Čo čerstvý titul z Austrálie pre vás znamená?
„Veľmi veľa. Keby mi niekto pred pol rokom povedal, že vyhrám Australian Open bez straty setu, s ťažkým žrebom a vyradím Heninovú 6:4, 6:0, povedala by som, aby na niečo také zabudol. Presvedčila som sa, že tvrdo trénovať sa oplatí, hoci nie vždy sa vaša práca premietne do úspechov. Preto treba veriť a pokračovať. Na grandslamovom turnaji som ešte nehrala v lepšej forme.“
Chcete späť post svetovej jednotky spred dvoch rokov?
„Isteže. Lenže teraz je mojím cieľom najskôr Fed Cup, potom Roland Garros a Wimbledon. Ak ostanem zdravá, pôjdem hore.“
Prečo je Fed Cup taký dôležitý?
„Pretože sa usilujem už dlho dostať do tímu a vždy do toho niečo vošlo, väčšinou zdravotne. Obľúbila som si atmosféru v lanskom víťaznom finále v Moskve a teším sa do Izraela, kde som nikdy nebola.“
A keby vám niekto ponúkol vybrať si wimbledonskú trofej alebo olympijskú, ktorú by ste zvolili?
„Rozhodnutie je ľahšie, lebo wimbledonskú už mám, takže olympijské zlato. Ale keby som ho nemala alebo by šlo o akýkoľvek iný turnaj, Wimbledon nevymením za nič na svete.“
Čo vás priťahuje na olympiáde?
„Ceremoniál a atmosféra. Už v detstve som mala doma povolené ostať dlhšie pri televízore jedine na otvorenie OH. Čakali sme do polnoci, kým vpochodovali všetky krajiny a Rusko podľa abecedy až ku koncu. Veľa športov nemá toľko turnajov a podujatí ako my a štyri roky čakajú na túto chvíľu. Preto je vzácna.“
Toľko ste po finále rozprávali v aréne o mame, a nikdy ju pri vás nevidíme. Prečo?
„Nemá rada lietať ďaleko a nie je športový typ, skôr je veľmi inteligentná, orientovaná na literatúru, na múzeá, koncerty. Keď som sa odsťahovala do USA, prišla ma navštíviť až po dvoch rokoch a skontrolovať, či čítam ruské knihy a ako mi ide sloh v ruštine. Obetovala pre mňa veľa. Práve v deň finále mala narodeniny, tak som jej toľko telefonovala. Nechajte sa prekvapiť, určite na nejaké ďalšie turnaje príde.“
Dá sa vôbec niekedy porozprávať s vaším otcom?
„Ani to neskúšajte. No nič mu nezazlievam, dal do môjho tenisového rastu celý život.“
Prečo ste prvú gratuláciu dostali od Billie-Jean Kingovej?
„Bola prvá, ktorá vo mne videla nadanie a budúcnosť a doteraz ma podporuje a pomáha. Keď som mala 13 rokov, prišla v Roehamptone za rodičmi a začala sa zaujímať, ako trénujem, s kým a čo robím. Pomohla, verila vo mňa.“
Tento triumf ste venovali zosnulej mame vášho trénera Michaela Joyca. Kedy a prečo ste sa tak rozhodli?
„Stalo sa to vlani, keď po boji s rakovinou zomrel niekto, koho som poznala z blízkeho okolia. Úplne sa zmenil môj pohľad na život. Zistila som, že sú aj dôležitejšie veci, než vyhrávať. Prekonala som obdobie, keď som sa nedokázala motivovať. Uvedomila som si, aké mám šťastie, že moji starí rodičia sú ešte nažive a všetci z rodiny sú živí a zdraví.“
Povedzte úprimne, vám neprekážalo vŕzganie Ivanovičovej tenisiek?
„Nič som nepočula.“
Čo si z tohto turnaja vážite najviac?
„Víťazstvo nad svetovou jednotkou Justine Heninovou. Veď predtým neprehrala 33 zápasov.“
Myslíte si, že tento výsledok vám otvára príležitosť, aby ste aj vy takto dominovali vo svetovom tenise?
„Príležitosť tu je, ale ak chcete počuť úprimnú odpoveď, tak si myslím, že ešte na to nie som pripravená. Stále mám dosť času. Moje telo ešte nie je fyzicky dostatočne vyvinuté, nemám toľko skúseností, a hoci som vyhrala tri grandslamové turnaje, mám sa čo učiť, na čom stavať a zlepšovať. To nejde zo dňa na deň, no nebojím sa tohto cieľa.“
Presvedčila som sa, že tvrdo trénovať sa oplatí, hoci nie vždy sa vaša práca premietne do úspechov. Preto treba veriť a pokračovať.
Maria Šarapovová, víťazka Australian Open 2008
