Už relatívne dlho – neviem či vďakabohu, bezpečnostnej bariére, alebo ostražitosti policajtov a tajných služieb, sa tu nestal veľký teroristický útok. A každý deň sa modlím, aby to tak zostalo.
Napríklad v Tel Avive je pokojne, ako dávno nebolo. Až tak pokojne, že sa mi zdá, že ľudia strácajú vypestované inštinkty a sú ľahostajní k opusteným taškám na železničnej stanici.
Rovnako aj k podozrivým ľuďom v autobusoch, skláňajú hlavy a čítajú noviny namiesto toho, aby číhali, kto do nich nastupuje.
Tento pokoj je však zdanlivý. Bývame pár desiatok metrov od hlavnej železničnej a autobusovej stanice a niekoľkokrát do týždňa počujeme, ako sa zastaví doprava a potom nastane veľký hurhaj.
Do toho kričí chlapík s ampliónom, aby ľudia chvíľu počkali, lebo pyrotechnici práve zneškodňujú podozrivý predmet. Vtedy sa snažím nemyslieť na to, že z tej stanice občas cestuje do práce môj manžel a moja švagriná tam parkuje, keď odprevádza neter na hodiny kreslenia.
Pred pár dňami som sa však nemohla ubrániť najčiernejším myšlienkam. Vybrala som sa s dcérou do obchodného centra v blízkosti najväčšej telavivskej nemocnice.
Máme tam obľúbený obchodík s detskými šatôčkami, je tam čisto a príjemne a malej sa strašne páči autíčkový automat so svetielkujúcimi „očami“.
Keď sme prechádzali cez bezpečnostnú kontrolu, všimla som si, ako sa ochrankári vybavujú s nejakým mladým chalanom s veľkým vakom v ruke. Ešte som si hovorila, že sú drzí a vrčia na neho ako psy.
V sekunde mladík ležal na zemi a z okolitých budov na neho vybehlo asi dvadsať ochrankárov a policajtov. A o chvíľu zastala doprava a prišlo auto s pyrotechnikmi.
Neviem, či ten mladý muž skutočne niesol bombu, alebo išlo len o planý poplach, čo je pravdepodobnejšie.
To, čo viem, je, že som sa bála čo i len pomyslieť, čo by s nami a našimi blízkymi bolo keby. Niekedy je tu fakt zle.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
