V predvečer jubilea ste sa ako kapitán Nitry dočkali nemilej extraligovej prehry 2:4 na domácom ľade s Liptovským Mikulášom. Poznamenalo to aj oslavy?
„Nálada by isteže bola lepšia po víťaznom zápase, aj pečené kurčatá by viac chutili. Bol som riadne napálený, veď čo som tu, Liptákom sme doma ešte nikdy nepodľahli. Hokejová Nitra prežíva katastrofálnu sezónu. Bojujeme sami so sebou. Ubíja ma to, nemôžem dobre spať. Stále je tu však šanca dostať sa do play off, strata na postupové ôsme miesto je len dvojbodová. Chceme tam byť.“
A pritom vedenie klubu v tejto dôležitej chvíli uvoľnilo pre švédsky klub Skelleftea produktívneho útočníka Kováčika.
„Hm, aj mňa to prekvapilo. Musela to byť pre klub, pre hráča finančne zaujímavá ponuka. Verím, že postup do play off zvládneme aj v tejto situácii.“
V extralige ste za Slovan, Zvolen a Nitru nastrieľali 345 gólov, viac dal iba Popradčan Arne Kroták (349). Zvádzate s ním preteky na diaľku?
„Vôbec nie, hoci viem, že je to medzi nami tesné. Nevediem si žiadne štatistiky. Góly mi pripomenú novinári, keď dosiahnem nejakú okrúhlu hranicu.“
Prvé góly profesionálnej kariéry ste dali ako ligový nováčik v roku 1987 v trenčianskej Dukle. Odvtedy ich padlo v kluboch aj v reprezentácii Československa i Slovenska vyše 650. Na ktorý z nich nikdy nezabudnete?
„V sezóne 1990/91 hralo Československo v Trenčíne priateľský zápas so Sovietskym zväzom, vyhrali sme 5:4. Pri jednom z troch gólov som roztrhol sieť. Strieľal som príklepom z kruhu, puk preletel cez bránku. Hralo sa ďalej. Rozhodca však stál blízko, videl dobre a po prerušení hry išiel skontrolovať sieť. Našiel v nej pretrhnuté miesto. Gól uznal. Pozrel som sa na sovietsku striedačku: aj známy tréner Viktor Tichonov uznanlivo pokyvoval hlavou.“
Najdôležitejšie góly kariéry ste strieľali s drevenými hokejkami, čepeľ ste si špeciálne zakrivovali. Vydržalo vám to?
„Nie, prispôsobil som sa moderne. Pred dvoma rokmi som začal hrať s kompozitovou rúčkou, drevenú čepeľ mi firma prispôsobuje na mieru. Nová hokejka je ľahšia, vyhovuje mi.“
Čo považujete za vrchol kariéry?
„Olympiádu v Lillehammeri. Slovensko sa prvý raz na vrcholnom podujatí. Mali sme výborné mužstvo, vyhrali sme základnú skupinu. Štvrťfinálovú prehru s Ruskom v predĺžení sme potom znášali veľmi ťažko.“
Máte nesplnený sen?
„Áno. Mrzí ma, že som sa nedostal do NHL. V roku 1990 ma draftoval klub New Jersey Devils, ale z vojenčiny v Dukle ma do kempu nepustili. Vtedy som bol vo forme a mal by som šancu dostať sa do prvého mužstva. Aj na Kanadskom pohári 1991 ma zástupca tímu NHL presviedčal, aby som zostal. Nenašiel som odvahu. Doma ma čakala rodina. O tri roky neskoršie ma Dukla náhle uvoľnila na angažmán do Fínska. Nerozumel som tomu. Asi to brali ako náhradu za NHL. Som rád, že potom si v nej zahral mladší brat Juraj.“
Na čo ste v živote najviac pyšný?
„Na dcéry, na rodinu. Michaela má dvadsať, študuje na vysokej škole, kým mladšia Izabela je ešte len štvrtáčka.“
V extralige hrá len jeden starší hokejista, žilinský útočník Roman Stantien (43). Uvidíme vás na ľade aj v budúcej sezóne?
„Cítim sa sviežo, jednu zimu ešte potiahnem. Chcem ju odohrať aj preto, že v tejto sezóne zostávame našim fanúšikom veľa dlžní. Treba ju napraviť. Snívam o mužstve, aké sme mali pred dvoma rokmi za trénera Stavjaňu - išli sme na titul. A keď raz zavesím korčule na klinec, chcem zostať pri nitrianskom hokeji. Zaslúžil by si byť inde, ako je teraz.“
 |
Keď raz zavesím korčule na klinec, chcem zostať pri nitrianskom hokeji. Zaslúžil by si byť inde, ako je teraz.
Ľubomír Kolník, hokejista
Autor: Ondrej Gajdoš © SME
