Dňa 12. marca 1983 v meste Alto Catumbela uniesla skupina povstalcov z angolskej organizácie UNITA 66 Čechoslovákov. Významnú úlohu pri vyjednávaní s únoscami zohral vtedy diplomat, terajší poslanec Národnej rady za SDKÚ-DS, Eduard Kukan. "Bola to pre mňa obrovská diplomatická škola," spomína dnes. "Vtedy bol svet absolútne ideologicky rozdelený a my sme chceli dostať niečo od tej druhej polovičky."Alto Catumbela je asi 130 kilometrov západne od druhého najväčšieho angolského mesta Huamba. Dvadsaťosem expertov, ktorí pracovali na výstavbe tamojšej celulózky, lekárka, 2 zdravotníčky, 14 manželiek odborníkov a 21 detí zajala UNITA. Išlo o povstalecké hnutie Národný zväz pre úplnú nezávislosť Angoly, ktoré sa opieralo o podporu Západu a vojenských jednotiek Juhoafrickej republiky a Zairu. V roku 1975 vypukla občianska vojna medzi UNITA a MPLA - marxistickým Ľudovým hnutím za oslobodenie Angoly, ktoré podporoval komunistický blok vrátane Kuby. Vojna sa začala hneď po tom, čo sa Angola stala nezávislou od Portugalska.
Prepadnutie našich občanov bolo veľkým šokom. Niektorí si mohli zbaliť veci, iných vyhnali len tak, ako boli. O štyri dni vyrazili zajatci na trojmesačnú strastiplnú púť na východ krajiny, pri ktorej prešli peši 1500 kilometrov a vyše 1000 kilometrov precestovali na korbách nákladných áut. Pri pochode zomrel 19. apríla 37-ročný Slovák z Bratislavy Jaroslav Navrátil. Unesení dorazili koncom apríla na základňu UNITA Jamba pri meste Rivungo pri zambijských hraniciach. Prvú skupinu 45 zadržiavaných, najmä ženy a deti, prepustili už 6. júna. No 20 mužov čakalo na slobodu viac ako rok, až do 21. júna 1984. Československo v rámci "vývozu svetovej revolúcie" dodávalo víťaziacej MPLA zbrane a technológie, stavalo v krajine rôzne hospodárske komlexy. Jedným z nich bol práve kombinát v Alto Catumbele.
Jasná úloha
"V tom čase som bol riaditeľom afrického teritoriálneho odboru, pod ktorý spadala aj Angola," spomína Eduard Kukan. "Bol to obrovský šok, keď sme sa dozvedeli tú správu. Samozrejme, prvá reakcia v Rudom práve bola, že vrahovia a hrdlorezi z UNITA uniesli našich občanov. Ale potom sme dostali signály, myslím, že z Belgicka, aby sme boli v informovaní opatrnejší. Vtedy bol námestník ministra zahraničných vecí, teda môj nadriadený, Stanislav Svoboda. Dali nám za úlohu viesť rokovania o prepustení zajatcov. Prezident Gustáv Husák vydal veľmi ľudský, zrozumiteľný pokyn: Spojte sa aj s čertom, len ich priveďte domov. Pochopili sme to tak, že sme sa spojili, síce nie s čertom, ale s prvým americkým veľvyslancom v Prahe, Williamom H. Luersom. Vyklopili sme mu absolútne všetky informácie, ktoré sme mali. Mimochodom, Luers sa stal neskôr riaditeľom metropolitného múzea a jeho manželka Wendy Woods Luers je dodnes činná v amerických mimovládkach. Čiže, bolo potrebné najprv urobiť ,poriadok s médiami'. Upozornili sme ich, že ak budú takto písať, je to najlepší spôsob, ako ohroziť životy našich občanov - takže žiadne nadávky a podobne. Naša taktika bola rokovať v krajinách, o ktorých bolo známe, že podporujú UNITA. Mali sme voľnú ruku, cestovali sme do západnej Európy a do Afriky. Vedeli sme, že Maroko, a hlavne Kongo, majú veľmi dobré styky s touto organizáciou. Mobutu Sese Seko bol vtedy v Kongu prezidentom, toho sme navštívili. Ako darček sme mu dali škorpión, ten samopal. Aj vďaka nemu sme potom dokázali nadviazať kontakt, ktorý mala UNITA v Európe.
Cez jedného belgického novinára sme dostali správy, že predstavitelia UNITA chcú prísť na návštevu do Prahy."
UNITA U Sojků
Edaurd Kukan čakal predstaviteľov UNITA v Prahe na letisku.
"Keď zostupovali po schodíkoch, vydesene sa obzerali, či ich niekto nezatkne, ale správali sme sa k nim veľmi slušne. Zobrali sme ich do Národného divadla a na pivo do reštaurácie U Sojků. Rokovali sme s nimi o tom, čo vlastne chcú za prepustenie. Nikto nám to neskôr nechcel veriť, ale oni skutočne chceli iba to, aby Rudé právo, denník Komunistickej strany Československa, uverejnil informáciu, že delegácia UNITA v Prahe oficiálne rokuje s československou vládou. To bola jediná cena, ktorú žiadali. Žiadne lieky, peniaze ani nič podobné. V ich krajine totiž prebiehal zápas o to, kto bude uznávaný. Chceli pred medzinárodnou verejnosťou ukázať, že aj komunistický štát ich prijíma a rokuje s nimi. To bola ich požiadavka a my sme ju akceptovali. Bol som za Biľakom s textom, ktorý mal ísť do novín a ten ešte telefonoval Husákovi, lebo to bolo dôležité rozhodnutie. Strávil som s uniťákmi tri alebo štyri dni, aj sme sa spriatelili. Iba jednu vec sme im vyčítali - už vtedy bolo známe, že jeden z unesených, pán Jaroslav Navrátil, zomrel, a to nám zatajili. Potom odišli a my sme využívali služby medzinárodného výboru Červeného kríža. Išlo o Švajčiarov, ktorí navštevovali našich občanov, privážali od nich listy. Fungovali ako spojka. Aj s nimi sme sa spriatelili."
Napokon prišla finálna požiadavka od šéfa UNITA, doktora Jonasa Savimbiho. Námestník ministra zahraničných vecí Stanislav Svoboda mal ísť navštíviť základňu UNITA Jamba, na území Angoly. Bolo to však treba urobiť ilegálne, lebo na základňu sa dalo letieť iba cez Juhoafrickú republiku a Československo s ňou nemalo diplomatické styky. Svobodu tam teda "prepašovala" delegácia medzinárodného výboru Červeného kríža, aby ich centrálna angolská vláda nechytila. "Ale
O. K, bol tam, Savimbi urobil na rozlúčku veľkú recepciu. Rokoval s naším námestníkom, no a ja som mal za úlohu priletieť z Prahy špeciálom a priviezť ich domov. To bolo tiež dobrodružné, lebo sme nevedeli, kam ich pošlú. Leteli sme do Harare, hlavného mesta Zimbabwe, najprv mali totiž prísť tam. Ale Savimbi sa nejako nahneval na prezidenta Zimbabwe Mugabeho a povedal, že tam nie, že ideme do Kinshasy, do hlavného mesta Konga. Tam ich priviezli a potom sme leteli domov."
Vojenský zásah odmietli
Kukan pripomína, že bez ohľadu na to, aké bolo vtedy u nás zriadenie, ľudský faktor odstránil aj ideologické zábrany. Pokyny z najvyšších miest boli jasné, urobiť čokoľvek, akékoľvek ústupky, len aby dostali našich občanov domov.
Unesení museli absolvovať dramatický pochod vo veľmi ťažkých podmienkach, únoscovia ich natreli popolom, aby veľká skupina belochov náhodou nevzbudila pozornosť miestnych obyvateľov.
"Obdivoval som, že to všetko dokázali, chcelo to od nich aj určitú statočnosť, hrdinstvo. Nepohádali sa medzi sebou, vydržali v extrémnych podmienkach, bez potravín a pitnej vody. Niekedy pili dažďovú vodu z kaluží, pochodovali veľmi ťažkým terénom, väčšinou v noci, po tme, aby ich vládne sily nezaregistrovali. Aj keď, raz ich Kubánci lokalizovali, to nám povedali. Vedeli o určitých oblastiach, kde sa pohybovali, ale neodvážili sa sami podniknúť ozbrojenú vojenskú akciu. Naše politické vedenie to jasne odmietlo, pri takomto zásahu by mohol niekto zomrieť. Kubánci sa trochu urazili, a potom ich už vôbec nesledovali. Spomínam si, že keď sa unesení vrátili domov, politickí predstavitelia ani veľmi neodporúčali, aby sa zúčastnili na tlačovke, pretože oni chválili Savimbiho, vraj bol džentlmen, správal sa k nim pekne. To nebolo v súlade s oficiálnou líniou, ktorá odsudzovala UNITA."
Vyjednávanie s UNITA skomplikovalo aj oficiálne vzťahy s angolskou vládou, ktorú tvorila MPLA. "Nadávali, pretože naši predstavitelia rokovali s ich úhlavným politickým nepriateľom. To boli také drobné ideologické vlnobitia."
Únoscovia boli "gentle"
Únoscovia nemali záujem práve o občanov Československa, skôr im išlo o to uniesť veľkú skupinu cudzincov a upriamiť na seba pozornosť zahraničia. "Spolu s našimi uniesli jedného Brazílčana a jeho rodinu. Nebolo by efektívne uniesť jedného alebo dvoch cudzincov, takto mali pohromade takmer 70 ľudí."
Zo správania únoscov sa dá usudzovať, že nechceli nikomu ublížiť. "Starali sa o deti, nemali zrejme v úmysle niekoho zavraždiť. Pán Navrátil zomrel, ale ukázalo sa, že mal cukrovku. Dovtedy to nikto nevedel, bol dokonca futbalovým rozhodcom, aktívne športoval."
V Kinshase prepustení nastúpili do lietadla a Eduard Kukan s nimi letel domov. "Boli veľmi šťastní. Prežívali to veľmi emocionálne, naozaj tam už boli dlho, sami, bez žien a detí, a tí im chýbali." Únos vyvolal obavy u mnohých našich občanov, ktorí pôsobili v Afrike, ale boli aj takí, ktorí hneď po únose vraveli, že by do Angoly išli znova.
Udalosť inšpirovala fimových tvorcov na nakrútenie filmu s názvom Angolský deník lékařky, režíroval ho slovenský režisér Vladimír Kavčiak a hlavnú úlohu hrala populárna česká herečka Jana Brejchová. Eduard Kukan dostal dokonca scenár na pripomienkovanie. "Ale film som potom, žiaľ, ani nevidel."
Iris Kopcsayová © SME
foto - archív, sita
