rú knihu, "pracuje na nej minimálne rok. Zriedkavosťou nie sú ani autori, ktorí publikujú v päť i viacročných periódach. Ročne vychádza viac ako dvesto titulov, ktoré znesú nálepku pôvodná tvorba - próza i poézia. Vo väčšine prípadov však autori týchto kníh uvidia honorár len výnimočne." Aj my sme boli zvedaví. Ako sa žije spisovateľom na Slovensku pre TV oko napísali spisovatelia a prekladatelia Pavol Vilikovský, Vincent Šikula, Anton Hykisch a Jana Kantorová - Báliková.

Konečne úplne nezávislý
Pavol Vilikovský

"Ako žije spisovateľ na Slovensku? To je otázka! Kto sa to pýta, koho to zaujíma? Ale dobre, predpokladajme, že k nám zavítal turista z Nového Zélandu alebo z Grónska a odpovedzme mu: Spisovateľ na Slovensku nežije. Teda prinajmenšom nežije z toho, že je spisovateľ. Možno sa stane, že niekomu do kolónky povolanie napíšu "spisovateľ", to napokon nič nestojí, ale zamestnanie je to na Slovensku neznáme. Kedysi - za socializmu - keď sa vybraným autorom udeľovali štipendiá, sa azda dalo povedať, že ich Literárny fond dva-tri roky zamestnával ako spisovateľov, ale vcelku platí, že písanie kníh je na Slovensku hobby a tak sa naň treba aj pozerať. Povedzme si otvorene: za väčšinu koníčkov sa vôbec neplatí. Ak sa testami IQ meria schopnosť prispôsobiť sa okolnostiam, majú spisovatelia na Slovensku IQ osem až desaťročného dieťaťa: keby sa k tomu primerane zamestnali pri odvoze komunálneho odpadu, zarobili by viac. Koniec koncov, nik spisovateľa nenúti, aby bol spisovateľom a nik mu nebráni, aby nepísal ľudové romány ako Čachtická pani či Cholera, ktorými by sa prípadne aj uživil. (Ibaže aj to treba vedieť.) Aby nedošlo k omylu: súčasnú situáciu považujem za zdravú a prirodzenú. Spisovateľ je konečne úplne nezávislý, ešte aj od peňazí. Len by azda trochu pomohlo, keby sa široká verejnosť menej zaujímala o to, ako slovenský spisovateľ žije a viac o to, čo napísal."

Dobrá rada od staršieho
Anton Hykisch

"Počas pobytu v Kanade som videl v americkej televízii zábery ľudí bezprostredne po povodni. Neplakali, nesťažovali sa tak, ako u nás. Do kamery sa usmievali. Takže ani ja sa nesťažujem. Žijeme s manželkou v panelákovom byte v Petržalke. Občas čistím loggiu zašpinenú holubmi. Ako dôchodcovia si privyrábame. Žena učí poobede detičky na klavír v hudobnej škole, ja chodím raz týždenne prednášať na Katedru politológie Trnavskej univerzity. Sú tam výborní mladí ľudia.
V roku 1989 som podľahol pokušeniu politiky. Bol som poslancom SNR, potom takmer päť rokov veľvyslancom v Kanade. Dnes som zanechal aktívnu politiku. Je lepšie pozorovať veci kriticky a z nadhľadu. V takomto zmysle píšem mesačne fejtón do reprezentatívneho časopisu Euroreport. Mrzí ma, že novšie generácie nepoznajú moje knihy. Podarilo sa mi však presadiť nové vydanie historického románu Milujete kráľovnú (Slovenský spisovateľ, 1999) a o rok neskôr sa moji priatelia podujali (bez sponzoringu!) na reedíciu románu zo 60. rokov Námestie v Mähringu (Enigma Nitra, 2000). Ide o prvé necenzurované vydanie. O peripetiách našej mladosti, o túžbe po Západe, o väznení, láskach... Teraz mi vychádza dávnejší preklad z indickej literatúry Dhammapadam vo vydavateľstve Hajko + Hajková. Sú to aforizmy pripisované Buddhovi, moja kritická štúdia o buddhizme a doslov D. Hajku. Za totality takéto texty nikto nechcel vydať. Čoskoro pôjde do tlače aj knižka, na ktorej mi mimoriadne záleží. Nazval som ju Nebojme sa sveta - Sprievodca globálnym myslením. Je to akási encyklopédia pre dnešných Slovákov na tému: My a globalizácia. Kniha vyjde v maličkom vydavateľstve Lizard v Bratislave. Táto premiéra by sa nepodarila bez štedrého sponzorstva Slovnaftu - firmy, ktorá sa tiež stáva globálnou. Takže, nenariekam a teším sa na nových i starých čitateľov. Nakoniec dobrá rada od staršieho: Pred spánkom je niekedy lepšie mať v posteli dobrú knižku, než všeličo iné."

Ešte som celkom nerezignovala
Jana Kantorová - Báliková

"O situácii autorov pôvodnej tvorby môžem hovoriť len ťažko, pretože s pribúdajúcim vekom mám pocit, že všetko už lepšie povedali iní, a tak radšej prekladám ich tvorbu. Ak mám šťastie a možnosť publikovať preklady - tak najradšej poéziu. Z toho sa však vyžiť nedá, preto prekladám aj prózu a redigujem encyklopédie. Už desať rokov som na voľnej nohe, mám manžela na dôchodku a dvoch synov, vysokoškolákov. Z toho, čo zarobím, viac ako polovica ide štátu na príspevkoch do poisťovní, ktoré ľudia publikujúci popri zamestnaní odvádzať nemusia, a na daniach. Nechápem, prečo sa tvorivá práca nemôže zdaňovať paušálnou daňou a nedá sa robiť ako živnosť. Ubezpečujem pani ministerku, že spisovatelia a prekladatelia pracujúci na voľnej nohe rozhodne nepatria do kategórie nadpriemerne zarábajúcich občanov. Čo sa však oproti minulosti zmenilo k lepšiemu, to je prístup k informáciám. Dnes nie je problém zohnať dobré slovníky ani potrebnú faktografiu. Mojím snom je, že raz budem mať doma internet. V niektorých krajinách je to už pre ľudí s mojou profesiou samozrejmosť, a má ho aj zopár mojich tunajších kolegov. A čo sa týka vlastných básní, ešte som celkom nerezignovala. Azda je toto len obdobie, keď naberám dojmy, a raz z toho bude zbierka. Pravda, inakšia, ako tie predchádzajúce. Treba len držať palce vydavateľom umeleckej literatúry, aby prežili aj do budúcnosti a neboli odkázaní len na komerciu."

Zadarmo ani kura nehrabe
Vincent Šikula

"Ako žijem! Ako ostatní. Zavše šomriem, zlostím sa, inokedy sa smejem. Na zlosť i na smiech si viem nájsť dôvod. Ako väčšina ľudí, s ktorými sa stretávam. Spisovateľ vždy bol a dodnes je iba nádenník, pravda, ak neprišiel o prácu, no spisovateľ vždy mal u nás prácu, lebo po zamestnaní mohol pracovať doma a skúšať súkať alebo brúsiť verše - ak bol básnik - či rozmýšľať o živote ako prozaik a smoliť prózu, poviedku či román, alebo si písať aspoň denník. No ak mu cez deň nezostával čas a musel písať v noci, ako denník nazvať? Lenže, kto je dnes spisovateľ? Spisovateľom môže byť každý, pravda, ak nemá nejaké výnosnejšie zamestnanie, napríklad v politike alebo v podnikaní. Ja podnikať neviem - som len spisovateľ. Naďalej si píšem a rád pracujem v noci. Kedy-tedy si prečítam noviny alebo aj v noci počúvam správy a potichu sa zlostím alebo smejem. Navyše som invalidný dôchodca, môžem si písať kedy chcem a čo chcem. Z vážnej literatúry sa však u nás nedá žiť. Ľudia nemajú na knižky peniaze a tí, čo majú, knižky nekupujú. Ani spisovateľ však nežije zadarmo a zadarmo ani kura nehrabe. Preto sa zavše pozabudnem a radšej vezmem hrable alebo motyku a mrvím sa v záhrade. Lenže ako záhradník zaveľa nestojím. Niekomu narastie kaleráb ako konská hlava, mne ako reďkvička. Ba niekto má i reďkvičky väčšie, no moje sú rok čo rok scvrknuté, vytunelované červíkmi a čertvieakou svoločou. Ani tam, ani tu, všade samá burina a kriaky. Odovzdal som knižku Vincúrko a píšem ďalšiu."

Autor: Barbora Laucká Foto: Peter Leginský (3), archív