Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu už má deväť rokov. Za tento čas sa rozšíril na štyridsať sudcov zo všetkých krajín, ktoré sa stali súčasťou Rady Európy. V jej rámci sú Turecko či Ruská federácia, štáty, proti ktorým ich občania podávajú najviac sťažností pre porušovanie ľudských práv. Slovensko v tejto plejáde - so svojimi kauzami o prieťahoch v súdnom konaní - pôsobí nenápadne pozitívne. Napriek tomu sa aj my často obraciame na túto najvyššiu európsku inštanciu s inými otázkami - možno aj preto, že naše súdy stále predlžujú vyšetrovacie väzby mechanicky, bez toho, aby ich zmysluplne odôvodnili, že známa kauza novinára Martina Kleina nie je ani po desiatich rokoch uspokojivo ukončená, že aj Hedviga Malinová má dôvod dotiahnuť svoj prípad až do Štrasburgu. A akú má pozíciu v tejto inštitúcii reprezentant Slovenska? "Ako sudca nezastupujem záujem nášho štátu, za ktorý som bol zvolený, ani záujem sťažovateľa - zastupujem záujem dohovoru o ľudských právach tým, že ho v konkrétnej veci interpretujem," hovorí pre SME sudca Európskeho súdu pre ľudské práva Ján Šikuta.
Na Slovensku sú sudcovia volení s doživotným mandátom. Sú všetci sudcovia štrasburského súdu sudcami z povolania, ako vy?
V pravidlách stojí, že musia mať ukončené právnické vzdelanie, určitú prax a musia byť nezávislí, takže mnohí moji kolegovia prišli na náš súd nielen zo sudcovského prostredia, ale aj z univerzít, akadémií, prokuratúry, advokácie či diplomacie. Tento zmiešaný background prispieva k tomu, aby sme mohli vec posudzovať nielen z pohľadu rôznych európskych kultúr, ale aj z pohľadu pôvodnej profesie sudcov.
Ani predseda nebol pôvodne sudcom?
Ale áno, prezident súdu, pán Jean--Paul Costa vstúpil do funkcie už ako uznávaný francúzsky sudca. Pôsobil ešte v čase existencie Európskej komisie pre ľudské práva, ktorá sa neskôr spojila so súdom a tak sa vytvorila jednotná stála inštitúcia Európskeho súdu pre ľudské práva. Je jedným z odborne najstarších seniorov, čiže z tých, čo prácu súdu a judikatúru poznajú najdlhšie. Mimochodom, len nedávno v apríli tohto roku sa prezident Jean-Paul Costa stal čestným občanom mesta Košíc, keď oficiálne navštívil Slovensko na pozvanie predsedkyne Ústavného súdu SR a predsedu Najvyššieho súdu SR v rámci predsedníctva Slovenskej republiky vo výbore ministrov Rady Európy. A košická Univerzita Pavla Jozefa Šafárika mu udelila titul Doctor honoris causa.
Poznáte podrobne právne systémy ostatných krajín Rady Európy?
Ako sudca za Slovenskú republiku zasadám vo všetkých veciach podľa rozvrhu práce súdu - ako sudca zaradený do jednej zo sekcií súdu. Vo väčšine prípadov, ktoré smerujú proti Slovenskej republike, som určený za sudcu-spravodajcu. To znamená, že do komory prichádzam s návrhom, ako tú-ktorú vec rozsúdiť, vyriešiť. Samozrejme, že sa často stáva, že som určený za sudcu-spravodajcu aj v prípadoch, ktoré smerujú proti iným krajinám ako Slovensko, keďže pri rozvrhu práce platí kritérium rovnomerného rozdelenia vecí medzi všetkých sudcov. Takže všetci sudcovia, či už z Andorry, San Marína, alebo z Ruskej federácie (inak, z Ruskej federácie prichádza najviac sťažností), musia byť zaťažení rovnako. Ja ako sudca zo Slovenska, podobne ako aj iní sudcovia, robím teda aj sudcu-spravodajcu napríklad v prípadoch proti Veľkej Británii, Poľsku, Moldavsku. Jednotlivé judikatúry takto máme možnosť spoznať dosť dobre.
Odkiaľ okrem Ruska prichádza najviac sťažností?
Okrem Ruska najviac sťažností prichádza proti Turecku, Ukrajine, Rumunsku, Veľkej Británii, Taliansku. Zaujímavé je, že Taliansko má tiež problémy s prieťahmi v konaní a dĺžkou konania pred národnými súdmi ako Slovenská republika, ale dĺžka prieťahov je v Taliansku ešte omnoho väčšia.
Ako je možné, že kolíska rímskeho práva ignoruje rýchly chod vecí?
Je tu komplex faktorov - počet obyvateľov, súdov a sudcov, nové právne úpravy, ich frekvencia zmeny, procesné pravidlá, ale zvykne sa hovoriť aj o "koeficiente súdivosti" občanov danej krajiny. Sú štáty, kde sa ľudia chcú súdiť, a súdia sa radi a často. Kde možno ani nie sú k dispozícii mimosúdne možnosti dohody, ako je napríklad mediácia, možnosť vybaviť veci cez notára, ktorý schváli dohodu, čo sa stane aj exekučným titulom a podobne. Faktom ostáva, že Taliansko a Slovenská republika majú tento koeficient akosi spoločný a dosť vysoký.
Prieťahy - to je hlavná slovenská agenda?
Môžeme byť celkom radi, že agenda, ktorá prichádza zo Slovenska, neobsahuje vo veľkom rozsahu sťažnosti na porušovanie článku 2 dohovoru (pozn. red. - Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd) - práva na život, alebo článku 3 dohovoru - zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. To sú zase sťažnosti, ktoré prichádzajú proti krajinám, ako je napríklad Turecko či Ruská federácia.
Nedávno opäť zarezonoval prípad piatich nezvestných Grékov, ktorí pred 50 rokmi zmizli bez stopy pri delení ostrova Cyprus medzi Gréckom a Tureckom. Štrasburský súd definitívne vyhlásil, že zodpovednosť za to nesie Ankara. Čo to pre Turecko znamená? Má tento verdikt nejaký reálny význam?
Je to jeden z najdlhšie nevykonaných rozsudkov, ktoré treba vykonať, ale to sa už pohybujeme v oblasti výkonu rozhodnutia. Väčšina iných rozsudkov voči Turecku, ale vo všeobecnosti aj voči ostatným členským krajinám, ktoré boli vykonané, napokon viedli k prijatiu individuálnych opatrení v konkrétnej veci. Prišlo k vyplateniu nemajetkovej ujmy, náhrad trov konania, náhrad škody, a napokon prišlo aj k prijatiu všeobecných opatrení. A to je hlavný význam rozsudkov tohto súdu. Rozhodnutie súdu, ktoré zistí, že konkrétny problém vznikol ako dôsledok určitého systémového porušenia - nevhodnej legislatívy, zlej prax a podobne - má za následok, že sa od dotknutého štátu vyžaduje, aby napríklad zmenil existujúcu legislatívu v danej krajine, zaužívanú zlú prax úradov alebo inštitúcií. Podstatne sa tým znižuje riziko, aby v podobných prípadoch v budúcnosti dochádzalo k porušeniu práv jednotlivcov.
Tak sa vlastne šíri akási nadnárodná európska judikatúra?
Či chceme, alebo nie, aj keď sú v teórii na to rôzne názory, z praktického hľadiska má rozsudok štrasburského súdu veľký vplyv na rozhodovaciu činnosť jednotlivých národných justičných orgánov - počnúc administratívnymi orgánmi, okresnými súdmi cez odvolacie súdy až po Ústavný súd.
Ale ako rešpektoval rozhodnutie zo Štrasburgu náš Najvyšší súd v prípade novinára Martina Kleina, keď potvrdil predchádzajúce rozhodnutia národných súdov, proti ktorým Klein protestoval v Štrasburgu?
Podľa mojich vedomostí aj rozsudok vo veci Klein je na programe výboru ministrov Rady Európy, ktorý dohliada nad výkonom rozhodnutia štrasburského súdu. Súčasťou úplnej nápravy v jeho prípade nepochybne bude aj výmaz tohto trestu z registra trestov, lebo len týmto je možné dospieť k úplnej sanácii celej veci v súlade s finálnym rozsudkom. Nepochybujem, že vo výbore ministrov, ktorí dohliadajú nad týmto výkonom, príde napokon k naplneniu tohto rozsudku tak, ako bol prijatý.
Ako pokračuje prípad Hedvigy Malinovej?
Viem aj z médií, že táto sťažnosť bola na súd podaná, môžem povedať len to, že sa dostala do poradia, ale ešte sme ju neprejednávali, lebo sa podľa poradovníka zatiaľ nedostala na program. Samozrejme, verím, že to pochopíte, viac povedať nemôžem, keďže som viazaný mlčanlivosťou vo veciach, ktoré nie sú právoplatne ukončené. No vo všeobecnosti, pokiaľ sa pýtate na dĺžku konania pred súdom, treba povedať, že ak existuje objektívna potreba, aby bola vec prednostne vybavená, podľa pravidiel súdu je možné požiadať, aby sa udelila výnimka. To sú prípady, ktorých oneskorené prejednanie by mohlo spôsobiť dôsledky, ktoré sa nedajú odstrániť, závažná choroba či pokročilý vek účastníka.
Takže čo sa týka Slovenska, pôsobíte len ako spravodajca. K samotnému rozhodovaniu sa nedostanete?
Nie som spravodajcom vo všetkých prípadoch, no na druhej strane, samozrejme, ako sudca sa k rozhodovaniu dostanem, vlastne to je moje hlavné pôsobenie - veci súdiť a rozhodovať. Každý sudca, teda aj ja, zasadá vo všetkých formáciách, ktoré na súde existujú - vo výboroch, v komore, ako aj vo veľkej komore. Vo veci proti štátu, za ktorý bol zvolený, zasadá vždy národný sudca. Platí zásada, že národný sudca vždy musí sedieť v kompozícii senátu, ktorý rozhoduje. Je totiž oboznámený s národným právom, s národnou úpravou a praxou. Jeho úlohou je aj to, aby v priebehu rozhodovania a diskusie medzi sudcami oboznámil ostatných členov senátu, aký je národný zákon a prax súdov a inštitúcií. Nie je teda vylúčený, ako by sa možno mohlo očakávať na národnej úrovni. Navyše, každý sudca tam sedí v pozícii súkromnej osoby - ja ako sudca nezastupujem záujem nášho štátu, za ktorý som bol zvolený, ani záujem sťažovateľa - zastupujem záujem dohovoru o ľudských právach tým, že tento v konkrétnej veci interpretujem. Rovnako národný sudca zasadá aj v kompozícii veľkej komory, ktorá prejednáva vec proti štátu, za ktorý bol sudca zvolený. Hoci nezávislosť sudcu je jedným z dôležitých kritérií pri výbere sudcu či v komore, kde zasadá sedem sudcov, alebo veľkej komore, v ktorej sa zíde 17 členov senátu, národný sudca aj tak nedokáže svojím jediným hlasom zvrátiť konečné hlasovanie o prijatom rozsudku. Rozhoduje väčšina hlasov.
Ako vyznieva slovenský právny systém na medzinárodnom pozadí?
Každý právny poriadok má svoje zvláštnosti, ale právny poriadok Slovenskej republiky je absolútne štandardný a porovnateľný s právnym poriadkom krajín strednej Európy. Členské krajiny Rady Európy vlastne reprezentujú päť alebo šesť rôznych právnych kultúr. Je to latinská kultúra, kam patrí Španielsko a Portugalsko, je to kultúra anglosaská, kam patrí Veľká Británia a Malta, potom nordická právna kultúra - kde sú škandinávske krajiny, a je to stredoeurópska právna kultúra, ktorá je veľmi ovplyvnená nemeckou. A máme tu, samozrejme, právnu kultúru krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Sú tu teda rôzne kultúry, ktoré majú svoje odlišnosti, ale zásadné princípy musia byť jednotné. Aj tu pôsobí fenomén určitej unifikácie, globalizácie, zjednocovania, ktoré prebieha všade. Rozhodnutiami štrasburského súdu dochádza k ovplyvňovaniu právnych systémov všetkých členských krajín. A slovenský je v tomto úplne kompatibilný a ničím sa nevymyká z európskej kultúry.
Ak už Štrasburg prijme nejakú sťažnosť, tak na 90 percent je jasné, že to sťažovateľ vyhrá. Nevzniká tak paradoxná situácia, že si súd akoby vyberá len veci, o ktorých vopred vie, že musia byť úspešné?
Môže sa to tak zdať, ale pokiaľ ide o Slovenskú republiku, týka sa to väčšinou prípadov spojených s prieťahmi v konaní, ktoré objektívne trvajú niekoľko rokov. Väčšina sťažností - možno až 80 percent v rámci všetkých štátov Rady Európy - končí ich odmietnutím ešte vo výbore. Zdanie, ktoré ste vyslovili vo vašej otázke, je výsledkom skutočnosti, že médiá logicky prinášajú informácie najmä o tých sťažnostiach, ktoré sa dostali až do komory a o ktorých sa neskôr informuje. Informácie o väčšine prípadov, ktoré sa odmietnu hneď vo výbore, nie sú k dispozícii pre verejnosť.
Na čo okrem prieťahov slovenských súdov sa naši občania sťažujú v Štrasburgu?
Sú to sťažnosti týkajúce sa porušovania majetkových práv. Je to právo uvedené v článku 1 protokolu 1 dohovoru, čo boli u nás reštitučné konania. Týchto prípadov už však nie je veľa, lebo súd vydal rozhodnutie vo veci Kopecký proti Slovenskej republike, kde sa táto agenda úplne vyjasnila. A sú to tiež veci vyvlastňovania. V súčasnosti prebieha pred súdom vec - Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike, ktorá už bola rozhodnutá v komore a v ktorej práve slovenská vláda podala žiadosť, aby bola vec postúpená veľkej komore. Veľmi stručne - sťažovatelia boli pôvodnými vlastníkmi pôdy, keď im ju v 50. rokoch odňali do svojho užívania jednotlivé roľnícke družstvá a potom, keď už JRD túto pôdu nepotrebovali na poľnohospodársku veľkovýrobu, postupne bolo užívacie právo prevedené na Zväz záhradkárov a napokon na záhradkárov samotných. Títo ju neskôr odmietali vydať pôvodným vlastníkom pôdy a tým, že sa zmenila neskôr právna úprava, stali sa jej novými vlastníkmi práve oni. Tento prípad bol zaujímavý v tom, že užívateľ sa dostal do pozície, kde mal silnejšie práva ako vlastník. Tu sa teda riešila otázka primeranosti náhrady za pozemky, ktoré prešli do vlastníctva užívateľov.
Týmto rozhodnutím štrasburský súd pre nás vytvoril zaujímavý precedens...
Áno, ak vec bude s konečnou právoplatnosťou rozhodnutá, bez ohľadu na výsledok rozhodnutia, či súd zistí, alebo nezistí porušenie tohto práva, bude to dôležitý precedens. Zrejme aj to bol dôvod, pre ktorý vláda podala žiadosť, aby vec bola postúpená veľkej komore, ktorá rieši len veci zásadného významu. Takže v súčasnosti môžu nastať dve možnosti. Buď päťčlenný odvolací panel sudcov zamietne túto žiadosť slovenskej vlády, aby bola vec postúpená veľkej komore, čím bude definitívne ukončená, alebo rozhodne tak, že vec veľkej komore postúpi. Potom bude rozhodujúce stanovisko a rozsudok veľkej komory. Ďalší článok, ktorého porušenie namietajú sťažovatelia, je článok 5 dohovoru. Je to otázka obmedzenia osobnej slobody - to sú napríklad prípady väzby v trestných konaniach, dĺžka väzby a jej opakované predlžovanie, existencia dôvodov a podobne.
Hovoríte o vyšetrovacích väzbách?
Áno, u nás na Slovensku, ale aj v iných krajinách sa tieto väzby síce predlžujú v súlade so zákonom, ale často problém spočíva v tom, že sa predlžujú viac-menej mechanicky, bez toho, aby sa dostatočne odôvodnila ich nevyhnutnosť. Najmä v prípadoch, keď väzba trvá dlhšiu dobu ako dva roky. Musíme vychádzať z toho, že väzba je skutočne dočasným opatrením a musí existovať dôvod na jej predĺženie. Na jednej strane je povinnosť štátu, teda vyšetrovacích orgánov, polície, prokuratúry a súdov, aby zadržali fyzickú osobu, chránili obyvateľstvo krajiny a okolia pred nebezpečenstvom, na obvineného uvalili väzbu a obmedzili ho v jeho osobnej slobode, aby napríklad neovplyvňoval svedkov, nepokračoval v trestnej činnosti, alebo sa nevyhýbal trestnému stíhaniu, ale na druhej strane je povinnosťou štátu koncentrovane pokračovať vo vyšetrovacích úkonoch, aby sa prípad uzavrel čo najskôr. Ďalším článkom, na ktorý sa sťažujú slovenskí účastníci, je aj článok 8 dohovoru - právo na rodinný život a súkromie, ale aj na článok 10 dohovoru - právo na slobodu prejavu, v súvislosti s ktorým sme už spomenuli prípad Martina Kleina, ale patria tam aj iné kauzy, napríklad Rádia Twist proti SR, ktoré medzičasom už zaniklo.
Pozícia sudcu predpokladá absolútnu nezávislosť. Rešpektujú vašu nezávislosť lobisti, ktorí sa pohybujú okolo inštitúcií Rady Európy? Neatakujú vás svojimi požiadavkami?
Princíp nezávislosti sudcu vo všeobecnosti, či ide o sudcu na národnej úrovni, alebo na úrovni medzinárodnej, je princípom zásadným. Bez tohto princípu nemôže fungovať žiadna demokratická spoločnosť, nieto súdny orgán medzinárodného spoločenstva, aby bol uznávaný a rešpektovaný. S akoukoľvek formou ovplyvňovania som sa v mojej rozhodovacej činnosti v Štrasburgu nestretol - ani zo strany účastníkov konania, teda sťažovateľa, ktorý je vo väčšine prípadov fyzická osoba, ale môže to byť aj organizácia, ani zo strany štátu alebo štátnych vládnych úradníkov. Slovenská kultúra chvalabohu dospela do bodu, že toto tu naozaj nemá miesto. A na to som ako slovenský sudca naozaj hrdý. Som presvedčený, že to nie je len tým, že ma okolie a ľudia poznajú ako sudcu, ktorého sa ovplyvniť ani nedá, keďže si vážim sám seba. Čo neznamená, že pokiaľ ide o právny názor, nie som otvorený diskusiám o výklade práva. Môj názor je taký, že ak sudca nedokáže byť nezávislý, nemá ani právo sa o miesto akéhokoľvek sudcu na akejkoľvek úrovni uchádzať. Otázka nezávislosti sudcu je právom občana, prípadne každého účastníka konania, či už trestného, alebo občianskoprávneho.
Aké sťažnosti prichádzajú z Čečenska?
Veľa sťažností prichádza proti Ruskej federácii ako dôsledok udalostí, ktoré sa dodnes v Čečensku dejú. Sťažovatelia namietajú porušenie najzávažnejších práv, ako je právo na život, článok 2 dohovoru, alebo neľudské ponižujúce kruté zaobchádzanie, článok 3 dohovoru. To sú všetko smutné veci, ale aj takými sa náš súd musí zaoberať. A treba povedať, že v množstve prípadov súd naozaj dochádza k záveru, že sa tieto články porušujú.
Ako na to reaguje Ruská federácia? Robí nejaké kroky, ktoré by vychádzali v ústrety európskej judikatúre?
To je opäť vec, ktorá sa týka výkonu rozhodnutia. Rieši to výbor ministrov, ktorý ako politický orgán dohliada a zabezpečuje, aby takéto rozsudky boli vykonané. V tomto smere už súd nemá dostatok podrobných informácií, ako sa následne vyvíja výkon rozsudkov.
Problematike ľudských práv sa venujete prakticky od roku 1989. Aký máte názor na tézu, že ľudskoprávna agenda je vyslovene západná teória, ktorá je neprenosná?
Nie je to správny názor už len preto, že ak nejaká krajina pristúpi k medzinárodnému dohovoru o dodržiavaní ľudských práv, a teda prevzala na seba zodpovednosť za jeho dodržiavanie, mala by ho následne naplniť aj v praxi. V rôznych regiónoch sveta na pozadí odlišných kultúr väčšinová spoločnosť rešpektuje rozdielne hodnoty. Ale pokiaľ štát pristúpi k medzinárodnej zmluve, vyjadrí tým politickú vôľu rešpektovať aj tie, ktoré sú platné medzinárodne. A práva, ktoré sú zakotvené v dohovore, nesmú byť len iluzórnymi právami, keď proklamujeme, že sme jeho účastníkmi. Takže všetci, čo predstavujú štátnu moc na určitom danom stupni - či je to súdna moc, alebo výkonná, či zákonodarná - majú povinnosť tieto hodnoty uplatňovať. Právnym, ale aj politickým dôsledkom pristúpenia štátu k dohovoru je pristúpenie aj k záväzkom z neho vyplývajúcim. Ak by systém dodržiavania ľudských práv bol neprenosný, nevznikla by ani politická vôľa k takému dohovoru pristúpiť.
Ako vnímate pred olympiádou reakcie Číny na protesty Európanov proti porušovaniu ľudských práv?
Dlhodobo je správne, ak vlády rôznych krajín odsudzujú situáciu v štáte, kde dochádza v masovom rozsahu k závažnému porušovaniu ľudských práv. A aj keď je to mimo pôsobenia nášho súdu, z pohľadu UNHCR, keď masívne porušovanie ľudských práv spôsobuje veľké počty utečencov, ktorí odchádzajú do inej krajiny, je to niečo, na čom treba pracovať. No Čína je obrovská krajina a rozhodovanie v tejto oblasti nie je ľahké. Aj postoj USA je v tomto veľmi zdržanlivý. Zrejme si uvedomujú, že v Číne sa nedá očakávať, aby sa situácia radikálne zmenila zo dňa na deň. Vo veľkých krajinách totiž hrozí nebezpečenstvo, že kritické množstvo ľudí nedokáže uniesť mieru zodpovednosti, ktorú prináša sloboda. Mnoho ľudí si myslí, že demokracia je sloboda v tom zmysle, že si môžeme robiť čokoľvek. Ale to je zásadný omyl. Demokracia je totiž hlavne veľká zodpovednosť za svoje rozhodnutia a je to tiež prísna disciplína. Keby sa v kontexte krajiny s miliardou obyvateľov v okamihu zrútil istý typ zaužívaného režimu, mohlo by to byť ešte väčšie nebezpečenstvo - globálne, pre celý svet.
Mohli by ste spomenúť niektoré rozhodnutia štrasburského súdu, ktoré zmenili doterajšie právne uvažovanie?
Takmer každá vec, ktorá sa ocitne pred veľkou komorou, obsahuje tento moment. Pre slovenskú legislatívu a prax je zaujímavý prípad Hirst proti Veľkej Británii, kde sa riešila otázka volebného práva väzňov. Právna úprava vo Veľkej Británii - podobne ako to v čase rozhodovania mala upravené aj slovenská - v podstate odoberala volebné právo všetkým odsúdeným väzňom bez ohľadu na závažnosť a charakter previnenia a trestu. Veľká komora dospela k záveru, že odobratie volebného práva úplne všetkým väzňom je v rozpore s článkom 3 protokolu 1 k dohovoru, ktorý hovorí o práve zúčastňovať sa na voľbách. Takže na základe tohto rozsudku má Slovensko možnosť prehodnotiť a upraviť právny poriadok Slovenskej republiky tak, aby sa podobným sťažnostiam do budúcna predišlo. Ďalší prípad, ktorý zatiaľ ešte nebol rozhodnutý veľkou komorou, je kauza Tysiac proti Poľsku a týka sa interrupcií. Sťažovateľka už bola matkou dvoch detí, keď jej pri tehotenstve stanovili diagnózu, že tretie tehotenstvo jej môže spôsobiť oslepnutie. Sťažovateľka viackrát žiadala, aby jej bola vykonaná interrupcia zo zdravotných dôvodov, ale v Poľsku sa nenašiel žiadny lekár, ktorý by tento zákrok vykonal. A tak sa stalo, že porodila tretíkrát a oslepla. Preto sa sťažuje na porušenie viacerých článkov dohovoru. Iným zaujímavým prípadom bola kauza tureckej mohamedánskej šatky - burky. Vedenie štátnej univerzity v Istanbule v záujme sekularizácie, aby štátne školy neboli ovplyvňované náboženským učením - islamom, vydali pre študentov zákaz nosenia tejto šatky. Sťažovateľka sa sťažovala, že ona sa rozhodla túto šatku nosiť slobodne a jej zákaz vníma ako porušenie jej práva na slobodné vierovyznanie a slobodný prejav, pretože ju nosiť jednoducho chce. Veľká komora však dospela k záveru, že k porušeniu jej práv nedošlo, čo podrobne zdôvodnila. Jedným z dôvodov bolo, že pri slobode prejavu treba skutočne vychádzať zo slobodného prejavu, kým v danom prípade bolo nosenie šatky príkazom islamského náboženstva. Čiže sťažovateľka len plnila príkaz, ktorý bol daný náboženstvom.
