V bratislavskej galérii Tranzit si pred mesiacom Tvrdohlaví nostalgicky pripomenuli 20. výročie svojho vzniku a prvýkrát ukázali svoje diela aj na Slovensku. Priviezli ich možno aj preto, že jej deväť členov už neplánuje spolu vystavovať. Všetci (Stanislav Diviš, Jiří David, Michal Gabriel, Zdeněk Lhotský, Stefan Milkov, Petr Nikl, Jaroslav Róna, František Skála a Čestmír Suška) sú individuality, ktoré urobili umeleckú kariéru a kumšt nezradili. Jeden z nich - ilustrátor, performer, spevák, animátor, maliar a sochár František Skála žije vytrvalo bez technologických dotykov informačnej spoločnosti. V normálnom svete detsky čistej hry.

Keď ste boli mladý, potrebovali ste sa spolčovať. Teraz už na tom netrváte. Prečo je to tak?

Nebude to vekom - ja by som sa napríklad znovu rád spolčoval, ale časom sa život zahusťuje. Mladý výtvarník vo svojom prvom ateliéri nemá toho veľa. Každé dielo, ktoré vytvorí, je vlastne úžasný počin.

Smejete sa na vlastných začiatkoch?

Nie, naopak, mám rád čas, keď sa predomnou otváral celý svet, v ktorom som chcel obsiahnuť čo najviac. Ale čím ste starší, staráte sa už len o svoje diela - zo všetkých strán sa na vás hrnú rôzne ponuky, ktoré musíte riešiť alebo odmietať. V mladosti človeka usmerňujú idealistické pohnútky - predstavuje si, ako bude vyzerať jeho život a čo chce robiť. Naša generácia mala dobrý štart, lebo sme mohli zažívať koniec totalitnej éry a víťazstvo nad komunistami. Dnes, keď je už všetko dovolené, to majú mladí umelci oveľa zložitejšie.

Ako ste si vtedy predstavovali svoju budúcnosť vy?

Vyštudoval som síce animovaný film, ale mojou ambíciou bolo stať sa najlepším ilustrátorom na svete. Chcel som sa živiť poriadnym remeslom. Aj som dosiahol nejaké úspechy, no voľná tvorba sa mi do toho začala vkrádať až neskôr. Neplánoval som, že budem hneď po škole vystavovať. Odrazu sa však vo mne čosi prelomilo - oslobodil som sa od nepríjemných školských klišé a objavil som vlastný vnútorný prejav.

V čom spočíval?

Slobodne som nadviazal na detský prístup k práci. Pomohla mi v tom vtedajšia atmosféra vo svetovom dianí - postmodernu, o ktorej sa stále hovorilo, som si vyložil po svojom. Dostal som akési posvätenie, že to, čo cítim najprirodzenejšie, pokojne môže byť umením. Robil som si, čo ma bavilo, a mohol som sa tým prezentovať. V 70. rokoch som obdivoval zakázaných umelcov z predošlej generácie a s kamarátmi sme sa na nich tak trochu hrali, ale to vôbec nebolo prirodzené. Inšpirovala nás napríklad kniha Stanislava Drvotu z roku 1973 - Osobnosť a tvorba, ktorá pojednávala o rôznych psychologických frustráciách, existencialistických otázkach a bezútešných psychiatrických poruchách. Jej súčasťou bola príloha reprodukcií diel 25 umelcov narodených v prvej polovici 20. storočia, ktorých mená sa nemohli nikde spomínať. A my sme ich napodobňovali - skúšali sme páliť rôzne hmoty a vytvárať informel. Robili sme si z toho žarty a zároveň sa nám to páčilo. Ale našej generácii to v podstate vôbec nebolo vlastné.

Nie je to vec povahy? Napríklad váš kolega Jaroslav Róna nemá ďaleko k temnote...

Jarda robí obrazy, ktoré vychádzajú z mytológie - sú inšpirované starými kultúrami alebo biblickými motívmi. No ak to vyzerá temne alebo to má menej farieb, dôvodom nie je jeho vnútorná depresia. Je to veselý človek, akurát sa mu páči práve táto poloha.

Rád ilustrujete detské knihy, hovoríte, že čerpáte z metodológie detstva - nie je to preto, že sa neviete zmieriť so svetom dospelých?

Nerozlišujem svet na dva svety - dospelých a detí. Na druhej strane to, čo by sa dajme tomu dalo nazvať svetom dospelých, je väčšinou to najhoršie okolo nás. S politikou, pokrytectvom a tým, že všetko sa krúti okolo peňazí, sa nikdy nezmierim. Ani s tým, ako sa vychovávajú deti. V určitom okamihu sa totiž čisté detské duše začnú deformovať a vtláčať do formičiek, ničiť a krútiť, aby sa začlenili. Musia si zvykať na to, že nemôžu hovoriť to, čo si myslia - musia kalkulovať.

Aj váš otec je výtvarník. Záleží vám na jeho názore, ak hodnotí vašu prácu?

Záleží, aj keď mi často povie, že robím hlúposti. Otec má veľmi rád dobré remeslo, čo celkom dobre hodnotí v mojich ilustráciách. Párkrát sa mi pokúšal radiť, čo mám robiť a ako, ale ja, samozrejme, na to kašlem a robím si ďalej, čo chcem. Ale keď som mal výstavu v Rudolfine, podarilo sa mi ho tam dokopať takmer násilím, aby to videl, a od toho času mi už nič také nehovorí. Pochopil, že sa to dá robiť aj tak, ako to robím ja.

Váš syn je rovnako nezávislý?

Už je z neho celkom dobrý výtvarník. Nedávno napríklad získal cenu katedry na UMPRUM, kde na budúci rok má ukončiť štúdium sochárstva. Zatiaľ je v pohode - ešte sa názorovo proti mne nevymedzil, zaujímajú ho rovnaké veci. To, čo urobí samostatne, by som podpísal aj ja, lebo sa mi to páči. Sme zatiaľ spolu, dokonca bubnuje v jednej mojej kapele. A hoci mu mnohí znepríjemňujú život, keď mu vravia, že sa jeho veci podobajú na to, čo robím ja, ešte stále úspešne odoláva. Napokon, prečo by to nemalo byť podobné, keď je to môj syn a máme sa radi? Bola by to hlúposť, keby sa násilne venoval videoartu, ak ho teší remeselná práca.

Raz ste napísali, že moderné umenie ste spoznali až v roku 1980, keď ste sa prvýkrát dostali na Západ. Ako na vás zapôsobilo?

V tom čase sa sem nič nevozilo - súčasné umenie bolo nedostupné. Na druhej strane si dobre pamätám, ako ma v 60. rokoch zobral otec na dve zásadné výstavy, ktoré ma hlboko ovplyvnili. Také niečo tu už vôbec nebýva - výstava Pabla Picassa v Mánese a veľká kolekcia moderných španielskych umelcov v pražskej Mestskej knižnici. Prvé konfrontácie s naozajstným silným umením sú nenahraditeľné. Človeka to ovplyvní na celý život. No vždy sa mi páčilo aj staré umenie. Keď sme sa s manželkou v 5. ročníku na vysokej škole prvýkrát vybrali do Talianska, išli sme si pozrieť renesanciu a staré pamiatky. Jedným z najsilnejších zážitkov sa pre mňa stala viedenská výstava Pietera Brueghela, ktorú sme navštívili na spiatočnej ceste. Je to druh umenia, ktorý už dnes vôbec neexistuje. Milujem ho. Je výsledkom obrovskej syntézy zachytenia života tým najpravdivejším spôsobom. Dnes je to roztrieštené do rôznych jednotlivostí, ale syntézu tu nemáme.

Čím si vysvetľujete, že umenie ustúpilo z pozícií vytvárania univerzálnej harmónie?

Náš život, ktorý sa technickými vymoženosťami údajne zjednodušuje, je naopak čoraz zložitejší a roztrieštenejší. Čas už takmer neexistuje. Všetko je rozsekané do jednotlivostí. Životné tempo je také, že sa nikto a nad ničím nezamýšľa. Ale pre vznik umeleckého diela je čas na jeho dozretie načisto nevyhnutný. Tvorca by mal o nejakej téme aspoň pol roka premýšľať, potom na tom pol roka robiť, potom to nechať odležať a znovu sa k tomu vrátiť. Teraz sa však všetko robí čo najrýchlejšie a nikto nemyslí na to, ako dlho to vydrží, pretože prevláda všeobecný záujem, aby to nevydržalo. Aby sme si to kúpili znova. Aj domy sa stavajú z materiálu, ktorý sa o desať rokov rozpadne. Už sa nepočíta s tým, že materiál môže starnúť, a keď zostarne, bude pekný a získa na kvalite. Všetky veci v starej Číne alebo Japonsku sa robili tak, aby tu boli navždy, ale teraz je to presne naopak. Kvalita života je pominuteľná a pochybná. A týka sa to aj umeleckého sveta, kde profesori neučia mladých ľudí tie najzákladnejšie veci - zamyslieť sa, prečo vôbec tvoria. Podľa mňa sú pohnútky mladých umelcov úplne pomýlené.

Aké majú pohnútky?

Chcú byť slávni a mať peniaze.

Neostýchajú sa o tom hovoriť nahlas?

No jasné, že nie. Často mám z mladého umenia a nových trendov pocit, že napriek obrovskej slobode, ktorú tu máme, sú výtvarníci oveľa zviazanejší, obmedzenejší a neslobodnejší. Nedovolia si urobiť niečo, čo už dopredu zavrhnú, že to nemá šancu na úspech. Najväčší šok by dnes podľa mňa spôsobil niekto, kto by začal robiť tradičné veci.

Takže skutočným limitom slobody je úspech?

Tak sa to ukazuje. No a musíte mať aj vnútorné mantinely - ak ich nemáte zvonku, musíte nejaké sami vnútorne vytvoriť. Na jednej strane ste zodpovedný za to, čo vytvoríte, na druhej - akým spôsobom uvažujete. Ak by som učil na vysokej škole, tak určite tradičnou konzervatívnou metódou. Nedávno mal v Prahe výnimočnú výstavu nemecký maliar Neo Rauch, ktorý pochádza z bývalej NDR. Presadil sa aj preto, že ho v Lipsku učili maľovať maliari z východného Nemecka, ktorí ešte nezabudli remeslo. Rauch na tom vystaval novú kvalitu a učí to ďalších. Oproti tomu Düsseldorfská škola a Joseph Beuys, ktorého mám síce rád, to všetko rozmetali. Ak niekto povie, že umenie môže robiť každý a že umenie je úplne všetko, je koniec. Preto sú pre mňa niektoré diela starého umenia nedosiahnuteľné - keď prechádzate galériou, vidíte výborných remeselníkov, ktorí sú lepší a lepší a z nich odrazu vyvstanú dvaja-traja, čo sú skutoční umelci. To je presne ten maličký schodík, ten rembrandtovský zázrak, čo urobí z remesla umenie.

V roku 2004 v reprezentatívnej ankete odborníci na výtvarné umenie označili za najvplyvnejšie dielo 20. storočia Fontánu Marcela Duchampa, ktorý pred 90 rokmi do galérie nainštaloval ako umelecký objekt porcelánový pisoár...

Aj Duchamp sa pekne podpísal na súčasnom stave výtvarného umenia.

Nie je to zaujímavé z pohľadu dejín myslenia človeka a jeho vnímania sveta? Ako by ste to vysvetlili laikovi?

Laická verejnosť vždy začína rozhovor tým, že výtvarnému umeniu príliš nerozumie. Pre mňa je to absurdné, pretože umeniu by sa nemalo "rozumieť". Umenie by malo proste vypovedať a byť zrozumiteľné pre ľudí bez ohľadu na výšku vzdelania, národnosť či vek. Pre mňa je ideálne také umenie, ktorému porozumie aborigén v Austrálii rovnako ako nejaká eskimácka starenka, a zároveň si v ňom nájde intelektuálne vrstvy aj erudovaný človek. Celá tá konceptuálna línia, keď sa neustále potrebujete prehrabávať v autorových pohnútkach a zisťovať, čo tým chcel povedať a či sa mu to podarilo - je pre mňa neprípustná. Títo autori by mali robiť niečo užitočnejšie. A je vlastne úplne jedno, čo človek robí, hlavne, aby to robil dobre. Polovica umelcov by mala radšej zametať chodník. A mohlo by sa im to naozaj podariť - dobre ho pozametať - pretože je to skvelá práca.

Vy azda rád zametáte chodník?

Veľmi rád zametám - je to úžasný pocit, keď okamžite vidíte výsledok. Stálo by to za nejakú filozofickú esej - pred sebou máte nejakú špinu a za vami ostáva všetko čisté. Keby to tak bolo aj v živote - človek by ním prechádzal a nechával za sebou krásne pozametanú cestičku! To by bolo...

Vaša prvá kniha, ktorú ste ilustrovali, bola Planéta Zem?

Úplne prvý bol sovietsky dievčenský román Dievča s fantáziou, ktorý bol taký strašný, že sa vôbec nedal čítať, ale ja som ho prečítal asi päťkrát. No hrôza. A Planéta Zem bola populárno-vedecká publikácia s ambíciou stať sa aj výtvarne zaujímavou - s rôznymi ilustrátormi. Ja som tam robil náučné tabule so zvieratami a kvetmi, ktoré boli inšpirované starými litografiami a prírodopisnými knihami. Zároveň som si dovolil zakomponovať do toho aj rôzne žartíky. Razil som vtedy smer - humor vo vedeckej ilustrácii spolu s ľahkou mystifikáciou, čo je v tejto oblasti dosť odvážna myšlienka... Autori textov sa vtedy hnevali a korigovali ma, ale dnes, keď sa často stretávam s rôznymi vedcami, už viem, že sú oveľa zábavnejší a prirodzenejší ako umelci.

Nie je to aj preto, že umelci musia v tvorbe manipulovať s vlastným egom? Len nedávno ste napríklad v Prahe vystavovali cyklus fotografií spred desiatich rokov Reč tela, kde v úlohe ústrednej postavy cvičenca vystupujete vy sám.

Bolo to vtedy najjednoduchšie riešenie - čo si neurobíte sám, to nemáte. Išlo mi o umenie, nie o prezentáciu vlastnej osoby. Veľmi sa mi páčilo cvičenie s kužeľmi, ktoré sú samy osebe pekné objekty. Cvičil som na snehu, čo je tiež výtvarne zaujímavé. A hoci to bolo hotové za pol hodiny, pamätám sa, aké bolo vzrušujúce dávať dokopy východné bojové umenie, striktné pokyny ku cvikom a ľahkú stupiditu telocviku, keď ho vnímate militantným spôsobom.

V detstve ste chodili na balet. Bavil vás?

Áno. Vychádzalo to z toho, že moja mama bola choreografka a zakladateľka súboru Chorea Bohemica. Celý život sa venovala ľudovým tancom, mám s ňou, samozrejme, veľa spoločného - a možno aj choreografické schopnosti, ktoré využívam v pohybových kreáciách Tros Sketos.

Priatelíte sa dodnes s kambodžským kráľom Norodomom Sihamonim, s ktorým ste spolu v detstve navštevovali baletnú školu?

Ale áno. Občas si zavoláme a on ma pozýva, aby som prišiel k nemu na návštevu, že si spolu zacvičíme pri tyči. Vraj má v paláci zlatú baletnú tyč so zrkadlami a tam si spolu zaspomíname, ako sme robili pas de bounée, pas glisade a iné baletné úkroky - že mi požičia zlaté piškóty. (Smiech.)

Kam ste utiekli od baletu?

Najlepšie a veľmi rád tancujem so svojou ženou, lebo sme už na seba zvyknutí. Som veľmi vďačný, že pre ňu je najväčšia radosť, keď môžeme ísť niekam do tančiarne. Mne je vždy ľúto žien, ktoré by si rady zatancovali, ale nie sú chlapi - buď ich to nebaví, alebo sa hanbia. No a my sme už stratili všetok ostych. Vôbec neváhame, nestrácame čas a ideme do toho. Hlavne, aby bola dobrá hudba.

Čo tancujete?

Všetko. My sa tak rôzne kreatívne krútime.

Na Slovensku v roku 1993 zarezonovala vaša originálna túra, keď ste za 25 dní prišli z Čiech na bienále do Benátok a doniesli ste na výstavu výtvarnú dokumentáciu z cesty. Bola to pocta putovaniu?

Bol to jeden z najlepších zážitkov môjho života. Často sú to osudové veci, keď sa necítite vo svojej koži a odrazu príde akési vnútorné oslobodenie. Rozhodnutie pre túto cestu sa pre mňa stalo práve takýmto oslobodením. Bola to demonštrácia slobodného umelca, ktorý sa dokáže vykašľať na všetky zdanlivé zodpovednosti a sebaprezentácie. A tým, že som si to musel odšliapať, nebola v tom žiadna póza či gesto - mohol som to nechať aj bez komentára. Rátal som aj s tým, že v Benátkach nič nevystavím. No ale ja som pracovitý, takže som toho po ceste veľa nakreslil... Bolo to skoro po revolúcii. Som šťastný, že som mohol zažiť dobu, keď na čele Československa stál prezident Havel, úplne normálny človek, ktorý sa stretával sa "týpkami", ako boli Rolling Stones. Táto atmosféra sa už nikdy nebude opakovať.

Ako to súviselo s Benátkami?

Veľmi jednoducho - niečo iné bolo vo vzduchu ako dnes. Keď som odišiel do Benátok, Národná galéria, ktorú som zastupoval na základe úspechu mojej pražskej výstavy, vôbec nevedela, čo tam chcem ukázať. Dnes by to už nešlo. Zasa sú všade nejaké poroty, ktorým musia výtvarníci predkladať rôzne projekty a ich vizualizácie. Zároveň máme stále zmiešaný československý pavilón a umelci musia rôzne fúzovať. A ja by som nechcel s nikým fúzovať. Taký Picasso by tam proste nemal šancu vystavovať, lebo by to určite nechcel ani on a s nikým. Trval by na tom, že musí ukázať vlastnú prácu! A tí úradníci, čo o tom dnes rozhodujú, vyvážajú do Benátok len treťotriedny odvar svetového umenia, aby sme sa akože aspoň trochu priblížili k nejakým trendom. Málokedy sa podarí niekomu vyviezť niečo, čo by bolo naozaj české alebo slovenské, a povedať - toto je proste dobré.

Vtedy ste sa stali aj nositeľom Chalupeckého ceny, ktorú spoluzakladal Václav Havel. Dnes má táto cena konkurenciu v Cene Národnej galérie, ktorú vedie Milan Knížák. Ako hodnotíte tento boj v umeleckom prostredí?

Akýkoľvek boj je v poriadku. V podstate je to jedno. Mladšej generácii by som odporučil, aby sa na všetky tieto veci vykašľala a robila dobre vlastné projekty bez ohľadu na všetko. Keď výtvarník urobí zaujímavú výstavu a všetci to uznajú, už nemusí bojovať. Väčšinou bojujú slabosi, lebo potrebujú na seba upozorňovať. Mám rád, keď niekto ukáže svoju prácu - a hotovo.

Aký máte názor na graffity? Je to hra, ktorá vás rozveselí?

Zdá sa mi to veľmi konzervatívne a zviazané, je v tom málo slobody. Stal sa z toho normálny kánon, klišé, ktoré sa robí stále rovnako. Nie je na tom vôbec nič avantgardné. Sprejerov síce opája adrenalín pri ich tvorbe, ale inak sú to obyčajní remeselníci. Je to na úrovni nenáročnej ilustrácie. A ich výpoveď pre normálnych ľudí nie je zrozumiteľná. Sú to väčšinou nejaké nápisy, ktorým nikto nerozumie, takže je to akoby sci-fi umenie, navyše na takých miestach, ktoré človek sleduje len z diaľky. Je to vlastne veľmi tradičná forma.

Čo z toho novšieho považujete za zaujímavé?

Napríklad streetart - mám rád rôzne drobné veci, ktoré sa nenápadne objavujú v meste. Sú to často len také vtipné detaily, na ktoré človek náhodou narazí a potešia ho. Páčia sa mi nastriekané na chodníkoch rôzne neveľké obrázky, ale u nás sa to príliš nerobí. Je to celkom dobré remeslo, lebo sa na to vyrábajú šablóny. V Prahe bola nedávno výstava streetartu a desatina z toho sa mi zdá naozaj atraktívna. Môj syn tiež urobil v rámci školy niečo podobné, keď v rôznych pražských parkoch a na iných vcelku frekventovaných miestach upevnil na stromoch drevené vtáky. A človek, ktorý sa zahľadí do koruny stromu, si všimne, že tam sedí nejaký papagáj, sova alebo sýkorka. Sú to maličkosti, ktoré by mohli chodcovi prežiariť deň a urobiť mu radosť. Ale ak je niekde iba nejaký nápis či klikihák, väčšinou to žiadnu radosť nespôsobuje. Som zástancom pozitívneho druhu umenia.

Napriek tomu ste začínali s knihou Koniec upírov na Rusi.

To bol žart. Mám rád pozitívne umenie, ale zároveň som členom organizácie Bude koniec sveta. Všetky tie tajné a nekrofílne témy sú vcelku zábavné.

Keď ste pred tridsiatimi rokmi založili túto organizáciu, situácia vo svete bolo iná. Nezdá sa vám, že sa váš pôvodne žartovný koncept pomaly naozaj napĺňa?

Koniec sveta už dávno prebieha, už sa k nemu schyľuje veľmi rýchlo. Bola to v podstate jediná prezieravá ideológia umeleckých skupín vôbec. Možno sa nám ten názov zdal stredoškolsky recesistický, ale v priebehu rokov sa ukázalo, že to bola správna vízia.

Nehovorili ste, že ste zástancom pozitívneho umenia?

Ale na tom predsa nie je nič zlé. Napríklad pripomienka smrti, ktorá bola za komunistov tabu, je nesmierne dôležitá. A ukazuje sa, že za kapitalizmu je tiež tabu. O smrti sa nikto nechce rozprávať, nikto o nej nechce ani počuť. Všetci sa tvária, že nikdy neumrú, kraľuje tu kult krásnej mladosti a úspešných mladých ľudí, ktorí potom končia v tridsiatke na drogách alebo alkohole a už ich nikto nevezme do práce, pretože stratili svoju pružnosť. V tomto je dnes situácia ešte horšia ako za totality. Také baroko so smrťou otvorene pracovalo - stále pripomínalo memento mori - pamätaj, že umrieš, správaj sa podľa toho, všetko so všetkým súvisí a smrť patrí k životu. Tak takéto angažované umenie by som pokojne robil - treba ukazovať veci v surovej podobe, ktorá nie je natretá na ružovo rôznymi komerčnými letákmi. Mali by sme si to normálne priznať, ale to sa, samozrejme, v našom pivovarnom raji nikomu nehodí.

No aj vy sa radšej hráte...

Ale hra je jedna z najserióznejších činností. Detská hra je veľmi vážna a zodpovedná ako akákoľvek iná práca, ktorá ak je tvorivá, je zároveň aj hrou. Nemám rád, keď niekto povie - nó, ty sa dokážeš akurát len hrať! Ale ja by som mu prial vyskúšať si to. Keď som robil komiksovú knihu, bola to drina, akú si nikto nevie ani predstaviť, hoci je to vlastne hra pre deti. Bolo to také namáhavé, že by som to už asi nikdy nezopakoval.

Nemáte televízor, telefón ani auto. Ste aj antiglobalista?

Určite. Ani neviem, kedy by som sa mal pozerať na televízor, keď ani bez neho nestíham robiť to, čo chcem. Keď niekomu poviem, že nemám mobil ani mail, tak mi povie - jéj, vy sa máte, aj ja by som to chcel! Je to absurdné. Takže kým si to môžem dovoliť, rád si užívam tento luxus.