Čas je nemilosrdný aj k literatúre, a tak sa na niektorých autorov zabúda, hoci vo svojej dobe neboli úplne bezvýznamní. Týka sa to i prozaičky Hany Gregorovej, ktorá sa nedostala ani do najnovšieho výberového Slovníka diel slovenskej literatúry 20. storočia, aj keď, pravdu povediac, zapísala sa do dejín slovenskej literatúry viac svojou publicistikou než umeleckou prózou.
Manželka Jozefa Gregora Tajovského patrila totiž k vášnivým feministkám a bojovníčkam za sociálne a ľudské práva vôbec a práve tento fakt využilo vydavateľstvo Aspekt, keď svoju novú knižnú edíciu naštartovalo výberom z Gregorovej práce Slovenka pri knihe (editorky Jana Cviková a Jana Juráňová, Bratislava 2007).
Publikáciu z väčšej časti tvoria rozsiahle úryvky zo spomienok Hany Gregorovej, ktoré pôvodne upravila pre knižné vydanie roku 1979 jej dcéra Dagmar a ktoré autorka začala písať niekoľko rokov po manželovej smrti (1940) v Prahe, kam sa presťahovala za svojou dcérou. Je to veľmi cenné svedectvo zachytávajúce autorkino detstvo v Martine až po život dôchodkyne v Prahe.
Gregorová pochádzala z národne uvedomenej rodiny farbiara Lilgeho a už od útlej mladosti mala možnosť spoznávať množstvo ľudí zväčša stredného stavu, ktorí sa stretávali buď u nich vo farbiarni, alebo na jarmokoch, zábavách a pri iných príležitostiach. V jej dobrej pamäti sa zachovali všelijaké veselé i smutné historky z tejto rozhodne nie záhaľčivej mladosti, lebo domácich robôt bolo u nich toľko, že ju mama nedala študovať ďalej.
Dievčina by totiž bola rada získala vyššie vzdelanie, no takto ostalo len pri základnom. To, čo z iných robí škola, však doháňala, dohonila a v mnohom i predbehla samoštúdiom, takže nakoniec sa z nej stala múdra, rozhľadená a priebojná intelektuálka, ktorá sa osobne poznala jednak so slovenskou, jednak s českou elitou (A. Pražák, F. X. Šalda, M. Majerová a i.).
Celý tento jej vývin predstavoval neraz bolestný a komplikovaný proces, z ktorého vedela vyvodiť i všeobecnejšie poučenia o postavení žien v danej spoločnosti i v rodinách, kde sa usilovali len o to, aby bolo dievča „zaopatrené“, čiže vydaté. Gregorová s riadnou dávkou irónie píše, že šíriace sa feministické myšlienky rozčuľovali aj také národné „modly“ ako bol Vajanský (ten si raz v tlačiarni pred jednou redaktorkou odpľul a skríkol: „Fuj, žena, femina!“).
Gregorovej spomienkové rozprávanie má v sebe pútavosť bezprostredne prežitého, pričom autorka sa nevyhýba ani rodinnému zázemiu. Ukážkou jej cestopisnej literatúry sú črty o Korzike a fejtón o Sokratovej žene Xantipe, Gregorovej prózu zastupuje hodne krátený úryvok z knihy Ženy, kultúrnu publicistiku reprezentujú jej profily Šoltésovej, Vansovej a Timravy a témou rovnoprávnosti a účasťou žien na verejnom živote, teda i na spisovateľskom poli, sa zaoberajú posledné dve kapitoly knihy.
Dielo sa vyznačuje rozličnými štýlmi a rozložením látky, no vari najpestrejšie sú Gregorovej spomienky, ktoré sumarizujú aj kus slovenských národných dejín.
