BRATISLAVA. Kapitán marseillského Olympique Lorik Cana po nedeľňajšom víťaznom zápase s parížskym Saint-Germain hovoril o dvoch víťazstvách. Tým druhým myslel vyhlásenie nezávislosti Kosova. Chýrny záložník je totiž rodák z Prištiny.
„Prežil som výnimočný deň. Dnes som sa veľmi ťažko koncentroval, lebo bolo vo mne veľa emócií,“ vravel novinárom. „Na to, čo sa stalo, sme čakali storočia. Som vďačný Francúzsku, že nás podporilo.“
Kosovo má šampiónku
Cana sa dočkal toho, čomu veľmi neveril. Inak by už piaty rok nehrával za albánsku reprezentáciu. Dokonca je kapitán.
Športovcom bežia roky inak ako politikom. Kým tým dozreje čas, športovci prezrejú a majú po kariére.
Hviezdy kosovského futbalu žiaria v cudzine. Valon Behrami z Lazia Rím reprezentuje Švajčiarsko, Shefki Kuqi a jeho brat Njazi zasa Fínsko. S Canom hája farby Albánska aj ďalší Kosovčania: v Belgicku hrajúci Besnik Hasi, na Ukrajine Armend Dallku či Arjan Begaj v gréckej lige.
Kosovské korene má aj nemecká futbalová reprezentantka Fatmire Bajramajová, členka zlatého tímu z lanských majstrovstiev sveta. Jej moslimská rodina utiekla z Kosova, keď mala štyri roky. Dnes má dvadsať a v Nemecku žije s hercom Eshrefom Durmishim, ktorý hral hlavnú rolu v grécko-nemeckom filme Eduard.
Zniesli by aj modré z neba
Kosovčania sú zamilovaní najmä do futbalu a basketbalu. „Aj modré z neba by zniesli,“ tvrdila pred štyrmi rokmi v Korzári slovenská basketbalistka Dagmar Imbergerová, ktorá s tímom Universitate Priština hrala vo Final four Trocal ligy, súťaže bývalých krajín Juhoslávie, Rakúska a Maďarska. V hale 6 – 7 tisíc divákov, štedrí sponzori a vďaka nim príjem, o akom sa u nás hráčkam iba sníva.
Ani kosovský basketbal však stále nemá medzinárodné uznanie. Napriek tomu, že jeho reprezentácia dnes odohrá v Prištine prvý oficiálny medzištátny zápas (samozrejme, s Albánskom). Svetová basketbalová federácia kosovskú žiadosť odložila s tým, že sa k nej vráti po uznaní krajiny Organizáciou Spojených národov. Podobne ako takmer všetky ostatné športové federácie.
Čaro nechceného
Len dva z 23 terajších športových zväzov Kosova sú členmi svetových federácií: hádzanársky a stolnotenisový. Ten dokonca už od roku 2003.
Čaro nechceného: lanské majstrovstvá Európy v Belehrade mal na základe žrebu otvárať súboj stolných tenistov Srbska a Kosova. „Hostitelia rázne odmietli akékoľvek kosovské symboly na srbskej pôde a Kosovčania napokon na protest do Belehradu vôbec nepricestovali,“ spomína šéf slovenského zväzu Zdenko Kríž. „Mimochodom, zápas mali rozhodovať slovenskí rozhodcovia.“
Dve federácie je málo
V Kosove existuje aj národný olympijský výbor. Založili ho o sedem mesiacov skôr ako slovenský, ešte v máji 1992. Na to, aby ho Medzinárodný olympijský výbor uznal, je však v zmysle Olympijskej charty potrebné, aby najmenej päť zväzov olympijských športov bolo členom svetových federácií.
Päť kosovských boxerov sa dlhodobo a intenzívne pripravuje na štart v Pekingu. Najskôr sa však musia na olympiádu kvalifikovať. A ešte predtým by boxerská federácia musela ich zväz uznať.
„Nemyslím si, že je reálne, aby sa Kosovo zúčastnilo už na pekinskej olympiáde,“ konštatoval člen exekutívy MOV Talian Mario Pescante. Nevylúčil možnosť, že kosovskí športovci sa objavia s osobitným štatútom. Pred ôsmimi rokmi v Sydney 2000 defilovali pod olympijskou vlajkou ako „individuálni olympionici“ štyria reprezentanti Východného Timoru.
Zlatá futbalová generácia
Kosovská futbalová reprezentácia zohrala prvý zápas pred pätnástimi rokmi. Symbolicky s Albánskom: prehrala 1:3. Vlani v júni v tureckej Ankare však prekvapujúco zdolala Saudskú Arábiu gólom z penalty v 84. minúte.
Vtedy ju prvý raz viedol Edmond Rugova. Vyše dve desaťročia žil v Spojených štátoch, no v osemdesiatych rokoch patril k „zlatej generácii“ tímu KF Priština, ktorý päť sezón hral najvyššiu juhoslovanskú ligu a zdolal aj slávnu Crvenu zvezdu Belehrad.
Jedným z jeho spoluhráčov bol Agim Cana, Lorikov otec. Rugovci neskôr emigrovali do Ameriky a Canovci do Švajčiarska.
Cana kapitánom Kosova?
„Keď Kosovo získa nezávislosť, a ja verím, že ju získa, Cana bude naším kapitánom,“ nádejal sa Rugova pred časom v rozhovore pre al–Džazíru.
Čo urobíte, keď Kosovo získa nezávislosť? spýtal sa Canu vlani priamo jeden z albánskych redaktorov. „Nasledovala chvíľa ticha. Potom zaznelo: Už som si vybral tím,“ píše sa v jednom z článkov na webovej stránke newkosovareport.com.
Klubové dresy sa menia oveľa jednoduchšie ako reprezentačné.
Šéf kosovského futbalového zväzu Fadil Vokri cez víkend oznámil, že na post trénera reprezentácie mieni angažovať svojho bývalého spoluhráča z Partizanu Belehrad Kuytima Shalu, ktorý dlho hrával v Nemecku.
Ten je realista: „Cana sa rozhodol hrať za Albánsko, s tým už nič nenarobíme.“
Z jedného siedmi
Juhoslávia v pôvodnom zložení naposledy štartovala na soulskej olympiáde 1988.
Získala dovedna tucet medailí: tri zlaté, štyri strieborné a päť bronzových.
Na posledných letných hrách v Aténach 2004 namiesto jednej výpravy nastúpilo na športoviská až päť.
Najúspešnejšia bola chorvátska: získala jednu zlatú a po dve strieborné a bronzové medaily.
Srbsko a Čierna Hora dve strieborné, Slovinsko jednu striebornú a tri bronzové, Macedónsko a Bosna a Hercegovina ani jedinú.
Aténsky sumár: jedna zlatá a po päť strieborných a bronzových medailí.
Na pekinských OH 2008 budú teraz športovci bývalej juhoslovanskej federácie rozdelení asi až na sedem častí: Chorvátsko, Slovinsko, Macedónsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Srbsko a Kosovo, prípadne „individuálni olympionici“.
(mo)
 Nemecká reprezentantka Fatmire Bajramajová je rodáčka z kosovského mesta Gjurakovac. www.fcr-01.de |
Autor: Marián Šimo © SME
