BRATISLAVA. Politický prevrat. Tak hodnotí udalosti z 25. februára 1948, ktorý znamenal nástup komunistickej totality, väčšina slovenských historikov. Jeden moment netreba v krajinách, kde vládli komunisti, podceňovať ani dnes, upozorňujú historici.
„Február 1948 zlikvidoval priestor pre mimovládne organizácie, ktoré nie sú závislé od politických elít, dokážu sa zmobilizovať. Preto je veľmi dôležité, aby bola v každej situácii zachovaná sloboda a voľnosť pre občianske iniciatívy,“ myslí si historik Štefan Šutaj zo Slovenskej akadémie vied v Košiciach.
„Víťazný“ február neprišiel zo dňa na deň. Komunisti sa na prevzatie moci pripravovali už od mája 1946, keď vyhrala voľby na Slovensku Demokratická strana (DS). Zlom prišiel na jeseň 1947, keď vzniklo na popud Sovietskeho zväzu takzvané Informbyro, ktoré riadilo komunistické strany v krajinách východného bloku. „Sovieti kritizovali československých komunistov, že sa im stále nepodarilo získať absolútnu moc. V iných krajinách už mali v tom čase dominantné postavenie,“ hovorí historik Marek Syrný z Múzea SNP v Banskej Bystrici.
Diskreditácia DS
Komunisti sa snažili najväčšieho konkurenta – Demokratickú stranu – zdiskreditovať. Vhodnou zámienkou bola skutočnosť, že po roku 1945 vstúpilo do tejto strany aj množstvo katolíkov, ktorí predtým podporovali Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu.
„Vydávali časopisy, nadväzovali kontakty s emigráciou. Komunisti videli v existencii týchto skupín, ktoré však nemali reálny dosah na slovenskú politiku, pakt s ľudáctvom,“ vysvetľuje Šutaj. Demokratickú stranu rozkladali aj zvnútra. „Snažili sa k nim infiltrovať a vytvárať tam ľavicové až komunistické prúdy.“ Komunisti sa pokúsili oslabiť DS aj cez proces s prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom. Demokrati totiž pred voľbami katolíkom sľúbili, že nebude popravený. „Komunisti predpokladali, že odsúdením Tisa sa DS rozdelí, čo sa nestalo,“ hovorí Syrný.
Predzvesťou politického prevratu bol útok na Zbor povereníkov, výkonný orgán Slovenskej národnej rady. Jeho predseda, komunista Gustáv Husák, podal v októbri 1947 – v rozpore so zákonom – demisiu všetkých členov. V rokovaniach o novú podobu zboru potom DS stratila tri miesta. „Nebolo to síce definitívne víťazstvo komunistov, pozícia DS sa však výrazne oslabila,“ povedal Šutaj.
Tým viac, že strana mala čoraz väčšie vnútorné problémy. Časť členov kritizovala predstaviteľov DS Jána Ursínyho a Jozefa Lettricha za ich politiku po voľbách 1946, že sa aktívne nepostavili proti komunistom. Na január 1948 zvolali demokrati zjazd, na ktorom sa mali skonsolidovať a pripraviť na voľby plánované na máj.
Rozhodujúci úder
V januári však došlo k ďalšej kríze. Vyvolalo ju odvolanie ôsmich policajných funkcionárov – nekomunistov československým ministrom vnútra Václavom Nosekom. České občianske strany sa s Demokratickou stranou dohodli, že ich ministri podajú na protest demisiu.
„Predpokladali, že tak spraví väčšina ministrov, takže prezident Beneš bude nútený vyhlásiť nové voľby. Demisiu však podalo len 12 z 26 ministrov, takže komunisti sa snažili presvedčiť Beneša, aby ju prijal a vymenoval nových členov vlády z ich radov,“ hovorí Šutaj.
Komunisti začali organizovať masové demonštrácie, ulicami pochodovali ozbrojení členovia Ľudových milícií. Šutaj hovorí o „dobre premyslenej politike, ktorej Beneš nedokázal vzdorovať“. Výsledkom bolo, že 25. februára 1948 Beneš demisiu prijal a komunisti sa ujali moci v celom Československu.
„Demokrati podcenili situáciu, február ich zaskočil. Nepočítali s tým, že prichádza rozhodujúci boj. Mysleli si, že rozhodnú voľby,“ tvrdí Syrný. Komunisti by však podľa neho získali moc, aj keby kládli demokrati väčší odpor. „Československo bolo začlenené do sovietskej sféry vplyvu.“
Priebeh udalostí
20. február – ministri nekomunistických strán podali demisiu.
21. február – komunisti stupňovali tlak, zriadili akčné výbory a ozbrojené Ľudové milície
24. február – generálny štrajk s účasťou 2,5 milióna ľudí
25. február – Beneš prijal demisiu ministrov a súhlasil s doplnením vlády komunistami
VIDEO: Vedúci tajomník Demokratickej strany (DS) v Bratislave z rokov 1946 - 1948 Emil Dohnanec si myslí, že v roku 1948 neexistovala reálna sila, ktorá mohla februárové udalosti zvrátiť. V rámci DS sa síce o to usilovali, no ako povedal, "už v roku 1945 mala Komunistická strana len na Slovensku 197 000 členov". Navyše pred parlamentnými voľbami v roku 1946 komunisti zorganizovali založenie dvoch ďalších politických strán, ktoré mali oslabiť pravicu.
VIDEO: Dohnanec, ktorý prežil 4,5 roka v Jáchymovských baniach hovorí, že keď prišiel február 1948, nepredpokladal, že komunisti zostanú pri moci tak dlho. S odstupom času ale aj po skúsenosti v baniach, uveril, že tu môže byť iba jeden komunizmus - nie ten s "ľudskou tvárou", ale "sovietsky".
VIDEO: V posledný januárový deň roku 1949 odviedli príslušníci Štátnej bezpečnosti Dohnanca na výsluch s upozornením, že nemá klásť odpor. Keďže sa nijako neangažoval v protištátnej činnosti, manželke povedal, že sa skoro vráti. Vrátil sa o päť rokov. Dnes spomína na februárovú noc 1948, kedy zažil obsadzovanie Prahy sovietskymi vojskami i svoje zatknutie.
VIDEÁ: Silvia Pňačková
Medvecký: Agentov ŠtB rozdeľoval aj antisemitizmus
O pôsobení tajnej služby v prospech komunistov sme hovorili s historikom Ústavu pamäti národa MATEJOM MEDVECKÝM.
Do akej miery je prevrat vo februári 1948 „zásluhou“ ŠtB?
„Samotná kríza sa vyriešila politicky, ŠtB v zlomových dňoch len asistovala. Obsadila sekretariát Demokratickej strany (DS), rozprášila redakciu denníka Čas a podobne. Tajná služba zohrala významnú úlohu najmä pred týmto dátumom.“
V čom?
„Snažila sa infiltrovať do prostredia DS, zisťovať nálady vnútri strany a získavať tam agentov. Paralelne s tým rozkladala tzv. ľudácke podzemie, s ktorým spájala aj ľudí, ktorí s ním nemali až tak veľa spoločné. Správy sa často nafukovali, verejnosti sa podsúvalo, že v DS sú samí ľudáci. ŠtB však dosť intenzívne sledovala aj situáciu v okolitých krajinách – predovšetkým v Maďarsku a Rakúsku.“
Prečo práve tam?
„Maďarsko sa odjakživa vnímalo ako nepriateľ. ŠtB napríklad pracovala so správou, že maďarská tajná služba posiela na Slovensko agentky s kabelkami s dvojitým dnom.
Kto ovládal tajnú službu v rokoch 1945 – 1948?
„Komunisti. Široký už v marci 1945 povedal, že sú ochotní robiť všade kompromisy – okrem bezpečnosti. V priebehu pár mesiacov úplne ovládli kľúčové pozície v rezorte vnútra. V tom čase tam síce pracovali aj ľudia, ktorí sympatizovali s DS, väčšina však bola na strane komunistov. I keď je pravda, že aj tí boli dosť diferencovaní.“
Čo to znamená?
„Navonok síce pôsobila ŠtB jednotne, vnútri to však nebola žiadna idylka. Známa je nenávisť medzi klanmi komunistov židovského pôvodu a antisemitov. Vnútorné spory pramenili aj z osobných ambícií, bol to klasický boj o moc. Konflikty kulminovali začiatkom 50. rokov, keď boli odsúdení viacerí funkcionári ŠtB.“
Akým spôsobom sa robil výber ľudí pre tajnú službu?
„Komunisti hlásali, že idú robiť veľkú očistu od exponentov ľudáckeho režimu. Poznám však prípady, keď sa dostali do ŠtB aj ľudia, ktorí pôsobili v tajnej službe aj za slovenského štátu. Niekedy stačilo, keď sa na konci vojny zapojili do odboja. Väčšinou tam pracovali mladí ľudia okolo tridsiatky.“
Prečo?
„Povojnové obdobie bolo hektické. Mladí ľudia boli vtedy dosť radikálni, v rámci tajnej služby údajne existovala aj skupina, ktorá bola pripravená v prípade väčšieho konfliktu prevziať moc. Bývalý partizánsky veliteľ Trojan im mal dokonca sľúbiť, že dostanú milión korún, aby mohli pri závodoch budovať ozbrojené bunky.“
Po roku 1948 sa ŠtB neštítila ničoho vrátane únosov a vrážd. Ako to však bolo dovtedy? Formálne bola totiž na Slovensku demokracia.
„Vývoj k tajnej službe totalitného typu bol postupný. Mnohé veci sa zdokonalili až v 50. rokoch, keď prišli na Slovensko sovietski poradcovia. Prvý únos sa však uskutočnil už v roku 1946.“
O čo išlo?
„ŠtB uniesla z Viedne do Bratislavy človeka, ktorý bol v kontakte s bývalým predstaviteľom slovenského štátu Ferdinandom Ďurčanským. Počas jedného výsluchu zase umlátila vysokoškoláka, ktorého podozrievala, že robí Ďurčanskému kuriéra. Vyšetrovateľ, ktorý to urobil, neskôr utiekol do Juhoslávie.“
Marek Vagovič
