Čas od času však dajú Belgičania o sebe vedieť. Yves Leterme, ich budúci premiér, teraz udelil svetu lekciu z politickej kultúry. V pondelok sa po niekoľkotýždňovom výpadku vrátil do práce – robí dočasne vicepremiéra – a poslal Belgičanom odkaz. Krátku videonahrávku, v ktorej ďakuje ľuďom za želanie rýchleho uzdravenia a v ktorej sa vyznáva z toho, čo mu štrnásť dní v nemocnici v Lovani hovorili o Belgicku a o ňom samotnom.
Byť milovaným otcom vlasti, akým je belgický kráľ, nebol by jeho pozdrav ničím prekvapujúcim. Lenže Leterme stojí na konci rebríčkov popularity. Je to len muž, ktorý si zgustol na frankofónnych Belgičanoch, keď namiesto belgickej hymny naschvál začal spievať francúzsku.
Civilná dvojminútová nahrávka, v ktorej Leterme, len tak vo svetri, s obdivom a v oboch jazykoch hovorí o výkone belgických lekárov a hovorí, že sa vracia ako „rozvážnejší“ a „pokornejší“ politik, preto zapôsobila ako blesk z čistého neba. Hlavne frankofónne denníky, ktoré z Fláma Leterma robia belzebuba, nevedeli, čo s tým. Le Soir, bašta frankofónnej ľavice, pripustil, že Leterme mal „štátnický“ prejav.
Populizmus, dalo by sa povedať. Hovoriť úprimne o pokore po tom, čo sa dva týždne pohybujete medzi životom a smrťou, asi nie je ťažké. V Letermov prospech však hrá fakt, že k tomuto typu „populizmu“ nemusel siahať. Mohol začať tým, že by zúčtoval s politickými rivalmi, ktorí ho počas jeho neprítomnosti začali odpisovať. Mohol sľúbiť nový boj za svoju pravdu, alebo mohol mlčať. Veď voľby už v Belgicku boli.
