ickom stave.
Poznatok, že absencie Mečiara a Slotu „patria k parlamentnému životu“, je taký objavný, až sa nechce veriť, že predsedovi NR SR k tomu stačil diplom z filozofie a estetiky. Zostáva len maličkosť, teda vysvetlenie, prečo inštitúcia, ktorú vedie, neuvaľuje sankcie za zlú dochádzku, ak ich zákon predpokladá. Argument podpredsedu Číža, že šéfovia strán majú „zvlášť špecifické postavenie“, posúva vnímanie slovenskej demokracie o tri míľniky dopredu. Avšak, aby sme sa vyhli v budúcnosti nedorozumeniam, nech to skúsia „ošetriť“ aj legislatívne. Aby občanom, ktorí sa nevykrútia z pokút po kolíziách so zákonmi, neskrsli v hlave nejaké pochybnosti. „Nejednoduchú otázku dochádzky“ (Číž) nech rieši paragraf, ktorý stanoví explicitne, že „V. M. a J. S. majú špecifické postavenie“. A bude vymaľované.
Námietka, že Mečiar vo výbore pre ľudské práva je ešte väčší vtip ako Paška a Číž na čele NR SR, sa pripúšťa. Ale na podstate, že takíto „konatelia“ zosmiešňujú nielen seba, ale i inštitúciu, nemení nič.
