Martin je rómsky chlapec, ktorý v detských domovoch strávil väčšinu svojho života. Nebolo to prvýkrát, čo ho pre jeho vzhľad napadli. Nie je to najlepší pocit, vidieť človeka poníženého a zraneného takýmto spôsobom. Hlavne, ak je to dieťa na prahu dospelosti, ktoré má za sebou krívd a sklamaní viac ako dosť. Vtedy som si uvedomila viac ako kedykoľvek predtým, že rasizmus je slabosť maskovaná silou, podlosť a krutosť v jednom, jedna z najodpornejších vecí, akých je človek schopný.
Nečakala som však, že sa môže prejaviť ešte v oveľa horšej, zákernejšej podobe.
Prijali sme do domova dve malé deti, súrodencov, dvojičky. Bolo ich treba zapísať do školy. Deti boli šikovné, do školy sa tešili. Na prvý pohľad ideálny stav. Až do chvíle, keď sa k ich prijatiu vyjadrilo vedenie školy, samozrejme, neoficiálne. Tie deti to nezvládnu, nemôžeme ich zapísať len preto, že to majú najbližšie z domova, sú aj iné školy... Človek, ktorý tieto slová povedal, vedel o našich deťoch len toľko, že sú z detského domova a že sú rómske. Nič o ich schopnostiach, prípadne neschopnostiach... Deti nakoniec do tej školy zapísali, ale bolo treba veľa „prehovárania“.
Podobná situácia nastala v súkromnej jazykovej škole. Naše deti (prevažne rómske) boli spočiatku v skupine s ostatnými deťmi. Po pár týždňoch nám majiteľka školy oznámila, že vytvoria pre ne zvláštnu skupinu. Vraj niektorým rodičom ostatných detí prekáža, že sa učia spolu...
Jeden rasizmus. Dve podoby. Jedna zlá a jedna ešte horšia. Obe príšerné. Jedna zjavná so zjavnými následkami. Druhá skrytá, nenápadná, ale o to viac zanechávajúca jazvy na duši. Rasizmus zlý a rasizmus ešte horší...
Autor: Jana Siváková
