Človek funguje podobne ako to auto," hovorí klinická psychologička Andrea Beňušková. „Má niekoľko kategórií potrieb, z nich sú v tomto kontexte zaujímavé napríklad potreba spánku, jedla, pohybu, bezpečia, istoty, spolupatričnosti, uznania a sebarealizácie. Keď človek tieto potreby dlhodobejšie ignoruje, organizmus sa dostáva do ohrozenia a začína svietiť výstražná kontrolka. Telo rôznymi symptómami upozorňuje na nebezpečenstvo. Keď varovania dlho ignorujete, vyhoríte."
Psychické aj fyzické príznaky
Pre syndróm vyhorenia (Burnout Syndrome) neexistuje všeobecne akceptovaná definícia - v princípe je vyhorenie stavom fyzického, duševného a emocionálneho vyčerpania. Podľa občasníka Global Occupational Health Network programu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) má syndróm vyhorenia tri atribúty: emočné vyčerpanie, depersonalizáciu a pocit osobného zlyhania.
Emočné vyčerpanie vyjadruje pocit, že už nemáte iným viac čo dať. Patria k nemu pocity bezmocnosti, depresie, hnevu či nepriateľstva. Depersonalizácia reprezentuje pocit odcudzenia a osobné zlyhanie vo vás vyvoláva pocit, že ste nedosiahli žiadané výsledky a aj to, čo ste dosiahli, je bezcenné.
Čo spôsobuje vyhorenie?
Je veľmi veľa faktorov, ktoré môžu spôsobiť syndróm vyhorenia. Okrem potrieb a zdrojov ich naplnenia sa v súvislosti s vyhorením spomínajú aj predstavy o sebe samom, ale aj identita, ktorá je človeku prisúdená okolím. Napríklad učiteľ sám seba dlhodobo vníma ako láskavého a trpezlivého a nepripúšťa si napríklad, že by mohol byť energický alebo sa „vykašľať" na milé správanie, keď ho žiaci permanentne ignorujú. „Nerovnováha v ňom začne vyvolávať isté symptómy a ak situáciu nebude včas riešiť, môže smerovať k syndrómu vyhorenia," vysvetľuje Andrea Beňušková. „V princípe, faktory vyhorenia závisia ako od človeka samého, ako zaobchádza so svojimi zdrojmi, rovnako aj od jeho okolia, ako mu zdroje poskytuje." Ak niekto potrebuje k spokojnému životu viac ocenenia od okolia, môže vyhorieť pri jeho nedostatku rovnako ako niekto, kto nepozná oddych počas víkendu.
Syndróm vyhorenia sprevádzajú aj fyzické symptómy, ako chronická únava, slabosť, malátnosť, svalové napätie, nespavosť, zažívacie problémy a znížená imunita proti chorobám. „Vyhorenie sa svojimi príznakmi veľmi podobá depresii. Keby som to mala povedať vlastnými slovami, vyhorenie je akási depresia z nedostatku zdrojov," hovorí psychologička.
Vyhorenie nie je jednorazová záležitosť, je to postupný proces s viacerými fázami. Začína sa nadmerným a dlhodobým množstvom pracovnej záťaže. Tá spôsobuje napätie a proces vyhorenia sa končí, keď sa stres preklopí do apatie alebo cynizmu. Determinantom pritom nie je len vysoké pracovné nasadenie, ale aj nereálne nároky a očakávania a nerešpektovanie svojich potrieb.
Lekári aj predavačky
Skúste sa zamyslieť, koľko vašich kolegov si za posledný mesiac vzdychlo, „Ja sa z toho zbláznim" alebo „Mám toho dosť". Syndróm vyhorenia sa v súčasnosti spája najmä s profesiami, ktoré sú náročné na komunikáciu a empatiu. Ľudia, od ktorých sa očakáva, že budú milí a chápaví k okoliu bez ohľadu na vlastnú náladu. Najrizikovejšie sú teda povolania lekárov, zdravotných sestier, učiteľov či psychológov. No vyhorieť môže ktokoľvek - žena v domácnosti, upratovačka aj vedec, ktorý celé dni sedí za mikroskopom.
Laická verejnosť si pri zmienke o syndróme vyhorenia predstaví hlavne manažéra - organizátora, ktorý riadi ľudí, vydáva príkazy a vie manažovať takmer všetko. Áno, aj manažéri patria do ohrozenej skupiny. No zaujímavosťou je, že podľa výskumu dvojice psychológov z Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave sú omnoho viac ohrození študenti. „Dá sa predpokladať, že študenti sa musia prispôsobovať tomu, čo sa od nich očakáva. Prežívajú obavy z budúcnosti, nevedia, čo s nimi bude. Kladú si otázku, či sú dostatočne pripravení na prax. To môže vyústiť do stavu emocionálneho napätia a neschopnosti plniť požiadavky, čo dokumentuje vyššie skóre v emocionálnom vyhorení. Naopak, manažér ako riadiaci pracovník má prostriedky na svoju realizáciu vyplývajúce z jeho funkcie," píšu Richard Keklák a Tomáš Kováč vo svojej štúdii.
Umelci
Ešte ohrozenejší sú umelci - ľudia, ktorí sú od svojej inšpirácie a tvorivosti existenčne závislí. Okrem klasického syndrómu vyhorenia, ktorý sprevádzajú fyzické a psychické príznaky, im môže navyše vyhorieť zdroj umeleckej inšpirácie, cítia sa vyhorení, akoby nemali viac čo povedať, neprichádzajú nijaké nápady. Toto umelecké vyhorenie sa prejavuje svojsky. Niekedy úspešný hudobník už nenapíše žiadnu pieseň, spisovateľ vyhlási, že už nemá svetu čo povedať. Do konca života potom o nich čítate, ako svet prišiel o velikána umenia, kritici žialia za ich prínosom a novinári sa v každom rozhovore pýtajú, kedy plánujú návrat. No odpoveď je podobná, akú dal Richard Müller v rozhovore pre denník SME: „Mám vybité baterky a myslím, že snažiť sa niečo robiť nasilu by nebolo voči poslucháčom čestné. Neviem si momentálne predstaviť cestu ďalej."
Počúvajte svoje telo
„Prevenciou syndrómu vyhorenia je rešpektovať svoje potreby," hovorí Andrea Beňušková. „Keď ma niekto veľmi rozčuľuje, nebudem naňho slušná a milá len preto, že ma tak vychovali. Za istou hranicou poviem dosť." Predstavte si, že píšete článok. Najprv vás začne bolieť chrbát. Pomasírujete si svaly, na ktoré dosiahnete, a píšete ďalej. Veď to treba dokončiť. Potom vám začnú slziť oči. To už telo hovorí, neblázni, daj si pauzu. A nakoniec vás rozbolí hlava a nemôžete večer zaspať. „Telo veľmi dobre vie, kedy treba prestať. Prvým krokom je zachytiť signál a druhým povedať si stop."
Takisto by ste mali vedieť o veciach, ktoré vás napĺňajú energiou a dávajú chuť žiť. „Niekto môže potrebovať spoločnosť priateľov, iný má rád hudbu, dlhé prechádzky lesom alebo zvieratá. Ďalší potrebuje adrenalínový šport alebo kontakt s blízkou osobou."
Mnohí zamestnávatelia si uvedomujú, že len spokojný a oddýchnutý pracovník je dobrý pracovník. Preto si mnohé spoločnosti do svojho sociálneho a vzdelávacieho programu zakomponovali školenia o time manažmente, zvládaní stresu, dohliadajú na voľno v rámci pracovného dňa, poskytujú konzultácie u psychológa a snažia sa zadávať ťažké úlohy skupine ľudí, nie jednotlivcovi.
Zmeňte postoj voči sebe
Každý človek si navyše môže riadiť prevenciu proti stresu a vyhoreniu aj sám. Treba si dávať jasné a dosiahnuteľné ciele. Dôležitá je aj deľba zodpovednosti za stanovené ciele a zapájať do rozhodovania aj spolupracovníkov. „Niektorí moji priatelia alebo klienti v exponovaných profesiách si pri určitom stupni pracovnej záťaže, ktorá im už veľmi zužovala priestor na osobný život, dokázali povedať dosť a zmeniť životný štýl. Pochopili, že najdôležitejší pracovný nástroj, ktorý majú k dispozícii, sú oni sami. Na rozdiel od auta, počítača alebo strojných zariadení, seba nemôžu vymeniť za nový kus. Môžu len zmeniť postoj k sebe," vysvetľuje Beňušková. „Do pracovného času si zaradili hodinu tenisu alebo aspoň prechádzku, začali sa starať, aby mali pravidelne jedlo, vyhradili si čas na osobné voľno a naozaj sa začali viac venovať rodine, priateľom a svojim záľubám. Dokázali to vďaka tomu, že sa zamysleli nad svojimi prioritami, nanovo vytýčili svoje vnútorné hranice, začali ich sami rešpektovať a potom aj ich okolie mohlo prijať nové pravidlá."
Ak však budete dlhodobo ignorovať svoje potreby, hrozí vám dlhotrvajúca liečba. „Niektorým ľuďom stačí dlhšia dovolenka, no niektorí končia so zmenou zamestnania či dokonca zmenia celý spôsob života."
| Koloman Kertész Bagala Vydavateľ pôvodnej slovenskej tvorby, ktorý sa svojmu povolaniu venuje už sedemnásť rokov, je snáď jedinou známou slovenskou osobnosťou, ktorá sa k syndrómu vyhorenia verejne priznala. Syndróm vyhorenia prirovnal k problému so šachovou partiou. „Viete partiu vyhrať, prehrať aj remizovať. No keď máte okolo seba päťdesiat šachovníc, neviete, na ktorej pohnúť figúrkou. Presne takéto pocity som zažíval približne pred rokom, keď sa to celé začalo. Nevedel som riešiť pracovné veci, medziľudské vzťahy, cítil som sa dezorientovaný, nevedel som, do čoho sa pustiť skôr." Za posledné roky sa úplne zrútil trh s knihami, kníhkupci sa preorientovali z náročnejšej literatúry na rýchloobrátkový tovar a padli tržby. Bagala už predtým veľa pracoval, desať až šestnásť hodín denne, no keď nastali finančné problémy, práca ho doslova pohltila. „Začal som mať psychosomatické problémy a postupne sa mi úplne zosypalo zdravie - tráviaci trakt prestal pracovať, mal som dva obličkové záchvaty, tri záchvaty dny, operovali mi žlčník a zistili mi cukrovku. Ruka v ruke s tým išiel aj psychický stav - apatia a úplná dekoncentrácia. Nedokázal som robiť už vôbec nič." Po polroku boja, z jedného dňa na druhý, Bagala vlani v lete skonštatoval, že si s tým už nevie poradiť sám a vyhľadal odbornú pomoc. Hospitalizovali ho v pezinskej psychiatrickej nemocnici na šesť týždňov a potom ďalšie tri mesiace strávil na PN. „Pomohlo mi najmä to, že som sa zastavil a vypadol z pracovného kolobehu. Práve to naštartovalo môj ozdravný proces. Potom som sa pomaly, vďaka sebadisciplíne a zníženému životnému tempu dostal späť do života. Mal som obrovské šťastie, že ma rodina podržala." Dnes sa Bagala raz mesačne stretáva so psychológom. Vypustil spoločenský život a pracuje podľa vopred stanoveného rozvrhu. Dodržiava pracovný čas a zvyšok dňa sa venuje rodine. „Po dvoch-troch hodinách nejakej činnosti musím zmeniť prostredie. Ísť sa poprechádzať, stretnúť sa s ľuďmi. Môj pracovný výkon ide tak na tridsať percent. Predpokladám, že liečenie bude trvať ešte zopár rokov. Ako sa to niekoľko rokov rúcalo, tak sa to bude niekoľko rokov naprávať." |
| Lekárka Štyridsaťsedemročná žena, ktorá nástrahy svojej profesie a syndrómu vyhorenia pozná až priveľmi dobre, vyhoreniu sama podľahla. Keď sa ako štyridsaťtriročná stala primárkou oddelenia, bolo oddelenie personálne poddimenzované a nestabilné. Pre tieto problémy si na seba brala viac, než bolo v náplni jej práce a týmto smerom pokračovala aj potom, čo sa personálne obsadenie oddelenia stabilizovalo. Po čase u nej nastala vrcholná nechuť k práci a začala robiť chyby. Tesne predtým, ako mohla pre únavu a nepozornosť niekomu ublížiť, ju zastavila dlhoročná kolegyňa. Diagnostikovali jej syndróm vyhorenia a posledný rok sa už len stará o domácnosť. Podnikateľ Dnes čerstvý päťdesiatnik si tesne po nežnej revolúcii založil vlastný výrobný podnik. Najprv podnikanie rozbiehali piati, ktorí robili všetko sami alebo si ľudí a veci prenajímali, neskôr do firmy pribúdali ďalší stabilní zamestnanci - desiati, dvadsiati, tridsiati. Napriek dohováraniu manželky a zvyšku rodiny odmietal posunúť svoje právomoci a zriadiť funkciu generálneho manažéra. Po celkovom kolapse, ktorý nasledoval po pätnástich rokoch podnikania, predal svoj podiel spoločníkom a dnes s manželkou žije mimo republiky. Čašníčka Ľahšiu fázu syndrómu vyhorenia si prežila aj dnes dvadsaťtriročná exčašníčka. Popri štúdiu si potrebovala privyrobiť, a tak od začiatku vysokej školy brigádovala medzi taniermi a pohármi. Kým sa otáčala v treťotriednom pohostinstve, práca ju bavila. Štamgastom mohla aj vynadať a porozprávať sa s nimi o svojich problémoch. Len čo však krčmu vymenila za lepší podnik v centre, kde vyžadovali príjemné správanie, prestalo sa jej dariť. Nikto netušil, že stále milá a usmievavá čašníčka má chuť vybuchnúť a všetko hodiť o zem. Nakoniec sa fyzicky aj psychicky zrútila, v práci dala výpoveď, školu prerušila a odišla do zahraničia. |
| Odtrhnutí od civilizácie Jedna z najrizikovejších skupín, ktorej hrozí syndróm vyhorenia, sú manažéri. Na nich, ako na tvorcov finančných aj nefinančných hodnôt vo firme, sa kladú vysoké nároky - práve preto je ich fyzické a duševné zdravie dosť dôležité. Pre nich samých, pre zamestnancov a úspech spoločnosti na trhu. Zoltán Demján, bývalý vrcholový manažér a horolezec, je dnes podnikateľom na voľnej nohe. Jednou z jeho aktivít sú aj manažérske „resetovacie" pobyty mimo civilizácie v rôznych, väčšinou neobývaných častiach Nepálu. „Podstatou pobytov je pomôcť ľuďom nájsť svetlo na konci tunela a nájsť stratený zmysel života," vysvetľuje Demján. Cesty sú postavené na idei, že človek má štyri dimenzie - fyzickú (zdravo sa stravovať, dostatočne sa hýbať, ale aj spať), mentálnu (vzdelávanie, poznávanie nového), emocionálno-sociálnu (potreba kvalitných vzťahov) a spirituálnu (robiť niečo zmysluplné). „Všetky tieto dimenzie sa napĺňajú, keď kráčate šesť až osem hodín v človekom nedotknutej prírode, spíte osem až desať hodín a máte trikrát denne teplú stravu," hovorí Demján. „Neovládate reč Šerpov a nerozumiete ich spôsobu života, preto musíte zapájať empatiu. Ste súčasťou šesť- až osemčlennej skupiny, vytvárate si priateľstvá a vnímate silné prírodné princípy." Pocity spokojnosti a vyrovnanosti pretrvávajú v absolventoch pobytu dlho. „Mnohí tvrdia, že keď majú ťažkú chvíľu, tak sa na dve-tri minúty zatvoria do kancelárie a prezrú si fotografie z pobytu." Ďalším pobyt nepomôže len vo vzťahu k práci, ale aj v súkromnom živote. „Na jednej z ciest sa zúčastnil dravý podnikateľ z finančnej oblasti aj so svojou manželkou. Okrem toho, že sa mi priznal, že začal premýšľať nad vecami, ktoré by mu predtým nikdy nenapadli, sa radikálne zmenil aj vzťah s manželkou. Ku koncu, a to sú už obaja starší dorastenci, sa vodili za ručičky." Demján začal s cestami do Nepálu v roku 2003. „V roku 2001 som bol s manželkou a dcérou v Nepále a veľmi nám to pomohlo. Všetkým známym som o tom nadšene rozprával, až sa ma Ivan Štefanec, v tom čase riaditeľ Coca-Coly, spýtal, prečo nevezmem na takúto ozdravnú cestu aj nejakých vystresovaných manažérov. Vtedy mi to začalo vŕtať v hlave a postupne sa z aktivity, ktorú som robil cez dovolenky, stala jedna z mojich hlavných činností." Zoltán Demján a jeho „one man show" agentúra nemá webstránku ani kontakt, a marketing sa realizuje výlučne ústnym podaním. Napriek tomu je rezervovaný do roku 2009 a približne tridsať percent účastníkov si pobyt zopakuje. Zoltán Demján sám zažil pocity vyčerpania z manažérskej práce, no hodnoty a postoje si utriedil veľmi rýchlo. „Keď som bol riaditeľom v Rohožníku, mal som spočiatku pocit, že musím byť zodpovedný za všetko. Po troch rokoch, keď som z práce chodil vyčerpaný a nebol som schopný ani vnímať televíziu, povedal som si dosť. Uvedomil som si, že sa musím obklopiť schopnými ľuďmi, a nie robiť všetko sám." |
