„Strelnica mi vyhovuje, v pozadí je les ako u nás v Sielnici. Trochu obáv mi naháňa len obrovská tribúna, ktorú budeme mať za chrbtom. Nie sme zvyknutí strieľať pred toľkými tisíckami divákov. A ak ešte budú nielen tlieskať, ale aj hulákať, ako strašia... Niektorí sa boja vetra, ale nám počas predolympijskej súťaže nerobil galibu - v Aténach fúkava silnejší. Iní zasa strašia smogom. Ja som si jeho prítomnosť veľmi neuvedomovala. Často súťažím v Káhire, tam je ho oveľa viac. Čínske terče sú trošku tvrdšie a aj vo finále sa budú používať také, z ktorých vychádza zelený, a nie oranžový prach, ako sme zvyknutí – to však nemôže ovplyvniť výkon. Prečo som potom skončila až tridsiata piata? Bol začiatok sezóny, k tomu tréma, nervy... Vážna je otázka aklimatizácie. Ja som strieľala v krízový siedmy deň po prílete. Ja síce tvrdím, že krízový deň môže byť ktorýkoľvek, ale s trénerom sme sa dohodli, že na olympiádu pocestujeme skôr, ako sme plánovali, aby som súťažila až v deviaty deň. Všetko hlavné je však v hlave: nepripúšťať si tlak a nestrieľať s roztrasenými rukami. Ak 13. júna obhájim bakalársku prácu z detskej onkológie a zvládnem štátnice, verím, že do Pekingu pocestujem s čistou hlavou.“