„Prvé zareagovalo telo: hneď mi naskočila husia koža,“ spomína najúspešnejší slovenský atlét Jozef Pribilinec na chvíľu, keď sa dozvedel, že zbytočne trénoval na olympiádu 1984, lebo československá výprava do Los Angeles nepocestuje.
„Mne zasa ovisli sánky,“ ilustruje slovenský zápasník 20. storočia Jozef Lohyňa, ktorý sa o bojkote dozvedel na sústredení v Nymburku, centrálnom výcvikovom stredisku československých športovcov. „Vtedy sa tam pripravovali aj viacerí špičkoví atléti: napríklad Jarmila Kratochvílová či Imrich Bugár. Všetci sme boli nahnevaní.“
S Bugárom na zozname ŠtB
V osemdesiatom Biely dom zavelil na bojkot moskovskej olympiády a o štyri roky mu to Kremeľ vrátil. Vzápätí po sovietskom vzore odmietli štartovať v Los Angeles aj ďalšie krajiny východného bloku. Všetky okrem tých, ktorých režimy boli s moskovským práve v rozporoch. Čiže okrem Juhoslávie, Rumunska a Číny.
Pribilinec mal dvadsaťštyri rokov a cítil sa na vrchole síl. V predolympijskej sezóne 1983 bol svetovou chodeckou jednotkou. Podobne ako v disku Imrich Bugár, úradujúci svetový (1983) aj európsky šampión (1982).
Po novembri 1989 sa obaja dozvedeli, že figurovali na listine rebelantov proti bojkotu losangeleskej olympiády, ktorú viedla desiata správa Štátnej bezpečnosti.
Vykoledovali si to svojimi postojmi na pretekoch Družba 1984, socialistickej kontraolympiáde. Pre západný svet mala byť demonštráciou, o čo bojkotom prišiel, a pre východný osobnou kompenzáciou športovcov a manifestáciou sily bloku. Bez západnej konkurencie sa však prinajmenej v mužskej atletike, ktorej súťaže prebiehali v Moskve, zvrhol na bratovražednú vojnu.
Do Moskvy už nikdy
„Sovieti ako domáci si robili, čo chceli,“ tvrdí Pribilinec. „Po výbornej príprave som mal skvelú formu. V Moskve som šiel na pol plynu a suverénne som viedol bez jediného napomenutia. Tri kilometre pred cieľom však pri mne zabrzdilo auto a vystúpil z neho domáci hlavný rozhodca. Ukázal mi červený terčík a vykázal ma z trate. Zakrátko diskvalifikoval aj Paľa Blažeka. Stratil som nervy, vyzliekol tričko a hodil som ho do rozhodcu revúc Vy k...y.“
Do pol pása nahý potom ešte nakričal na ďalších ľudí a vyreval si prístup do tlačového strediska, kde československým novinárom rozpovedal, čo sa na trati dialo. „V novinách sa však neobjavil ani riadok – všetci sa pravdy báli,“ vraví.
Pribilinec bol z tých, ktorých keď sa nahnevali, nebolo možné zastaviť. Na recepcii československému veľvyslancovi Miroslavovi Zavadilovi povedal, že do Moskvy ho na preteky už nikdy nikto nedostane.
Útecha: týždeň s bratom
Lohyňa sa do Los Angeles tešil o to viac, že si zápasnícku olympijskú halu vyskúšal rok predtým na juniorských majstrovstvách sveta, na ktorých skončil druhý.
„Náhrada v podobe Družby bola v zásade fraška. Mňa však potešila tým, že jej zápasnícky turnaj prebiehal v Sofii, kde v tom čase študoval môj brat Ľubo, takže sme boli týždeň spolu,“ spomína. „Kategóriu do 62 kg vyhral Bulhar Šterev, ktorý ma pozval na domácu oslavu víťazstva – bola to hostina ako po olympijskej zlatej.“
Niektorí sa dočkali, iní nie
Pribilinec sa napokon dočkal životného úspechu na olympiáde: v Soule 1988 získal zlatú medailu. Zápasník Lohyňa štartoval dokonca na troch Hrách (1988 bronzová medaila, 1992 piate a 1996 štvrté miesto), pričom na preňho poslednej a pre Slovensko prvej v ére samostatnosti bol naším vlajkonosičom.
Plavec Marcel Géry, na Družbe štyrikrát tretí, emigroval a sen o olympijskej medaile sa mu splnil až ako reprezentantovi Kanady v Barcelone 1992. Pre niektorých – trebárs pre Bugára či Kratochvílovú - však už aj Soul 1988 bol prineskoro: o olympijskú šancu v najlepších športových rokoch ich obral bojkot losangeleských Hier 1984.
Bojkot? Hlúposť!
Nad návrhom na bojkot pekinskej olympiády bývalí skvelí športovci nechápavo krútia hlavou.
„Prečo si to má odtrpieť celá jedna športová generácia? Keď, tak olympiádu nemali dať do Pekingu. Vedeli, aký je tam režim,“ poznamenal Lohyňa.
„Bojkot je pre športovca ponižujúci. Mám svoje skúsenosti,“ reaguje Pribilinec. „Nikdy by som zaň nezdvihol ruku. Tlačiť na olympizmus cez politiku je hlúposť. Bojkot by ešte zvýšil napätie. Som presvedčený, že olympiáda veľmi pozitívne ovplyvní mnoho Číňanov. Za jej uskutočnenie sú oveľa silnejšie argumenty ako za bojkot.“
Medzi 21-tisíc bežcami, ktorí sa vystriedajú počas rekordne dlhej štafety s ohňom na ceste do Pekingu, sa objavia aj dvaja Slováci. Jedným z nich bude práve Pribilinec. „Oslovili ma zo Samsungu, ktorý je spoluorganizátorom behu, a potešilo ma, že môžem zviditeľniť Slovensko,“ povedal.
Sarkozy pripustil bojkot otvorenia
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy nevylúčil svoju neúčasť na otvorení olympijských hier v Pekingu. „Všetky možnosti sú otvorené,“ povedal Sarkozy, ktorý „apeloval na zmysel pre zodpovednosť“ čínskych predstaviteľov. Odmietol však výzvy bojkotovať celú olympiádu. „Moja reakcia bude závisieť od reakcie čínskeho vedenia,“ dodal.
Organizácia Reportéri bez hraníc so sídlom v Paríži vyzvala na bojkot otváracieho ceremoniálu. Prezident Francúzskeho olympijského výboru Henri Serandour však vyhlásil, že je proti. „Som proti akémukoľvek bojkotu,“ povedal. „Práve táto slávnosť je skvelým posolstvom mieru,“ pripomenul. Minister športu Bernard Laporte si myslí, že ak by sa bojkotom ceremoniálu dosiahol progres v oblasti ľudských práv a slobody v Číne, potom je za takúto možnosť. „Ale osobne si myslím, že aj tak by sa nič nezmenilo,“ citovala ministra agentúra AFP. Dve francúzske hviezdy - vicemajster sveta v chôdzi na 50 km Yohan Diniz a majster Európy a svetový rekordér na 50 a 100 m v. sp. plavec Alain Bernard - už pripustili, že sú pripravení bojkotovať otvárací ceremoniál.
(sita)
Osuský: Žiadam bojkot čestnej lóže
Občianska konzervatívna strana vyzvala na bojkot pekinskej olympiády 2008. Ústami podpredsedu PETRA OSUSKÉHO, ktorý je tiež prezidentom Slovenskej spoločnosti olympijskej a športovej filatelie. On sám, ako vysvitlo, je však „len“ za bojkot čestnej lóže.
Vyzvali ste Slovenský olympijský výbor a slovenských športovcov na bojkot. Čo si od neho sľubujete?
„Vyhlásenie som neštylizoval ja. Je v ňom výzva aj pre športovcov. Po tom, čo som prežil tragédiu Kratochvílovej, Fibingerovej či Bugára, ktorá ich stihla bojkotom Hier v Los Angeles, sa domnievam, že nie je namieste klásť morálny kríž na chrbát športovcov. Na rozdiel od funkcionárov, premiérov a korunovaných hláv, oni tvoria olympijské hry. Nevedel by som sa pozrieť krivým okom na Martikána, Dukátovú či Kaliskú za to, že chcú naplniť to, čomu obetovali celý život.“
A na koho by ste sa vedeli?
„Kamery budú v čestnej lóži zaberať predsedu vlády, pod ktorého egidou sú milióny ľudí v žalároch, mlčí sa o zločinoch na Tien-an-men, a vedľa tohto človeka, ktorý vyšiel z vôle ľudí, sa budú ako kvitnúce oleandre ukazovať vrcholní predstavitelia športu a olympizmu, premiéri, králi, princovia... To pokladám za neprimerané.“
Vy ste znalec olympijskej histórie, akých je u nás málo. Ktorý z bojkotov olympiád prospel riešeniu konfliktu, pre ktorý vznikol?
„To je dôvod, prečo nie som za bojkot. Nedomnievam sa, že pomôže. Nie je však ani jedna molekula dôvodu, aby sa v čestnej lóži presúšal šéf FIFA či plešivý monacký kandidát na svadbu. Boli by len štafážou nie hnedého, ale červeného zločinného režimu.“
Americký prezident Bush má iný názor: prijal čínske pozvanie a nedávno opätovne potvrdil, že príde na otvorenie olympiády.
„Málo Bratislavčanov bolo tak dlho na Bushovej strane, ako ja. Zo zásady bránim americkú administratívu. Som fundamentalista. Čestný občan Texasu. Mám pergamen so zlatou pečaťou, ktorý mi Bush dal ešte ako guvernér. Nevrátim ho, ale fakt je, že Bush nikdy neurobil krok, ktorý tak hlboko odmietam a ktorý ma tak rozhneval, ako teraz. V čestnej lóži by mali byť len Číňania. Pekinskému režimu netreba dodávať glanc.“
Nemyslíte si, že olympiáda Číne viac pomôže, ako by jej uškodil bojkot?
„Úvaha, že pridelenie olympiády pomôže demokracii v Číne, je na rovnakej úrovni ako predpoklad, že olympiáda zmení hitlerovské Nemecko. Pritom v čase pridelenia OH 1936 bolo Nemecko ešte štandardnou demokraciou, lepšou ako polovica vtedajších režimov na kontinente. Na rozdiel od Číny v roku 2001. Na Tien-an-men ešte nebola zaschnutá krv.“
Za voľbou Pekingu bol iste biznis. MOV má prevahu amerických sponzorov.
„Do urny lístky nehádzali manažéri CocaColy, ale členovia MOV. Keby ste mali pravdu, tak sa nechali kúpiť. Americký biznis to už je. A Bush si 11 mesiacov pred koncom vo funkcii mohol trúfnuť povedať nie.“
V piatok je valné zhromaždenie SOV. Budete ako jeho člen tlmočiť výzvu OKS?
„Nebudem. Každý sa zariadi, ako chce. Nezriekam sa výzvy, ale ani po nikom nejdem hádzať kamene. Svoje kamene som hodil. Prvý po tých, ktorí odhlasovali Peking za dejisko olympijských hier. Druhý po tých, ktorí bez toho, aby podporovali coubertinovské ideály, sa tam pôjdu presúšať.“
Vy ako filatelista do Pekingu exponáty nepošlete?
„To som oznámil už pred rokom. Filatelii som obetoval celý život, ale dve medaily mi nestoja za to, aby som si našpinil do huby.“
Taký je postoj celej filatelistickej spoločnosti?
„To je môj osobný názor. Spoločnosť nie je politické združenie. Keby vyjadrovala politické postoje, ako jej prezident by som tomu zabránil. Sám som preložil text prihlášky na olympijskú filatelistickú súťaž. V Pekingu bude vystavovať každý Slovák, ktorý sa nominuje a bude chcieť vystavovať.“
Marián Šimo
Gönci: Nevidím dôvod na bojkot
„Neviem ani o jednom špičkovom slovenskom športovcovi, ktorý by bol ochotný podporiť bojkot najbližšej olympiády,“ konštatuje najlepší slovenský strelec Jozef Gönci, ktorý šéfuje komisii športovcov SOV. Zároveň však pripomenul, že komisia sa na túto tému ešte len bude baviť. „Olympizmus nerozdeľuje, ale spája,“ vraví. „Prečo odseparovať takú časť ľudstva, ako tvoria Číňania, keď ju naopak môžeme pritiahnuť, pomôcť jej?“
(mo)
Olympijský stĺpček
Narušiteľ
Olympia na polostrove Peloponéz je pre Gréka všetkým. Spája slávnu minulosť so súčasnosťou. Aj s odkazom ekecheirie, pokoju zbraniam počas prípravy a konania starovekých športových hier.
Prístav Nauplio blízko Olympie má inú posvätnosť. V ňom vyhlásili v roku 1830 dnešnú Helénsku republiku po päťstoročnej okupácii Otomanskou ríšou.
Číňania, usporiadatelia Hier XXIX. olympiády, tieto súvislosti iste neovládajú. Inak by sa proti protestujúcim Tibeťanom, štyri mesiace pred začiatkom olympiády snažili, aspoň v rámci svojho vnímania, držať princíp ekecheirie.
Súvislosti slušnosti neovláda ani francúzsky reportér bez hraníc Robert Ménard a jeho dvaja kolegovia. Inak by si za miesto protestu proti čínskemu porušovaniu ľudských práv museli nájsť iné miesto. Číňanom neublížili, urazili Grékov.
Francúzovi bez hraníc možno poradiť miesta na protest. Napríklad v Nemecku pred budovami firiem Adidas a Volkswagen. Alebo v Atlante pred sídlom Coca-Coly, tradičného sponzora olympiád. Všetci vyhlásili, že záväzky organizátorom OH do bodky dodržia.
Grécke kňažky každé štyri roky oživujú zapaľovaním ohňa jednu z najkrajších legiend planéty.
Povesť má božský i pozemský pôvod, ako u starých Helénov takmer všetko. Elidský kráľ Íftos vraj dostal pokyn od prvej autority antického Grécka, delfskej veštkyne Pýtie, aby obnovil športové hry. Mali zjednotiť krajinu sužovanú ustavičnými vojnami. Hrozilo, že sa Gréci navzájom vyhubia. Pýtii zámer úctyhodne vyšiel.
Ménard zamával na pár sekúnd protestnou vlajkou pred očami šéfa organizačného výboru pekinskej olympiády Liu Čchiho. Nedbal, že vedľa sedí grécky prezident Karolos Papoulias.
Olympia má svoje hranice. Dodnes tvoria, ako pred takmer troma tisícročiami, posvätný okrsok. Francúz Ménard ich narušil.
Peter Fukatsch
