Najslávnejší román Pera Pettersona nastoľuje aj otázku, či sú prežitky prenosné z otca na syna.
Román Poďme kradnúť kone je spomienkovým rozprávaním muža pred sedemdesiatkou, ktorý sa na posledné roky presťahoval z mestskej civilizácie na samotu kdesi na nórskom východe.
V osamelej každodennosti so psom, s dávkovanou životosprávou jedla a práce, a so susedmi vzdialenými na samotách, nesie sa dej cez detailné opisy životného priestoru. Trond zažíva určité déjá vu, či skôr skúma, či prežitky sú prenosné: z otca na syna.
Vchádzať do citových stôp
I jeho otec v časoch vojny načas opustil rodinu, aby kdesi pri hraniciach so Švédskom prežíval obyčajné dni a pod rúškom noci zabezpečoval cezhraničnú „prepravu“ informácií, vecí a občas aj ľudí. No on, Trond, vtedy chlapec, netušil dôvody odlúčenia otca od rodiny. Prežijú chlapské leto roku 1948 a hneď na to sa otec celkom stratil.
Zanechal len list s odkazom na skromnú sumu rodine, bez slova vysvetlenia počínania voči rodine, či jeho miesta vo vojne. Tichú traumu si Trond nesie životom, vyplavuje sa celkom nebadane až v starobe, keď sa, raz rozvedený a z druhého manželstva ovdovený, rozhodne pre život na samote.
Spoločnosťou mu je psík Lýra, s ktorým chodí na dlhé prechádzky. Stretáva tiež osamelého muža so psom Pokerom – spozná v ňom chlapca, čo nešťastnou tragickou náhodou prišiel v detstve o svoje dvojča, pričom strojcom náhody v podobe nezaistenej nabitej pušky bol starší brat, Trondov kamarát Jon. Aj ten sa po tragickej udalosti vytratil zo života rodiny a priateľov, poslal domov zopár pohľadníc z lode, na ktorej nakladal tovar, ale ani v prístavoch nezišiel z paluby.
Tušené vidno z diaľky
Zdanlivo len konštatovania chabých stôp bez nostalgickej fabulácie čo s nimi, s ľuďmi z detstva a rodiny asi je, utvárajú mozaiku životných stretnutí rozprávača. „Akčné“ spomienky sa redukujú len na „kradnutie koní“, teda nevyžiadané požičanie si koní na krátke zajazdenie si s kamarátom.
No tá veta z titulu knihy nebola náhodná, už bola kedysi vyslovená.
Stretnutia s ľuďmi sa nezaznamenávajú žiadnymi siahodlhými rozhovormi, sú to zápisy nevyhnutnej práce a popri nej mlčanlivého porozumenia, a potom, tá opakovaná „história“ osamoteného života, návratu do prírody a cyklenie jej prirodzených fáz vynára spomienky cez podobné – miestečko pri rieke za domom, pripomínajúce to, kam chodil otec rozjímať, a ba, aj objímať matku kamarátov od susedov. Videné z diaľky, tušené, neobviňujúce, nerekriminujúce.
Dá sa precítiť, čo zažil otec?
Len jedným rozhovorom s Barkaldom, chlapíkom, čo predal či len dal opustené gazdovstvo v svojej usadlosti Trondovmu otcovi, sa osvetľuje otcovo počínanie počas vojny.
Ľudia sú ako míľniky, na ktorých čítame skôr pocitové svedectvo z malých symbolických stôp po akciách, než opis situácie.
Ako míľniky, ktoré nezmýlia životné putovanie po stopách na konci cesty, keď sa za nažitým už pozeráme späť – jedným z nich bolo i stretnutie s osamelým chlapom z chalupy poniže, ktorý tiež veľa nerozprával. Volal sa Lars, ten chlapec, čo utekal preč od ostatných, keď pochovávali jeho zastrelené dvojča Odda.
Zvláštny spôsob návratu k vojne, ktorá formovala viac otca než rozprávača. Téma vojny, ktorú už nezažila dnešná stredná generácia, ku ktorej patrí aj Per Petterson, je bytostná a azda nepriznaná aj pre jeho čitateľov. Zo svedectiev rodičov zostali len emocionálne stopy osamelých slov. Žiada sa návrat, no skôr porozumenie života tých, čo nám už o ňom sami nepovedia.
Per Petterson: Poďme kradnúť kone. Preklad: Petra Mikulášová.
Slovart Bratislava, 2007.
Autor: Ľubica Suballyová (Autorka je publicistka)
