Komunisti mi dali odporúčanie na špeciálnu školu a so zápisom v papieroch: retardácia reči a motoriky. V realite to vyzerá tak, že človek kríva.
Pri detskej mozgovej obrne má človek dve možnosti. Buď ho dostane úplne a skončí na vozíku, alebo ho to len lizne a ostane liznutý. Takže ja som liznutý.
Najdôležitejší je prístup rodičov, ktorý vám buď pomôže, alebo vás zničí. U mňa to bolo vyrovnané. Mama sa ma vždy snažila chrániť, na druhej strane otec u mňa nikdy nerobil výnimky. Musel som mu pomáhať v záhrade a dostal som spravodlivú bitku, keď som zapálil pasienky :-). Bol som lenivý cvičiť, išiel som však do školy. A žiadna špeciálna.
Zlý ako čert
Školské roky boli v pohode. Teda, ako pre koho. Bol som zlý ako čert. Mama sa už hanbila chodiť na rodičovské stretnutia, keďže môj talent niekoho vytočiť bol vždy spomenutý.
Teraz mi je už jasné, prečo to tak bolo. Bolo pre mňa príjemnejšie, keď na mňa ukazovali ako na niekoho, kto vystrája a tým „zapadne“, ako na niekoho, koho treba ľutovať. Toto je jeden z dôvodov, prečo sú niektorí postihnutí ľudia nepríjemní.
Triedny učiteľ mi raz povedal, že môžem byť rád, že chodím do normálnej školy a že zo mňa nikdy nič nebude. Od toho dňa to bolo na neudržanie a stredná škola a puberta to len umocnili.
Uvedomenie prišlo na maturitách, keď som štyri roky flákania dobehol za pár dní akademického voľna. Uvedomil som si: dosť bolo hrania na niečo, čo nie som. A energiu, ktorú som vkladal do toho, aby som sa vyrovnal ostatným, venoval som sám sebe. A tak sa zo mňa stal právnik s hodnotením výborný na štátniciach.
Krivý
Moje detstvo sa nijako špeciálne nelíšilo od detstva ostatných. Bolo to najmä tým, že ja som nechcel. Výsmechy a skloňovania slova „krivý“ som sa naučil úplne ignorovať. Dokonca som sa naučil zo svojho postihnutia aj ťažiť. Keď mi to vyhovovalo, tak ma bolela noha, tiež choroba bola pre mňa hnacím motorom, lebo som musel vždy dokazovať, že som nielen rovnako dobrý ako ostatní, ale aj lepší.
Svoje postihnutie využívam ako krásna žena svoje prsia. Hneď zaujme a ľudia sú zvedaví. A napríklad policajti mi nedajú pokutu.
Jasné, že to nie je také jednoduché. Veľa ľudí sa komunikácii so mnou vyhýba. Nemám im to za zlé. Nevedia, ako reagovať. Mal som podobný problém, keď som plával za Zväz telesne postihnutých. U ostatných bola miera postihnutia diametrálne odlišná a ani ja som nevedel, ako sa k nim správať, či sa ich môžem dotknúť, či im neublížim. Nemyslím, že by sa zdravým postihnutí hnusili, len nevedia, ako sa v ich prítomnosti správať. Preto ľudia, nebojte sa postihnutého dotknúť. Nehryzie a ani neumrie na strašné bolesti.
Problém so zamestnaním
Nepríjemné je však hľadanie si zamestnania. Tu sa s predsudkami stretávam stále. Kým v zahraničí je úplne normálne, že telesne postihnutí pracujú, u nás sa mi zdá, akoby každý zamestnanec musel byť fyzicky dokonalý. Česť výnimkám. Nepovažujem sa za génia, ale právo milujem a myslím, že som v ňom dobrý. Študujem ho neustále, čítam, chystám sa na doktorát. Idem na pohovor k jednému z najrenomovanejších slovenských advokátov. Zo začiatku nerozumiem, prečo sa ma jeho koncipient pýta, či mi nebude prekážať, že musíme ísť o poschodie nižšie. Zaplo mi až na druhýkrát a hovorím: „Fešák, ja denne preplávam tri kilometre, 16 schodov ešte zvládnem.“
Problematike žien sa venovať nebudem, ale aj tu je výhoda byť postihnutým. Máte teoreticky väčšiu šancu, že žena vás bude ľúbiť pre to, aký ste, a nie ako vyzeráte :-)
Som maximálne spokojný so svojím životom. Zvyknem hovorievať, že keby za mnou prišiel Boh a ponúkol by mi, že mi vylieči nohu, ale uberie mi z intelektu, tak mu poviem, nech sa radšej zahrá aj s druhou nohou.
A moja rada? Pre postihnutých to, aby pochopili, že nie všetci ľudia sú zlí, neľutovali sa a najmä si dávali vysoké ciele a naučili sa prijímať pomoc. A pre „zdravých“? Nebojte sa postihnutých ľudí, správajte sa k nim ako k seberovným, ale aj pozor na nich! Sú veci, v ktorých môžu byť oveľa lepší ako vy. A pre rodičov, ktorí vychovávajú postihnuté dieťa: mať postihnuté dieťa nie je trest. Je to odmena pre to dieťa, lebo sa dostalo do rodiny, ktorá ho bude milovať a ktorá sa vie o dieťa postarať.
Autor: Gabriel Závodský
