MICHAL HULMAN sa však venuje kardiochirurgii.

Dnes patrí medzi špičku, ako jediný operuje aj mechanické srdcia. Kolegovia hovoria, že ste jeden z najlepších slovenských kardiochirurgov.

Ako to, že ste ešte na Slovensku?

Kde by som mal byť?

Pýtam sa preto, že stále počúvame o odchode lekárov zo Slovenska do zahraničia.

Nemyslím si, že je to také hrozné, a okrem toho, niekto musí zostať aj na Slovensku.

Ani ste nad tým nikdy nerozmýšľali?

Nie, pretože jednoduchšie sa odchádza mladším lekárom. Ak už dosiahnete isté postavenie, nechce sa vám niekde začínať odznova. Ani si nemyslím, že je jednoduché uchytiť sa vonku. Robil som v zahraničí na stážach a konkurencia je v kardiochirurgii veľká. Možno to vyplýva aj z toho, že už aj v Českej republike, keďže nás veľmi predbehli, dnes už počet výkonov klesá a aj oni začínajú mať nadbytok kardiochirurgov.

Čo to znamená, že nás predbehli?

U nás sa minulý rok spravilo do päťsto výkonov na milión obyvateľov a Česká republika v roku 2006 spravila tisícdvesto výkonov na milión obyvateľov, takže rozdiel je markantný.

Takže, laicky, tam už niet koho operovať?

Je koho operovať, len sa minula zásoba pacientov, ktorá vznikla nedostatočným počtom operácií v minulosti. To umožnilo v posledných rokoch nárast počtu operácií vysoko nad priemer. Teraz sa vracajú späť k priemeru Európskej únie, čo je asi osemsto až tisíc operácií na milión obyvateľov. My k priemeru pomaličky stúpame.

Čím to je, že nás predbehli, mali sme málo lekárov, zariadení alebo neboli peniaze?

V každom prípade je to otázka peňazí, v Českej republike dávajú na zdravotníctvo viac peňazí. Na porovnanie je tam trinásť kardiochirurgických pracovísk, na Slovensku sú aj s detským pracoviskom štyri.

Takže u nás sa ľudia dostávajú k operácii neskoro a ak by prišli skôr, je operácia možno jednoduchšia, prináša menej obmedzení v ďalšom živote pacienta?

Aj to je pravda. Je iné operovať pacienta, ktorý ešte neprekonal infarkt a spraví sa mu bajpas, ako keď príde na operáciu po treťom infarkte. Po infarkte srdce väčšinou zostane poškodené, jeho výkonnosť je nižšia, a to zvyšuje riziko operácie. Aj u pacientov, ktorí majú chlopňové chyby a majú ich dlhšie, srdce podstúpi isté premeny, aby sa prispôsobilo situácii. Keď sa potom chlopňa vymení, anatomické zmeny zostanú a srdce nie je už celkom v normálnom stave. Neskoré operácie však nie sú len vinou lekárov, niekedy pacienti liečbu zanedbajú sami.

Novinkou posledných dvoch rokov sú u nás operácie mechanického srdca, vy ste jediný, kto ich robí, ako ste sa k týmto operáciám dostali?

Je to zhoda okolností. Pôsobil som ešte vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb a objavil sa prvý pacient, ktorému sme nedokázali pomôcť inak, ako mu voperovať mechanické srdce. Spolu s anestéziológom a chirurgom sme, našťastie, pol roka predtým využili ponuku na dvojdňový tréning na voperovanie tohto typu prístroja. Dnes už má tento pacient transplantované srdce. Ďalšiu pacientku, ktorá mechanické srdce potrebovala, prijali asi o tri týždne potom v Bratislave, poslali ju ešte na operáciu do Viedne (dnes má už srdce od darcu, operoval Hulman - pozn. red.), ďalšieho muža zase do Prahy. Potom som prišiel do bratislavského ústavu a operoval som ešte dvoch pacientov. Zatiaľ to teda boli len tri operácie v období jeden a pol roka, tak som ich urobil ja, ale ďalšieho pacienta bude operovať kolega. Nemá význam viazať tento výkon na jedného človeka. Ak odídem náhodou na dovolenku, niekto umrie len preto, že to iní lekári nerobia? Ústav musí tento program zabezpečovať dvadsaťštyri hodín.

Je to objektívne, keď hovoríte, že pacientov s mechanickým srdcom je málo alebo by ich mohlo byť viac, ale opäť sme pozadu?

Pacient, ktorý má dostať mechanické srdce, musí spĺňať isté kritériá. Nedá sa hovoriť, že každému, komu zlyhá srdce, namontujeme čerpadlo a bude žiť večne. Musí mať istú perspektívu života. Mechanické podpory sa používajú ako konečná terapia u ľudí, ktorým zlyháva srdce a nie sú vhodní na transplantáciu alebo ako premostenie obdobia, kým sa dočkajú vhodného darcu. Taký bol posledný pacient, mladý muž, ktorého žena bola v treťom mesiaci tehotenstva a jemu hrozilo úmrtie. V období, keď sme sa rozhodli, že jedinou možnosťou záchrany jeho života je implantácia podporného systému, sa ešte večer objavil darca, no virologické vyšetrenia ukázali, že má hepatitídu C, takže iná možnosť nebola.

Žije s mechanickým srdcom alebo sa už našiel pre neho darca?

Jeho stav sa veľmi zlepšil, pretože ak má pacient choré srdce, ktoré zlyháva, trpí pečeň, obličky, vedie to k chradnutiu organizmu. Teraz je na čakacej listine na darcu.

Koľko už čaká na transplantáciu?

Asi osem mesiacov.

To je bežná dĺžka, ale sme pozadu aj s transplantáciami?

Minulý rok sa situácia zlepšila, spravili sme dvadsaťdva transplantácií, dovtedy bol ročný priemer asi osem transplantácii. Samozrejme, sú krajiny, patrí k nim aj Česká republika, kde je počet transplantácií deväť na milión obyvateľov.

Medializovaný bol príbeh Zuzany, ktorej mechanické srdce implantovali práve vo Viedni a minulý rok v lete ste jej už transplantovali srdce od darcu. Tejto žene zlyhávalo srdce preto, že prechodila bežnú virózu. To u mnohých ľudí zarezonovalo. Prečo srdce zlyhávalo tomuto mužovi?

Aj tento pacient prekonal virózu, viedlo to k zápalu srdcového svalu a srdce úplne zlyhávalo. Bol to bývalý vojak z povolania, teraz v decembri sa mu narodil syn.

Čo je najťažšie na operácii mechanického srdca? Možno v porovnaní s transplantáciou.

Transplantácia je o niečo náročnejšia, lebo štruktúr, ktoré sa šijú, je viac, u podpôr je najnáročnejšie dobré rozhodnutie. Pohybujete sa na hranici, aby ju pacient nedostal príliš skoro, lebo je ešte šanca, že by sa jeho srdce mohlo zotaviť, a obdobím, keď mu môže zlyhať celý organizmus a podpora mu už nepomôže. A je to definitívne rozhodnutie, pacienta posúvate do polohy, odkiaľ sa nedá vrátiť späť, buď s týmto prístrojom prežije a dočká sa darcu, alebo vôbec neprežije.

Ako žije kardiochirurg, aby sa v budúcnosti vyhol podobnej operácii?

Ťažko. (smiech) Pri tejto práci nie je životospráva najideálnejšia. Snažím sa športovať, aby som odbúral stres. Momentálne robím skôr rýchlu chôdzu, niekedy som hrával futbal, ale teraz sa bojím zranenia. Cez leto bicyklujem. A momentálne som sa začal venovať golfu. Fyzická aktivita by mala byť aspoň každý druhý deň v primeranej dĺžke.

Mechanické srdcia už operujeme, ale kedy sa k nám dostanú menej invazívne techniky? Napríklad len vyšetrenie ciev sa vo svete robí magnetickou rezonanciou, nie otvorením tepny na nohe a zavedením katétra cez cievu až k srdcu.

Aj my sledujeme najnovšie trendy. Ani vyšetrenie ciev magnetickou rezonanciou nie je najideálnejšie, katetrizácia momentálne stále najlepšie zobrazí stav ciev na srdci. A pokiaľ ide o chirurgiu, plánujeme do polroka robiť aj v našom ústave miniinvazívne výkony, napríklad operácie mitrálnych chlopní videoasistovanými technikami, keď sa nerozpíli hrudná kosť, ale k srdcu sa pristupuje pomedzi rebrá. Už sme dohodnutí s pracoviskom v Třinci. Keď budú túto operáciu robiť, prídeme sa pozrieť. Ani touto technikou sa však nedá spraviť všetko a ak nastanú komplikácie, napríklad srdce začne krvácať, musíte otvoriť hrudník, a to chce čas. A zanedbateľná nie je, samozrejme, ani cena. Všetky výkony, ktoré zanechajú menšie stopy na tele pacienta, sú výrazne drahšie.

Aj vaša manželka je lekárka?

Je inštrumentárka, pracovala na kardiochirurgii.

Tam ste sa aj zoznámili?

Áno, to bolo ešte na Ústave kardiovaskulárnych chorôb, čo bol predchodca tohto ústavu.

Zohralo úlohu aj to, že si rozumiete, keď hovoríte o práci?

Áno, vie pochopiť, keď sa niečo skomplikuje.

Aj dcéru to ťahá k medicíne?

Má desať rokov, ale minule si našla na portáli videohry, a keď som sa pozrel, bola to animácia implantácie umelého kolenného zhybu. Fascinovalo ju to.

Takže ťahá.

Dúfam, že nie.

Prečo? Je to skutočne také náročné a stresujúce?

Problém by som videl inde. Ak potrebujete murára, určite si vypýta sto korún na hodinu a vy ste skončili lekársku fakultu a máte plat osemdesiat korún za hodinu. Pracujete v strese, ľudia vás obvinia, že ste spravili chybu. Ale to nie je pravda, ľudia, bohužiaľ, zomierajú aj napriek správnej liečbe.

Takže preto?

Nehovorím, že by nemala študovať medicínu, ale neviem, či kardiochirurgiu. Chirurgovia sú špecifická komunita, trochu agresívna. Ide o invazívnu medicínu, takže človek nesmie byť precitlivelý. Žena sa v tejto oblasti, na rozdiel napríklad od plastickej či očnej chirurgie, presadí ťažko, stále je to doména mužov. Nehovorím však, že ženy to nezvládnu.

Ľudia sa dnes boja ísť do nemocnice, nevedia, ktorá je skutočne kvalitná, obávajú sa, že bez známostí a úplatkov sa nedočkajú kvalitnej liečby. Je sa čoho obávať?

Je skutočne problém, že neexistujú objektívne kritériá kvality, je to otázka skôr na poisťovne, tie vedia, kto mal kde operovaný dajme tomu žlčník a bolo ho potrebné reoperovať. Rebríček sa síce robí, ale sleduje sa v ňom napríklad úroveň stravovania. Na parametroch kvality však ministerstvo pracuje, som hlavný odborník na kardiochirurgiu, môžem to potvrdiť.

Niekto z vašej rodiny niekedy musel ísť na operáciu?

Našťastie, nie.

No keď manželka rodila, aj vy ste volali známym, nie?

Áno, volal som kolegom.

Prečo?

Je to asi prirodzená ľudská vlastnosť. Aj vonku, napríklad v Rakúsku, je bežné pripoistenie, že vás bude operovať šéf pracoviska alebo jeho zástupca. Keď si idete kupovať nohavice, tiež si pozriete, ktoré sú lepšie.

Nevyberáte si však predavača, ktorý vám ich predá.

Veď práve. Dobrá predajňa je dobrá, nech je tam ktorákoľvek predavačka. Skutočne si myslím, že dobré pracovisko by malo poskytovať výkon na štandardnej úrovni, bez ohľadu na to, či to robí šéf, alebo mladší kolega. Aj za nich je vlastne zodpovedný šéf.

Videli ste film Všetko o mojej matke alebo 21 gramov? Príbuzní darcov túžili spoznať tých, ktorí majú srdcia ich blízkych. Chcú to vedieť aj vaši pacienti?

Existuje vtip: Píše blondína po transplantácii darcovi, mne sa darí dobre, dúfam, že aj tebe. Pacientov to zaujíma, ale rozhodne nie je normálne, aby sme im to hovorili. Ani ja to nechcem vedieť. Idem robiť operáciu, ktorá má riziká a informácia, že dotyčnému nedávno zomrela manželka a doma má tri deti, je mentálne zaťažujúca a nemá vplyv na výkon. Aj systém je nastavený tak, aby bol čo najmenej ovplyvniteľný. Keď nám nahlásia darcu, príjemcu nevyberá chirurg, ale služba na transplantačnom oddelení ústavu porovná krítériá a vyberie príjemcu.