S trendom, ktorým Peter Marček na februárovom snemovaní zápasníckeho zväzu zosadil zo stoličky Miroslava Luberdu, nie všetci súhlasia.
„S bratom Ľubom razíme tendenciu pracovať na vlastných odchovancoch, no štát, žiaľ, nevytvára na to podmienky. Búcha sa do pŕs, ale dáva len drobné a výchova talentov beží na kolene,“ konštatuje trojnásobný olympionik a bronzový medailista zo Soulu 1988 Jozef Lohyňa. „Cudzinci na dva či štyri roky reprezentovania, to nie je cesta. Radšej zaplaťme trénerov, hoci aj zahraničných, ale hráči nech sú domáci.“
Aj zaplatiť „hráčov“ je však problém. Najmä takého, ako Musuľbes. Zápasnícky šéf má z toho ťažkú hlavu.
„V Rusku dostával 20-tisíc dolárov,“ tvrdí. „On odtiaľ neutekal preto, že mu bolo zle, ale preto, že chcel ešte zápasiť, a tým, ktorých v zbornej trénoval, nechcel robiť konkurenta. Musím mu zohnať na výplatu. Niečo mu dá štát, lebo je medailista, zaradia ho do strediska, ale navyše musím zohnať sponzorov. Aj vládny splnomocnenec Dušan Galis mi vravel: Urobte výsledok, dostanete peniaze. To isté sponzori. Kto vám dá bez úspechu? Teraz konečne je. A budú ďalšie. Verím, že zápasenie dovezie z Pekingu medailu, možno dokonca zlatú.“
Slováci si Musuľbesa nekúpili. „Ponúkli sme mu len občianstvo a priateľstvo,“ tvrdí Marček. Osetínec to potvrdil aj v rozhovore pre Kommersanť. Zároveň však pripustil, že s trénerom a rodinou ešte zváži, či pokračovať v olympijskej kvalifikácii: „So Slovenskom nemám kontrakt ani nijakú materiálnu zainteresovanosť. (...) Iste, nebolo by pekné odvolávať, ale nemal som dohovorené olympijské povinnosti k tejto krajine.“
Zároveň však dodal, že kľúčovým dôvodom pochybností je pocit, že v prehranom finále ME urobil na svoj vkus príliš veľa chýb.
Autor: mo
