A následne aj destabilizáciu bezpečnostných zložiek, či prípadný demarš z centrály NATO, že so slovenskými partnermi v tomto prípade viac nekomunikujú.
Našťastie, scenár je to nepravdepodobný. Pri všetkej pokore k základným slobodám aj tých, čo spoluvytvárali represívny aparát totality, kľúčový princíp je ten, že z legitímnych dôvodov vyjadrujúcich verejný záujem je obmedzenie prístupu k dôležitým funkciám, ktoré si vyžadujú akúsi ochranu, možné. Keby nie, protiústavný by bol už federálny lustračný zákon, ktorý však testom ústavnosti prešiel. Našim milým sudcom sa môže nepáčiť „forma kolektívnej viny“, máme však pre nich šokujúce prekvapenie – prijímať zákon pre každého eštebáka individuálne by akosi nebolo technicky únosné. Želanie, aby boli posudzovaní jednotlivo, je pekné, ale zmarili si ho sami, keď po novembri skartovali ešte i toaletný papier, ak ho mali na kotúči...
Záverom elementárna poučka: Verejná (štátna) funkcia je privilégium, nie základné ľudské právo.
