Prečo ste sa po dvojročnej prestávke rozhodli vrátiť k súťažnému krasokorčuľovaniu?
„Chcem sa stať dvojnásobným olympijským šampiónom. To je hlavné.“
Iné nič? Peniaze?
„A kto ich dá? Federácia nedá, zväz tiež nie...“
Olympijským šampiónom ste už boli.
„Mám priateľa, výborného hokejistu Alexeja Žamnova. Kedysi bol kapitánom klubu NHL Chicago Blackhawks. Má tri olympijské medaily: v Albertville 1992 získal zlatú, v Nagane 1998 striebornú a v Salt Lake City 2002 bronzovú. Ja mám len dve: striebornú zo Salt Lake City a zlatú z Turína. A tak som si pomyslel, že ak pôjdem do Vancouveru a získam bronzovú medailu, aj ja budem mať medailový komplet. Samozrejme, bronz ma neuspokojí, budem bojovať o zlato.“
Olympijský primát z krasokorčuliarov obhájil naposledy pred 56 rokmi Američan Dick Button. Trúfate si ho napodobniť?
„Konkurencia je veľmi silná: Japonci, Američania, Kanaďania, Čech Verner... Ak sa mi však vráti forma a vnesiem do krasokorčuľovania niečo nové, môžem útočiť na zlato.“
Čo nové chcete priniesť?
„Nevylučujem, že už v apríli vám predstavím nové programy, s ktorými vstúpim do budúcej sezóny: krátky a voľný. Bude to prekvapenie. Nielen pre Slovensko, ale pre celý svet.“
Aký ste hokejista?
(S úsmevom) „Ja som majster športu vo všetkých jeho odvetviach. Hrám futbal, hokej, tenis. Hokej hrávam veľmi často, futbal dvakrát do týždňa. Neobľubujem len basketbal, lebo som naň nízky, zato mám rád volejbal, golf...“
Je krasokorčuľovanie len šport alebo aj čosi viac?
„Krasokorčuľovanie nie je len šport. Je to aj divadlo, aj balet, aj extrém. Skákať štvorité skoky je extrém, a dať vystúpeniu zmysel, myšlienku, to je zasa divadlo. Zároveň je to ťažká robota. Ako každý šport. V našom je však aj kus divadla a umenia.“
V športe pribúda úrazov. Neobávate sa ich?
„Mnohí športovci sú poistení. Ja nie. Napriek tomu sa cítim veľkolepo, netrápia ma už nijaké traumy z minulosti.“
Zmenilo sa krasokorčuľovanie, kým ste boli mimo neho?
„Zmenilo. Pred siedmimi-ôsmimi rokmi sme s Jagudinom skákali po dva štvorité skoky, kým dnes je úplne iná tendencia. Dnes sa dá vyhrať krátky program s kombináciou dvoch trojitých skokov. Na majstrovstvách Európy aj s tromi chybami možno byť v najlepšej trojke. Pritom môj mladý krajan Voronov skočí štvoritý skok a do trojky sa nedostane. Kam sa to uberáme? Je zdravé, že sme čosi nové urobili, ale všetci ostali na jednej úrovni.“
Čo s tým?
„Niečo treba ponechať a mnohé zmeniť. Najmä v rozhodcovskom systéme. Ak sa niekto pokúša o štvoritý skok a iný zvládne čisto kombináciu dvoch trojitých skokov, mali by byť na jednej úrovni. Krasokorčuľovanie musí ísť dopredu. Ono však trošku pokročilo a zároveň urobilo dva kroky dozadu.“
Čo si myslíte o Slovákovi Sabovčíkovi?
„Je to legenda. K tomu netreba nič dodať. A druhé najdôležitejšie je to, že je to môj priateľ. Verím, že si so mnou v Bratislave aj v Košiciach zajazdí.“
Koľko dnes trénujete?
„Ako v plnej sezóne. Dvojfázovo. Na ľade som štyri-päť hodín.“
Ako vám idú štvorité skoky?
„Trojitý axel je bez problémov, štvoritý tulup takisto.“
Skúsite ešte štvoritého lutza, ktorého ešte nik nezvládol?
„Všetky štvorité som už skúsil. Aj kombináciu dvoch štvoritých. Raz na Grand Prix v Rusku aj lutza. Nevyšiel mi, ale som rád, že som sa oň pokúsil. Či sa oň ešte pokúsim? Potrénujem a uvidím. Pre mňa sú prípravou aj exhibície.“
Svetová federácia však nimi nie je nadšená.
„Ja viem, že ich federácia a zväzy nemajú radi. Chcem im však odkázať, že je to naopak: exhibície sú potrebné na to, aby sa krasokorčuliari pripravili na novú sezónu, rozkorčuľovali sa, vyskúšali nové prvky. Medzi súťažou a exhibíciou je veľký rozdiel, ale ja mám rád jedno aj druhé.“
Plushenko a dévočky
„Hm, aj dévočky,“ potešil sa, keď s meškaním dorazil na tlačovku a povytáčal hlavu na všetky strany, aby skrz spleť kamier a fotoaparátov získal prehľad o spoločnosti v sále. „Máte pekné ženy,“ dodal kompliment.
Jevgenij Pľuščenko je rodený dobyvateľ ženských sŕdc. Včera v Bratislave bol nadmieru žoviálny.
„Prežívam zložité dni. Spávam štyri-päť hodín,“ skonštatoval to, čo mu bolo vidno aj na očiach. Ráno strávil rozhovormi v dvoch televíziách a potom si ešte na trištvrte hodiny v hoteli zdriemol. „Pred piatimi minútami ma prebudili,“ priznal.
Bol v pohode, priam rozjarený: „Nič ma neznepokojuje. Ani staré zranenia. Sú minulosťou. Syn mi rastie, aj tri netere, rodičia sú zdraví.“
Na otázku, prečo je sólista, keď sa mu páčia dievčatá, zareagoval: „V živote rád tancujem vo dvojici, ale na ľade najradšej sám. Rád zodpovedám sám za seba.“
Súc rozvedený, trochu zaprovokoval: „Jedno dievča sa mi tu zapáčilo, ale nie a nie sa ma niečo spýtať. Ako ťa volajú? Monika? Pekné meno.“
Na obrovský plagát aprílového miniturné s menom v nespisovnom prepise Pljuščenko sa podpísal latinkou. V zlom prepise: Plushenko. Tak ho na začiatku jeho hviezdnej kariéry začali prepisovať novinári a on sa prispôsobil. Mimochodom, aj na Slovensko sme ho sprvu cez angličtinu písali Plušenko. Až prišiel v roku 2001 do Bratislavy na európsky šampionát a potvrdil, že je Pľuščenko.
„Mám jeden podpis v azbuke pre ruské úrady a druhý v latinke pre fanúšikov vo svete,“ zasmial sa a v pohode hodil nad všetkým rukou.
(mo)
