nštitúcie".
Prečo tá krkolomná definícia? Pretože rozdiel medzi prvým a druhým opisom je významotvorný. Dokument, tak ako ho vymedzila Európska komisia, je verejným majetkom a musí byť sprístupnený ľuďom, dokumenty nezodpovedajúce uvedenej charakteristike sa môžu utajovať. Euroúradnícky žargón má pre ne aj vlastný termín: nondokumenty.
Tak to aspoň stojí v návrhu únijného zákona o prístupe verejnosti k informáciám euroinštitúcií.
Ročne sa na Brusel so žiadosťou o informácie obráti okolo štyritisíc obyvateľov únie.
Ľudskoprávne oganizácie návrh označili za krok späť. Komisia sa obhajuje a tvrdí, že všetkým prístupný by mal byť v zásade každý materiál, keď opustí kanceláriu referenta, ktorý ho napísal. „Prečo potom však verejnosť nemá prístup k návrhom legislatívy komisie a novinári ich musia prácne zháňať?" padla jedna z otázok. „Pretože máme nad tým ešte svoje vnútorné pravidlá a tie hovoria, že..." a tak ďalej. Skrátka, smola: ak vec nebude oficiálne opečiatkovaná, alebo do toho času už stokrát pretriasaná v novinách a stará, úradníci budú vždy môcť vyplaziť na zvedavcov jazyk. Ako do toho zapadá snaha Bruselu viac
s ľuďmi „komunikovať
o Európe", to nie je príliš jasné.
Na obranu únijných úradov treba povedať, že sú v uvoľňovaní informácií lepší ako väčšina národných administratív. Platí to aj
o nováčikoch: podľa štúdie, ktorú si nechala urobiť komisia, má Východoeurópan trikrát väčšiu šancu na úspech v Bruseli, ako keď sa obráti so žiadosťou o informácie na ministerstvo v Prahe alebo Bratislave.
Kateřina
Šafaříková
