BRATISLAVA. Keď sa vlani Kornel Földvári tešil z udelenia Ceny Dominika Tatarku, nezabudol myslieť ani na to, že sa ako čerstvý laureát stane na jeden rok nielen nestálym členom poroty, ale podľa tradície bude čítať svojmu nasledovníkovi laudatio. Iné ako humorné od neho nikto neočakáva, on sám asi najmenej, a tak už vtedy vtipkoval o tom, čo sa stane, ak cenu získa niekto „príliš seriózny“.
Stalo sa však to, čo čakal málokto, porota naplnila súčasne jeho prianie aj „obavy“, keď ocenila až dvoch autorov - historika Jozefa Jablonického za knihu Samizdat o disente 3 a publicistu a humoristu (pre dnešok ostaňme len pri týchto dvoch profesiách) Milana Lasicu.
Autorov, ktorí sú aj ako osobnosti dokonale odlišní, ktorých však, ako povedal Földvári na úvod svojej včerajšej slávnostnej reči, „zároveň spája morálny imperatív obrany slobodného myslenia a ľudskej dôstojnosti“.
Zabudnutý muž Ján Mlynárik?
Jablonického kniha predkladá výber zo samizdatových záznamov dokumentov, ktoré napísal od polovice 70. rokov až do pádu komunistického režimu. V tom čase bol už nežiaducou osobou, podstupujúcou permanentné prenasledovanie a šikanovanie nielen Štátnou bezpečnosťou, ale dokonca aj svojimi bývalými kolegami.
Bol to trest za knihu Z ilegality do Povstania, ktorou ešte v roku 1969 priniesol nový pohľad, polemizujúci s oficiálnou ideológiou, zveličujúcou úlohu komunistickej strany v Slovenskom národnom povstaní.
„Pocta pre moje dielo ma, samozrejme, teší, hoci na ceny som si nikdy nepotrpel. Aj preto ju vnímam skôr ako spomienku na svojho priateľa Dominika,“ povedal Jozef Jablonický. Jeho prvé knihy čítal oveľa skôr, než medzi nimi vzniklo pevné priateľstvo. „Stretávali sme sa často, bol som pri ňom, keď sa mu mnohí vyhýbali, vozil som ho na stretávky s českými spisovateľmi.“
Dnes má v knižnici všetko, čo Tatarkovi vyšlo vrátane exilových vydaní. Pri ich názvoch jedným dychom vysloví meno Jána Mlynárika, slovenského historika žijúceho v Prahe, významného editora Tatarkovho diela. „On mal dostať cenu, v súvislosti s Dominikom, ktorého tvorbu dodnes propaguje, je zabudnutým človekom.“
Fejtóny predlžujú posolstvo dialógov
„Tieto texty vznikali z donútenia, tak ako takmer všetko, čo som kedy napísal,“ hovorí Milan Lasica o ocenených fejtónoch. Vďaka všetkým, ktorí ho do toho nútili, žiada sa povedať pri čítaní týchto krátkych útvarov, ktoré nadväzujú na jeho predošlú zbierku fejtónov Spoza dverí spred štyroch rokov.
Jeho publicistika, ktorá nabrala (aj pre neho nečakaný) pravidelný rytmus najskôr v mesačníku OS a neskôr ešte prekvapujúcejšie zrýchlený týždňový interval v časopisoch Domino fórum a .týždeň, je len zlomkom jeho širokého tvorivého záberu, spätého predovšetkým s divadlom. „O to viac si cením túto poctu, pretože nie som zvyknutý dostávať ocenenia za literárne výkony,“ povedal Lasica.
Málokto je takým znalcom jeho tvorby ako práve Kornel Földvári, s ktorým sa pracovne stretli v legendárnom Divadle na korze i neskôr v Štúdiu L + S. Včerajšiemu auditóriu zdôraznil, že Lasicove hravé fejtóny, „priam v ušiach znejúce monológy plné živého hovorového jazyka“, ostávajú verné princípu, ktorý dával neopakovateľné čaro jeho dialógom s Júliusom Satinským.
Tie si cenil aj Dominik Tatarka, ktorý svoje sympatie dvojici L + S vložil do listu. „Videl nás v televíznej relácii Niekto je za dverami, páčilo sa mu to, a tak za nami vyslal s listom svojho syna. Čoskoro sme sa spoznali aj osobne,“ spomínal Milan Lasica na spisovateľa, z ktorého tvorby má najradšej Prútené kreslá. „Očarili ma ešte ako mladíka a patria medzi niekoľko kníh v živote, na ktoré nezabúdam.“
Súčasťou ceny je tradične aj výtvarné dielo
Ocenenie, ktoré udeľuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v spolupráci s porotou Ceny Dominika Tatarku, je určené autorovi za výnimočné literárne dielo, napĺňajúce humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzujúce na duchovný odkaz Dominika Tatarku.
Cena je okrem finančnej odmeny spojená aj s nezištným darom – obrazom významného súčasného slovenského výtvarníka. Včerajších čerstvých laureátov obdaroval Rudolf Fila, ktorý si pred štyrmi rokmi prevzal Tatarkovu cenu za knihu esejí Cestou.
Nositelia Ceny Dominika Tatarku
1994 Milan Hamada(Sizyfovský údel)
1995 Ivan Kadlečík (Hlavolamy)
1996 Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca)
1997 Ivan Štrpka (Bábky kratšie o hlavu)
1998 Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta)
1999 Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov)
2000 Dušan Dušek (Pešo do neba)
2001 František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989)
2002 Katalin Vadkerty(Maďarská otázka v Československu 1945 - 1948), Ján Johanides (Nepriestrelná žena)
2003 Rudolf Fila (Cestou)
2004 Stanislav Rakús (Nenapísaný román)
2005 Tomáš Janovic (Maj ma rád)
2006 Kornel Földvári(O karikatúre)
2007 Jozef Jablonický (Samizdat o disente 3),
Milan Lasica (Bodka)
