V chrámoch je to samá „bábuška" a „ťjotenka", ale „devušek" poskromne. Kyjevský opát vraj už konečne prišiel na to, prečo je cirkev pre dnešných mladých ľudí tak málo príťažlivá.
„Pre mladé dievčatá, ktoré práve po prvý raz išli do kostola, čo je asi dôležitejšie? Pekná postava alebo duchovno? Samozrejme to prvé. Je teda nevyhnutné skontaktovať sa s takým dievčaťom a jej návštevy v kostole docieliť aj rozhovorom o jej figúre, diétach a podobne," povedal opát a myslel to vážne.
Jednoducho navrhuje, aby si pravoslávne duchovenstvo naštudovalo niečo o modelingu, pár vecí z kozmetiky tiež neuškodí a keď budú popi vedieť sem–tam niečo aj o drogách a skutočnému záujemcovi o pravoslávie dajú za odmenu šnupnúť, tak sa nič strašné nestane.
Sex by potom mal byť pre duchovných povinným predmetom. Pán predstavený to myslel asi dobre. Vlastne len navrhuje hovoriť s mladými ľuďmi tak, ako to pravoslávna cirkev zásadne nerobí. Skostnatená a čoraz militantnejšia nemôže konkurovať súčasným lákadlám. Kadidlo vedľa počítača neobstojí.
Popi sa môžu snažiť, predvádzať namiesto kázania cviky na posilňovanie svalstva a krst zmeniť nejakou bojovou počítačovou hrou, a nebude im to aj tak nič platné. Jazyk zostane jazykom a aj keby sa menil, tak, že namiesto „amen" sa bude vykrikovať „ty vole", príťažlivosť pravoslávnej cirkvi pre mladých ľudí to nezvýši ani o chlp.
Nejde totiž len o slová. Viera v Boha nie je na nich založená. Nie je založená ani na lipnutí na skostnatených tradíciách, na nemenných rituáloch, ktoré dnes mladým musia pripadať ťažkopádne, nepochopiteľne smiešne. Zmeniť rétoriku je to najmenšie. Ale zmeniť samých seba už je fuška.
Zatiaľ, úprimne povedané, sa mi nezdá, že by som bola nejako nadšená, keby sa moje deti ťahali za pravoslávnymi popmi a pomáhali im vysväcovať tanky a bombardéry, ako to urobili ruskí duchovní v Čečensku. Tank žiadnu svätenú vodu nepotrebuje. Jazdí predsa na naftu a smrdí krvou.
