Pre názov knihy Amen, zabil babu kameň (Vydavateľstvo MS, Martin 2007) si Peter Glocko ml. zvolil rýmovaný citát, ktorý sa nachádza v latinskom kódexe z roku 1432 a zlákal Glocka zrejme svojou evidentnou ľudovosťou.
Na tému humor v ľudovej slovesnosti sa Glocko najprv pozrel z čisto teoretického hľadiska a cez rozličné definície. V prvej, dosť všeobecnej kapitole konštatuje, že „smiech nepatrí medzi vrodené ľudské schopnosti“ a hoci je najprirodzenejším prejavom človeka, musíme sa ho učiť.
Výskumom podložené tvrdenia mu takto umožňujú postupovať od základných charakteristík až po všelijaké dobové špecifiká (karnevaly, sviatky bláznov a pod.), pri ktorých mohol výdatne čerpať najmä z výskumov ruského vedca M. M. Bachtina.
Po tejto krátkej histórii chápania smiechu sa autor vracia k nášmu domácemu kontextu. Dôležitú úlohu v ňom zohrali hlavne viacerí zberatelia ľudových rozprávok – spomeňme aspoň Dobšinského, Czambela, Zátureckého, Němcovú – ktoré vyvrátili čudné Vajanského tvrdenie z konca 19. storočia, že „humor nepatrí medzi naše silné stránky“.
V týchto poctivo počúvaných a zapisovaných rozprávkach bolo aj dosť humoru, fantázie a slovesného umenia, aby sa stali nielen zdrojom zábavy a oddychu, ale aj vážneho vedeckého štúdia. Okrem toho i v umelej literatúre vznikali diela nabité humorom a všakovakými roztopašnými nezbedníctvami – napríklad Bajzove Veselé účinky a rečení (1795).
Glocko skúma rozprávky, príslovia a porekadlá, pranostiky a vtipy a pri každom z týchto žánrov uvádza okrem stručnej charakteristiky veľa príkladov. Nebolo na škodu, že na mnohých miestach sa oprel o vynikajúce postrehy Karla Čapka, ktorý je sám autorom rozkošných rozprávok a nielenže nám rozpovedal „jak se co dělá“, ale obnažil aj korene ľudového humoru.
V druhej časti knihy mal Glocko viac priestoru pre exemplifikáciu, teda i pre istý spôsob hry s čitateľom, lebo vlastne mu chcel čítanie „spestrovať i spríjemňovať“, čo sme si všimli najmä pri hádankách a vtipoch, ktoré nepochádzajú ešte z „predracionálnej epochy myslenia“ ako pranostiky, ale ich vznik a vývin je azda komplikovanejší, lebo je to útvar migrujúci cez stáročia a spojený viac s poznávaním a racionalitou ako s obrazotvornosťou a umeleckosťou.
Glockova kniha sa dá označiť za čosi medzi potulkami po svete folklóru a vedeckým zamyslením, ktoré niekde zabieha až do vtieravej a nevhodnej príhovorosti („nech mi je dopredu odpustené“). Okrem toho poskytuje cenný prehľad najdôležitejších diel a autorov, ktorí sa fenoménom ľudovej slovesnosti zaoberali z rozličných aspektov.
