Predovšetkým – je albánska. More dvojhlavých čiernych orlov na červenom pozadí na bulvári Matky Terezy počas víkendových osláv hovorilo, kde leží národné povedomie Kosovčanov. Uvedomujú si však, že sú iní ako Albánci v susednom štáte.
Storočie súžitia so Slovanmi v miernom Titovom komunizme ich dávno vzdialilo od režimu Envera Hodžu v Tirane, kde ľudia nemohli počúvať ani Beatles.
Práve preto teraz väčšina z obyvateľov Kosova po žiadnom veľkom Albánsku netúži. Navyše vie, že k takémuto kroku by medzinárodné áno nedostali.
A rovnako ako k svojim albánskym koreňom majú vzťah aj k novému štátu. Prirovnanie (každé kríva, ale predsa) sa dá nájsť v gréckych Cyperčanoch. S ostrovným štátom ich spája aj nová zástava, ako jediné dve majú na nej nakreslené obrysy svojho územia.
Tvár súčasného Kosovčana je najmladšia v Európe. Väčšinou nemá viac ako 25 rokov, rád si užíva život, aj keď v chudobnom Kosove nie je často za čo. A patrí k najväčším optimistom v Európe.
Napriek 40percentnej nezamestnanosti, či organizovanému zločinu všade, kam sa človek pozrie.
Aj keď Eurobarometer ich do prieskumu zatiaľ nezaraďuje, radosť je vidieť všade. Kosovčania sa dočkali vlastného štátu a budúcnosť vidia v ružových farbách. Možno až príliš ružových.
