O Rudolfovi Slobodovi neviem písať objektívne, literárnohistoricky. A už vôbec sa mi nežiada na to využívať kalendárové výročie, ktoré oznamuje, že 16. apríla pred sedemdesiatimi rokmi sa narodil spisovateľ Rudolf Sloboda (na ilustrácii Františka Kudláča). Mám pred sebou asi päťdesiatcentimetrovú kôpku jeho kníh, celé knižne vydané dielo. Ale umeleckým dielom bol celý jeho život.

Aj jeho fyziognómia: to, ako starla a menila sa jeho tvár, o ktorej sa v literárnych kruhoch vravievalo, že pripomína knieža Myškina z Dostojevského románu. Sloboda celý život hľadal a obhajoval svoju slobodu. Protivníkov mal veľa a silných: cenzúru, konvencie, malomeštiackosť bratislavského literárneho prostredia, ale aj tuposť rodnej dediny... Najväčšími súpermi Slobodovho boja o svoju slobodu bol však jeho vlastný intelekt, jeho túžba po systematickosti a zároveň rozbiehavá obrazotvornosť, ktorá sa vzpierala akejkoľvek disciplinovanosti.

Netuctový spisovateľ

Rudolf Sloboda žil a písal (často sa obe činnosti prelínali a splývali) celkom inak ako iní: aj keď vytvoril niekoľkostostranové romány, nikdy to nebola fabulačná epika vďačná na sfilmovanie. Jeho poviedky popierali pravidlá tohto žánru. Keď vydal jedinú zbierku básní Večerná otázka vtákovi, otriasol školometskou predstavou o poézii. Jeho knihy pre deti vzbudzovali rozpaky: boli na tomto poli priveľmi vážne a záväzné. Jeho divadelné hry boli celkom iné ako obvyklý repertoár divadiel a boli vytvorené vlastne ako polemika s týmto prostredím, ktoré mu bolo istým spôsobom cudzie.

V jednom liste editorke svojej knihy píše: „Bude tento môj román aj pamäťový, zmiešam sny a realitu, aby to bolo pekné.“ V tomto trojbode je vyjadrený Slobodov princíp tvorby, ktorý by sa dal vyjadriť priam matematickou rovnicou: etika + poetika = estetika.

Milovaný alebo zatracovaný

Rudolf Sloboda bol miláčikom slovenskej literatúry. Človek, ktorého sa zblízka či len na diaľku dotkla jeho charizma, ho musel milovať. Pravda, ak naň nezanevrel.

Jeho debutový román Narcis oslnil rozprávačskou bravúrou a slobodomyseľnou autentickosťou. Kolekcia poviedok Uhor­ský rok nadlho vyžarovala posolstvo kaleidoskopickej ima­ginácie uvoľnených šesťdesiatych rokov. Ďalší román Rozum prekročil hranice literárnych kuloárov a rozprávalo sa o ňom hádam aj medzi ľuďmi na trhoviskách. A próza Krv zase pobúrila spoločnosť po novembri 1989 svojou skepsou hrdinu, ktorý „nechápal, na čo nám bola revolúcia“.

Väčšina jeho kníh sa však stretala s rozporuplným prijatím. Literárna kritika viacerým vyčítala chaotickosť, fragmentárnosť, roztrieštenosť, rozporuplné posolstvá, nehovoriac o tvrdom komunistickom jadre, pre ktoré bol Sloboda s veľkým S rovnako neprijateľný ako tá s malým s.

Písal Sloboda pod svoje možnosti?

Aj medzi jeho priateľmi a priaznivcami koloval nevyslovený názor, že niekedy píše pod svoje možnosti. Zaiste k tomu prispela aj jeho veľkorysosť, ktorá sa niekedy maskovala za neistotu.

Rudolf Sloboda nechal manipulovať svojimi rukopismi, nechával si z nich vyškrtávať celé desiatky strán, akoby si ani nevážil vlastnú prácu.

Až dnes, keď máme uzavreté jeho dielo (hoci ďalšie kamienky do mozaiky v podobe zápiskov, denníkov, zobraných či revidovaných opusov budú nesporne pribúdať), sa ukazuje monumentalita a celistvosť Slobodovho životného a literárneho konceptu.

Postmoderný ignorant literárnej módy

Zobrané poviedky, ktoré vyšli v troch zväzkoch u Kolomana Kertésza Bagalu, majú pre slovenskú literatúru podobný iniciačný význam ako Kafkove krátke prózy pre európsku.

Sloboda písal spôsobom, ktorý sa dnes označuje za postmoderný, už hlboko v polovici minulého storočia, pričom ignoroval literárne módy a polemizoval so všeobecne prijímanými názormi.

Nedocenené Šedé ruže či Romaneto Don Juan budú vyjavovať svoju silu až časom, ale nesporne sa ukážu ako jedny z najdôležitejších impulzov pre rozvíjanie inovatívnych spôsobov písania prózy.

Určujúca nie je prvá veta, ale posledná

„Normalizačná“ oktológia kníh z vydavateľstva Slovenský spisovateľ (Hudba, Vernosť, Druhý človek, Rozum, Pánsky flám, Stratený raj, Uršuľa, Rubato) je takým prenikavým svedectvom o zahanbujúcej dekáde tejto spoločnosti, že jej účinok sa prejaví až vtedy, keď si ich čitateľ prečíta naraz – ako jednu knihu.

Odborníci hovoria, že prvá veta v románe je určujúca. Ale u Rudolfa Slobodu sú signifikantné naopak posledné vety, ktorými zakončuje svoje prózy: „...pomyslel si, že roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou,“ píše v debutovom Narcise. Britva sa končí ironickým šľahom: „A po smrti fuk do hrobu!“

Keď chceme, osud nám radí, keď nechceme, ťahá nás

Na konci Krvi je veta: „Teší ho jedno: jeho boj bude večný.“ Posledné slová Strateného raja sú: „Keď chceme, osud nám radí, keď nechceme, ťahá nás.“ V románe Rozum to zaznie najlapidárnejšie a najzraniteľnejšie: „Som zabitý človek.“

Odmietal ten koncept literatúry, ktorá zabezpečuje rozprávačovi nesmrteľnosť prostredníctvom jeho príbehov. Zo všetkého najmenej mu záležalo na publicite a statuse spisovateľa. V pozostalosti sa zachovali desiatky listov, v ktorých sa priam esejistickým spôsobom ospravedlňuje, prečo nemôže prísť na čítačku, besedu či autogramiádu.

Jeho odchod zo života bol literárny

Za touto zdanlivou laxnosťou sa skrývala jeho nesmierna pokora zmiešaná so sebavedomím a hrdosťou.

Rudolf Sloboda – to bolo bojisko často protikladných síl. Svoj permanentný zápas o vlastné ja doviedol do tragického a predsa svojím spôsobom heroického konca.

Jeho odchod zo života bol literárny: naplnil ním svoju vytrvalú polemiku, ktorú viedol so sebou i s Bohom o zmysel existencie.

Nepochybne nás čaká mohutná úloha: opäť si prečítať Dielo Rudolfa Slobodu ako jedného z vizionárov, ktorého určujúci význam pre túto kultúru sa bude časom iba zintenzívňovať.

Škoda, že Uršuľa nie je v Poľsku

„O nikom konkrétne vlastne denník nemôže pojednávať, musí byť proste jalový, ako celá slovenská kultúra,“ napísal si Rudolf Sloboda jednej letnej noci roku 1989 do svojich zápiskov, ktoré si systematicky začal zaznamenávať desať rokov predtým.

Napriek tejto nelichotivej mienke však v nich pokračoval až do smrti a práve denníky predstavujú najrozsiahlejšiu i najkomplikovanejšiu položku v jeho pozostalosti, ktorá čaká na kompletné vydanie.

Denníky na internete?

Prvý pokus spred šiestich rokov, keď pod názvom Z denníkov vyšla asi desatina zo zhruba päťtisíc strán textu, považuje prekladateľ Otto Havrila, spisovateľov zať, ktorý niekoľko rokov denníky spracovával a prepisoval, za premárnenú šancu. Projektu by podľa neho prospel ešte nejaký čas, zápisky sa pre svoj intímny charakter potrebujú „odležať“, čím by sa predišlo rôznym dodatočným skresľujúcim zásahom do textu.

„Najreálnejšie ich bude umiestniť na internet, kde by bola možnosť uverejniť nielen kompletný text, ale zachovať aj pôvodnú podobu denníkov. Dvadsaťjeden veľkých hrubých kníh predstavuje jedinečné artefakty s nalepenými výstrižkami z novín, náčrtmi poviedok, fotografiami, osobnými dokumentmi, kresbami, ale trebárs aj rastlinami. Vydať to všetko v tlačenej verzii tak, aby sa zachovala aj vizuálna podoba denníkov, je finančne i technicky nesmierne náročné,“ hovorí Havrila.

Poviedka za dve hodiny

Veľmi spokojný je však s trojzväzkovou edíciou poviedok. „Sú tam všetky, pár ich dovtedy vôbec nevyšlo, tie som našiel vlepené práve v denníkoch, niektoré vyšli len v časopisoch, dokonca iba v českých. Vydavateľovi som ich ponúkol v pôvodnej podobe a cenzorské zásahy, ktorými boli poviedky kedysi upravené, som pripojil v záverečnom dodatku.“

Havrila považuje poviedky za najhodnotnejšiu časť celej Slobodovej tvorby. „Zodpovedajú presne jeho povahe a typu myslenia, žáner aj rozsah mu plne vyhovovali. Dostal nápad, za dve hodiny bol s poviedkou hotový a mohol ísť so psom.“

Z Uršule zostala tretina

Denníky figurujú aj pri rozprávaní o románoch, predo­všetkým o Uršule. „Nielenže sa Sloboda v zápiskoch často vracia k tejto postave, ale je čarov­né nájsť v denníkoch odrazu vlepenú stranu číslo 473 zo 150-stranovej knihy, ako ju poznajú čitatelia,“ pripomína Havrila drastické krátenie románu, ktorý autor zredukoval z takmer päťsto strán na tretinu.

Pôvodná verzia sa však stratila, keď sa Uršuľa mala na Kolibe filmovať. „Určite je u niekoho, takú vec by nik nevyhodil. Ale asi sa ľahšie nájde stratený román v Poľsku,“ smutne sa usmieva v narážke na nedávne objavenie rukopisu knihy Láska, ktorý sa zachoval tridsať rokov vďaka poľskej prekladateľke Ewe Huncovej.

Raritné výtlačky

Verejnosť si však čoskoro prečíta iné neznáme texty, Slobodove poznámky, ktoré vpisoval priamo do kníh druhých autorov. „Sú to vlastne malé recenzie, čitateľsko-filozoficko-spisovateľské postrehy.“

Naopak, ďalšie rarity ostanú zrejme len potešením Otta Havrilu. Napríklad pôvodná verzia slávneho debutu Narcis, v ktorej sa okrem iného hrdina nevolá Urban Chromý, ale Rudolf, či exemplár románu Šedé ruže, ktorý Sloboda považoval za svoju najslabšiu knihu a kde prepísal prvých dvadsať strán.

Alexander Balogh