Buntman spolu s kolegami pravidelne vstupuje do živého vysielania a komentuje aktuálne udalosti s vedomím, že ich rádio môže zaniknúť zo dňa na deň, lebo odmieta akúkoľvek manipuláciu. Spolu s denníkom Novaja Gazeta je rádio Echo Moskvy ostrovom žurnalistiky, robenej podľa starých dobrých princípov, ktoré už dnes pohlcuje viac komercia ako propaganda. V Moskve dva dni pred ortodoxnou Paschou všetky televízne obrazovky divákom pripomínajú minuloročné zábery Vladimira Putina, ktorý sa usilovne prežehnával na viacerých miestach pravoslávnej Rusi. A v rozhlasovej stanici Echo Moskvy Sergej Buntman hovorí pre SME: "V časopise Time, ktorý vyhlásil Putina za osobnosť roka, som sa dočítal urážlivé vety, že Rusko sa znovu stáva exotickou krajinou... ,Och, títo Rusi - vždy potrebujú cára, nevoľníctvo - načo by potrebovali parlament?' Ale my si tieto otázky už nejako vyriešime aj sami!"

Sídlite, paradoxne, v rovnakej budove ako strana Jednotné Rusko. Nenadávajú vám jej predstavitelia vo výťahu, keď odvysielate, že je to zoskupenie obyčajných sluhov?

Jednotné Rusko sa s nami radšej neháda. Nie je to však žiadna strana. Sú to skôr byrokratické odbory - akési hnutie, ktoré sa vytvorilo na podporu Putina ešte v roku 1999. Keď sa raz opýtali podpredsedníčky vedenia frakcie Jednotné Rusko v Štátnej dume - Ľubovi Sliska - akú ideológiu má jej strana, odpovedala protiotázkou - vraj o čom to hovoríte, aká ideológia, veď sa pozrite - akú ideológiu má Silvio Berlusconi? Vtedy som pochopil, kto je ich ideálom.

Po posledných voľbách v západnej i našej tlači odzneli názory, že Rusi vlastne ani nestoja o demokraciu, lebo sú spokojní s tým, čo je - s vládou oddaného následníka Putina a jednotnej štátostrany. Je to správna interpretácia?

Odkiaľ na to všetci chodia? V časopise Time, ktorý vyhlásil Putina za osobnosť roka, som sa dočítal urážlivé vety, že Rusko sa znovu stáva exotickou krajinou ako Čína alebo možno Botswana. "Och, títo Rusi - vždy potrebujú cára, nevoľníctvo - načo by potrebovali parlament?" Ale my si tieto otázky už nejako vyriešime aj sami! V skutočnosti je najdôležitejšie iba to, aby si nikto neprivlastnil absolútnu moc, aby sme mali aspoň aké-také podmienky pre ďalší demokratický vývoj. No skupina, ktorá sa ocitla pri moci v roku 1999, si ju uzurpovala.

Čo konkrétne znamená uchvátenie moci v prípade tejto skupiny?

Prijal sa rad zákonov a praktík, ktoré zabraňujú tvorbe nových politických strán. Každá strana sa vytvára podľa sankcií a rozhodnutí prezidenta, zvýšilo sa minimum členov, dnes je to 50-tisíc ľudí, a pripravuje sa ďalšie zvýšenie na 100-tisíc. Registrácia nových politických strán je taká komplikovaná, že je až skoro nemožná. Nevládne organizácie sú spolovice postavené mimo zákona. Zákony o právach voliča a o extrémizme takmer úplne likvidujú možnosť otvorenej politickej činnosti, ako sú mítingy a demonštrácie. Ktorákoľvek volebná kampaň je nerovnomerná - nepohodlných kandidátov akceptuje len formálne - a definitívne sa rezignovalo na priame voľby. Podľa hesla: kto nie je s nami, ten je proti nám a je nepriateľom Ruska. Nie Jednotného Ruska, ale Ruska vôbec. To spochybňuje súdy, nezávislú tlač a demokraciu. Nikto ma nepresvedčí, že Rusko nepotrebuje demokraciu. Je to číre zjednodušenie - akoby sme alkoholika liečili vodkou.

Ako sa teda dá vysvetliť masívna väčšinová podpora tejto politike?

A kde sú kritériá kontroly situácie? V Sovietskom zväze sme všetci zbožňovali salámu za dva ruble a 20 kopejok. Všetci. Po prvé, nič iné tu nebolo, po druhé, aj tak to bola vzácnosť. A hoci v posledných rokoch sovietskej moci táto saláma pozostávala z toaletného papiera a rôznych iných ingrediencií, veľmi sme ju mali radi, lebo bola jedinou v ponuke. Myšlienka celonárodnej podpory jednej strany je rovnako zavádzajúce chytráctvo. Mechanizmus tejto podpory je asi takýto - áno, od nich všetko závisí, sú všade, ale aspoň niečo robia. No ale kde sú ostatní ľudia? Naša politická pôda je v tomto zmysle úplne vyhorená. A vypaľovanie tejto pôdy sa začalo ešte pred Putinom, len sa o tom málo hovorí. Náš volič nemá možnosť výberu. Ak všetky sily dáme do jedného družstva, je prirodzené, že vyhrá, najmä ak v tom druhom je namiesto jedenástich len deväť hráčov a rozhodca je aj tak náš. Sú to šampióni Ruska, ktorí zorganizovali súťaž, v ktorej je hráč zároveň rozhodcom. Je to ako v biznise - štát stanovuje pevné rámce, ale zároveň je účastníkom trhu, takže sa môže hocikedy zmocniť akejkoľvek spoločnosti. V médiách je to rovnaké - tri televízne stanice, ktoré pokrývajú celé územie krajiny a majú vo svojich rukách všetko - veď federálne okruhy sú jediný spôsob, ako sa dá priniesť informácia ku každému občanovi - patria štátu, nie verejnosti.

Ako komentovala novinárska verejnosť pred voľbami štvrťhodinové reportáže o Putinových cestách k voličom v hlavnom televíznom spravodajstve?

Samozrejme, že profesionálni novinári to nepovažovali za žurnalistiku. Ale v Rusku sa sotva dá hovoriť o žurnalistickom spoločenstve. Až v 90. rokoch sa začala formovať nová žurnalistika podľa svetových meradiel, ale generácia týchto novinárov bola zničená - jednu jej časť vykázali z médií, druhú kúpili. Takže chápanie žurnalistiky je dnes úplne scestné. Pokojne sa dá živiť aj iným povolaním, ako je žurnalistika. Ak sa niekto zaoberá public relations alebo politickou štátnou propagandou - nech to otvorene prizná a povie, áno som PR manažér alebo propagandista. Nehovorme tu o žurnalistike. Namiesto toho, aby sme stonali - ako sa u nás nedá novinársky pracovať a uživiť sa, dá sa zvoliť množstvo iných krásnych povolaní. A hovorím to úplne pokojne, lebo keby sa nedajbože čokoľvek stalo s Echom Moskvy, nevidím pre seba možnosť zaoberať sa žurnalistikou na inom mieste. Snáď už iba v Novoj Gazete.

Ako sa vám darí udržať si názorovú nezávislosť, keď je vaším väčšinovým vlastníkom Gazprom?

Áno, Gazprom vlastní vyše 60 percent akcií, ale udržať nezávislosť sa nám darí z viacerých dôvodov. Už pred 14 rokmi sme si vytvorili podrobný štatút redakcie, ktorý ochraňoval naše práva a systém volieb šéfredaktora. Obávali sme sa totiž, že do našej práce začne zasahovať vtedajší väčšinový vlastník, oligarcha Vladimir Gusinskij. Gusinského však našťastie vôbec nezaujímalo, čo sa deje v rádiu. Nezaujímalo to ani vládu, pre ktorú je vždy základným zdrojom elektorátu televízia. A vzťahy s Gazprom-Media, terajším väčšinovým vlastníkom sme tiež po čase doladili, keď sme im populárne vysvetlili, že nekúpili ďalší vrt ani rúru, ale médium - prostriedok masovej informácie, ktorý má vlastné zákonitosti. Už dávnejšie nie sme ekonomicky stratoví - naučili sme sa zarobiť, a hoci sme takí maličkí, svojim akcionárom vyplácame riadne dividendy. Dôležitý je aj medzinárodný kontext, keď západní politici od Javiera Solanu po Angelu Merkelovú jasne dávajú najavo, že ak existuje Echo Moskvy, je to veľmi dobre. Naše zrušenie je v moci iba nášho vlastníka, ale žiadne despotické rozhodnutie z jeho strany neprichádza. To, že sa nám podarilo vytiahnuť Echo Moskvy na takú úroveň, že jeho likvidácia nezávisí od administrácie ani od ideologických lídrov, ktorí chcú manipulovať ako v mnohých ďalších prípadoch, nám dovoľuje hovoriť všetko, čo považujeme za potrebné.

Ak teda nie je problém Echo Moskvy zo dňa na deň zatvoriť - neplníte úlohu akéhosi diplomatické pasu, s pomocou ktorého jednajú západní obrancovia slobody slova s Rusmi slušnejšie?

Áno, sme zástena, ale zástena, ktorá cez internet vysiela do celého sveta presnú informáciu o Rusku. V našom spravodajstve nič nefiltrujeme. Dávame do éteru len to, čo sa naozaj odohráva. A sme pripravení na to, že nás môžu hocikedy zatvoriť. Veď len preto, aby nás náhodou nezrušili, nebudeme skresľovať a skrývať informácie. Takýto krok nikdy neurobíme, lebo je smrtonosný. Len čo začnete ustupovať, hneď vás zožerú. Žijeme vďaka tejto rovnováhe.

Ste vlastne zdrojom informácií aj pre samotný establishment?

Určite - všetci zhora nás počúvajú, alebo čítajú vytlačené relácie.

Nemáte chuť manipulovať ich mienku?

Všetky prostriedky masovej informácie prinášajú správy o tom, čo sa deje, nielen do uší obyčajných ľudí, ale aj tých, čo vládnu.

Ako zareagovali zodpovední, keď ste ako prví zároveň s televíziou NTV vysielali priame správy o tragédii v Beslane?

Boli to posledné dni objektívnej NTV. A ako sa hovorí, profesionálne návyky zomierajú posledné. Takže v čase zajatia základnej školy v Beslane, keď sa už začal útok, NTV plynulo pokračovala vo vysielaní spravodajstva aj po skončení hlavného spravodajského bloku. Vtedy tam ešte sedeli žurnalisti, čo si neodvykli od žurnalistiky a neprestali v mapovaní takejto závažnej udalosti. Bolo to ešte v rámci veľkého informačného programu 13 hodín, ktorý neskôr, ako sa to už stalo dobrým zvykom, navždy zmizol z obrazoviek. A v priamom vysielaní pokračovali, až kým sa niekto hore nespamätal. No aj my sme sa zachovali správne, keď sme odvysielali, že zajatých tam musí byť oveľa viac - nie tristo ľudí, ako sa hlásilo oficiálne, ale aspoň tisíc. Šéfredaktor Alexej Venediktov veľa rokov učil v škole, a ja som v jeho škole viedol divadelné štúdio. Obaja sme veľmi dobre vedeli, čo znamená 1. september vo veľkej škole. A tak sme spolu na obyčajnom papieriku vypočítali podľa počtu tried, že okrem istého počtu učiteľov a žiakov, ktorí prišli prvý deň do školy, je tam aj množstvo rodičov a mladších súrodencov. Keď sme to vysielali, paralelne sme telefonovali so štábom záchranných jednotiek, aby sa týmto číslom zaoberali - je predsa iné zachraňovať tristo ľudí a vyše tisíc. Napokon sa, žiaľ, tento náš výpočet naozaj potvrdil... Neskôr sa tam odohrali tajomné udalosti, na ktoré sme sa pýtali všetkých zodpovedných - Kto začal útok? Kto tajne vstupoval do budovy vyjednávať a dávať príkazy? Prečo zomierali vojaci špeciálnych jednotiek? Muži z týchto jednotiek totiž nie sú naučení zachraňovať, ale likvidovať a obsadzovať neznámy terén. A keďže sú to ľudia, ktorí videli, ako im pred očami hynú deti, pokúšali sa ich vynášať von a stávali sa živými terčmi. Vyrozprávali sme všetko. Sú to ťažké veci, o ktorých treba hovoriť aj dnes.

V akej situácii sú dnes Matky Beslanu?

Bombarduje ich hrôzostrašná diskreditačná kampaň. Dnes je vo veľkej móde obviňovať spoločenské a nevládne organizácie alebo členov nepohodlných politických strán z útokov na verejného činiteľa - policajta alebo členov OMON-u. Aj Matky Beslanu obvinili z toho, že v súdnej sieni surovo zbili policajta. Diskreditujú ich ľubovoľnými prostriedkami. Kým nebude jasné, čo sa vlastne stalo v Beslane, stále o tom budeme hovoriť. Stále.

Neobávate sa, že podobné opakovanie tém už poslucháčov nudí?

To je falošná pozícia. U nás sa podobnými argumentmi oháňajú televízni kolegovia, keď počítajú a porovnávajú sledovanosť a následne hodnotia "správnosť" formátu. Dokonca sa objavil vtip. Pred bránou do raja stojí šéf Prvého kanála a dožaduje sa, aby ho pustili dnu - vraj je veľmi dôležitou osobnosťou a musí byť v zozname. Tu príde svätý Peter, pozrie sa do zoznamu a povie: "Konstantin Ernst? Prvý kanál? Nie je tu vaše meno - nie ste správny formát."

Tento argument zachvátil väčšinu médií aj na Slovensku...

Ale čo to znamená? Úlohou dobrých novinárov je spracovať tému tak talentovane, aby sa čitateľovi nesprotivila, to je jasné. Stále rovnako tĺcť do jedného bodu naozaj nemá zmysel. Ale prepáčte, prečo nikto nehovorí o tom, že náš divák sa ukrutne nudí, keď každý deň vidí v správach prezidenta Putina či Medvedeva? Povie sa - Matky Beslanu už idú na nervy, ale to, že sa o dvoch najvyšších politikoch každý deň dozvedáme, aké sú to milé veveričky, ako lietajú v lietadlách a akých osláv sa zúčastňujú - vari je to nejaká vzrušujúca téma? Je to pokrytecký argument ľudí, ktorí vymenili žurnalistiku za PR a propagandu. Sú tu predsa životne dôležité veci, o ktorých nemôžeme prestať informovať.

Neovplyvnila tento váš názor prax bývalého učiteľa?

Nikdy som nebol talentovaným učiteľom. A tak som išiel do medzinárodného vysielania, kde som s kolegom Sergejom Korzunom vo francúzštine robil papagája - bola to hrozná hanba, hlavne keď sme hlásili správy o zostrelení kórejského civilného lietadla v roku 1983. Darmo sme vtedy za každou vetou uvádzali, že to vyhlásili Brežnev alebo Tass... Len pomaly sa začínalo všeličo meniť, o dva roky prišla glasnosť, začali sme svoju prácu robiť úplne inak a keď sa objavil nový tlačový zákon, vymysleli sme si nové rádio. Z prostredia zahraničného vysielania vtedy vyšlo veľa zaujímavých žurnalistov a relácií, napríklad Vzgľad. Vedeli sme o svete viac ako iní a nebáli sme sa ho.

Dodnes prekladáte francúzsku poéziu?

Áno - hlavne stredovek a 20. storočie. Prekladal som aj z angličtiny - Geoffreya Chaucera, veľkých francúzskych rétorikov z 13. až 15. storočia a veľmi surovú mníšsku poému anonyma Básne o smrti z konca 12. storočia...

Nachádzate stredoveké apokalyptické ozveny v súčasnosti?

Prirodzene. Naozaj sme sa málo zmenili, v niečom sme lepší, v niečom horší, ale v princípe sme rovnakí... Vyrástol som v prostredí stredoveku. Moja mama sa ako dcéra nepriateľa národa nedostala na ašpirantské štúdium talianskej herézy u slávneho medievalistu Sergeja Skazkina, ale stredoveku sa venovala celý život. Možno sú práve tieto témy naozajstné oproti súčasnosti... No ale Rusko je úplne normálna krajina a Rusi sú normálni ľudia, ktorí potrebujú demokraciu ako iné národy. Rusko je pozoruhodné tým, že len čo sa trochu otvorí, je schopné neuveriteľného skoku. Pozrite sa, ako poskočilo v 18. storočí - od Petra I. ku Kataríne II. Síce cez hrôzy a strádania, ale naladilo sa veľmi rýchlo. Iste, sú tu sklony k podrobovaniu sa, a aj práve preto nemôžeme dovoliť uzurpovať si moc bohviekomu. Rusko je rovnako moja krajina, a nielen ich. Nedáme sa odtiaľto vysotiť.

Poznali ste osobne Annu Politkovskú? Ako sa môže stať, že v krajine, ktorá sa hlási k demokracii, je vôbec možná takáto vražda novinárky na objednávku?

Žiaľ, je to možné. Ale aké je východisko? Mám z takejto krajiny utekať? Alebo si mám ľahnúť a čakať, kým to prejde? Je to moja krajina a ak sa v nej stane takáto hrôza, musím urobiť všetko preto, aby sa nezopakovala. Pokúšam sa teda urobiť poriadok aspoň minimálnymi silami - musím o tom hovoriť.

Prečo v krajine s toľkými talentovanými ľuďmi existuje len jedno Echo?

Vybudovať dnes nové nezávislé a kritické médium je prakticky nemožné. Zjavne sa ešte dá zachovať, ale vybudovať odznovu už nie. A v menších mestách je to ešte ťažšie ako v Moskve. Poznám veľa mladých novinárov, ktorým je veľmi ťažko. Na druhej strane sa tu objavila nová generácia, ktorá nemá sovietsku skúsenosť a nedokáže rozlišovať. Takí tridsiatnici - najprv robili normálne, profesionálne, odrazu začali lepšie žiť, čoho sa len ťažko dokážete zrieknuť. A ich priatelia, ktorým sú zvyknutí dôverovať, hovoria - vieš čo, teraz to nenapíšeme, urobíme to inak a inde, a začína sa škrtanie. A oni to nepoznajú - nevedia, že tieto nenápadné veci sú vlastne cenzúrou. Takto nenápadne sa začína každý rozklad a zvrátenosť.

Do jednej zo svojich relácií pozývate serióznych historikov, ktorých názory sú protiváhou mýtizácie nedávnej histórie. Aký je najnebezpečnejší stereotyp, ktorý sa objavuje o čase socializmu?

Že Stalin bol efektívny manažér. V zmysle - čo sme mali akože robiť? Taká bola doba, mohli sme teda aj ľudí likvidovať. A druhý stereotyp je - že len vďaka Stalinovi sme napokon vyhrali druhú svetovú vojnu a ak by nebolo Stalina, Nemci by nad nami zvíťazili. Ha, ha, ha. Je to veľmi nebezpečná nostalgia, aj keď je v mnohom prirodzená - keď bola tráva zelenšia, dievčatá boli mladšie, železničná stanica bola bližšie... Najhoršie je, že ruské vedenie sa v roku 2000 odvrátilo od svojich koreňov, ktoré vzišli z nadobudnutia slobody. Svoj pôvod hľadá v ruskom impériu, odvodzuje ho od ZSSR - áno, boli tam nejaké zločiny, ale vlastnou históriou sa musíme pýšiť. Pričom by bolo oveľa menej problémov, ak by sme svojho času rozklad ZSSR nepochopili tak, že sa 14 republík odtrhlo od Ruska, ale že sme sa museli rozísť - a teraz, keď sme všetci slobodní, poďme naštartovať nové vzťahy. Prezident Ruska by sa neprepadol pod zem, ak by pokojne pricestoval na 25. výročie poľskej Solidarity do Varšavy a povedal by - áno, teraz sme úplne iné, nové, slobodné krajiny. Nič by sa nebolo stalo, ak by uznal, že prítomnosť Rusov v pobaltských krajinách bola okupáciou, ak by sme jasne povedali, že sme v roku 1968 udusili Československo - ešte raz, veď to nie je hanba. Ale ak sa človek pýši tým, že je následníkom Andropova, je preňho ťažké niečo podobné vysloviť.

Nakoľko teda možno brať vážne, ak ochrankyňa ľudských práv Valéria Novodvorská hovorí, že súčasná moc je vlastne čekistickou korporáciou?

Pokojne sa dá brať vážne, hoci aj čekisti bývajú rôzni. Dnes je u nás na očiach osobitná, stredná úroveň - je to úroveň pseudopolitikov, zvyknutých na úlohy dôstojníkov alebo úradníkov. Dobrý obraz je človek-výťah, ktorý sa spúšťa dole s príkazom šéfa a hore vychádza s referátmi o plnení. Aké má politické myslenie? Navyše si nemyslím, že niečo mimoriadne znamená fyzická prítomnosť výložiek. Medzi nami žije množstvo ľudí, ktorí formálne nie sú čekistami, ale majú tento spôsob uvažovania. Žiaľ.

Čo pre vás znamená vaša hlboká znalosť európskej tradície pri pohľade na dnešné Rusko?

Predtým, ako sa napríklad Francúzsku podarilo nájsť viac-menej prijateľný model pre svoje fungovanie, muselo prejsť dvomi cisárstvami, z toho jednou reštauráciou a štyrmi republikánskymi zriadeniami. Výsledkom je istá monarchistická forma demokracie, ktorá sa prejavuje veľkým vplyvom a právomocami prezidenta. Ak by sme však povedali, že Francúzsko je monarchistickou krajinou pre svoj jazyk a tradície, neplatí to. Samozrejme, Rusko nepoznalo stredovek, pretože ruský stredovek nie je európskym stredovekom. Neexistovali mestá, ich správa ani cechové organizácie, čo sa v Taliansku, Veľkej Británii, vo Francúzsku či v Nemecku stalo základom ich demokracie. Rusko poznalo silnú autokraciu, ale musím zopakovať - ja verím, že je Rusko schopné veľkého skoku. So svojou predrevolučnou tradíciou prvej Dumy, so svojou materiálnou základňou a schopnosťou európskej mentality je pripravené na takýto veľký skok k demokracii. Japonsku sa takisto podarilo vybudovať demokraciu po druhej svetovej vojne, pričom sa nedá povedať, že by boli demokratické ideály organickou súčasťou japonskej mentality. Rusko, samozrejme, nemusí byť demokratické, lebo tu existujú isté čínske pokušenia, ktoré sú navyše podložené imperiálnou víziou - predtým komunistickou, dnes kapitalistickou. Je to však iba projekt - Rusko predsa nie je Čína. Rusko má svoje zvláštnosti, ale odmietnuť Rusku a Rusom sociálny pokrok a sociálne výdobytky nie je správne.

Ako s imperiálnym snom kapitalizmu môžu súvisieť podniky ako Gazprom?

Energetická politika Ruska je podľa mňa príliš ambiciózna a zo strategického hľadiska samovražedná. Namiesto toho, aby sme rozvíjali moderné a postmoderné technológie a inovácie, uspokojujeme sa s jednoduchým predávaním ropy a oleja. Budovanie impéria na týchto základoch sa premení na fiasko.

Akú úlohu zohráva návrat k ortodoxnej spiritualite v týchto imperiálnych plánoch?

Spájanie týchto otázok s ortodoxiou je veľmi nebezpečné. Ruská ortodoxná cirkev bola za Sovietov sedemdesiat rokov v chladničke a teraz, keď sme ju vytiahli von, má presne také isté problémy, aké mala v predvečer boľševickej revolúcie. Výsledkom je cirkev, ktorá je xenofóbna, izoluje sa a má neustále obavy. O to nebezpečnejšia je zo strategického pohľadu pre spoločnosť.

Prečo musí Rusko každý svoj spoločenský program napĺňať metafyzickým obsahom?

To je naša posadnutosť. Utiekať sa k národnej myšlienke by bolo naším prekliatím. V Európe už existovali štáty aj politické strany, ktoré sa snažili pracovať s národnou myšlienkou, a videli sme, aký tragický koniec potom prišiel napríklad v Nemecku. Je to niečo iné ako idea politického národa.

Čo je politický národ v Rusku? Ako vyzerá?

Ruský politický národ neexistuje. Je to niečo, čo by ešte len malo vzniknúť a čo by sa malo oprieť o ideu občianstva. Na to, aby sme to dosiahli, potrebujeme v ľuďoch kultivovať občianske postoje oproti uprednostňovaniu ruskej národnej myšlienky alebo iracionálnych postupov ortodoxného mesianizmu.

Nie je politický mesianizmus údelom všetkých veľkých národov, napríklad aj USA?

Nie, lebo Spojené štáty vznikali za celkom iných okolností. Mali presne zadefinovanú predstavu o dobre a zle. V USA na pozadí porážky neokonzervativizmu a neoliberalizmu vidíme, že v tejto spoločnosti - aj napriek archaickému charakteru federatívneho usporiadania - stále fungujú kontrolné mechanizmy. Vždy, keď sa tam niečo pokazí, tá struna sa vráti nejakým spôsobom späť.