Sú všelijaké jubileá pre živých i mŕtvych: kytičky, bonboniéry, cmuľkanie, mašličky, rečičky. A potom ticho ako v hrobe. Lenže živí jubilanti sú tu so svojimi strasťami a slasťami každý deň, nielen na narodeniny. A nežijúci tu majú svoje dielo s duchom, ktorý oživuje, ktorý nás sýti, odieva a obohacuje, ak ho máme každodenne ako chlieb a soľ. Inak sú sochy, busty, pamätné tabule len hŕbami kamenia a šrotu.

Ale ani tie sochy nevieme postaviť, ľahšie je búrať. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia zmizla spred Reduty v Bratislave Štefánikova socha. Postaviť ju a nájsť jej dôstojné miesto je dodnes problém väčší než jeho celoživotné gigantické úsilie a dielo. Mesto je pre Milanka primalé. Veľmi by ma zaujímalo, kto a prečo má v tom prsty.

V takomto životnom prostredí stráca význam a zmysel akékoľvek normálne ľudské slovo, v ktorom sa skrýva nekonečne veľa slov. Slovo žije, akoby nebolo, stráca obsah i autoritu, závažnosť aj záväznosť. Ľudská reč prestáva svedčiť, živorí bez ozveny v bezcharakternej dobe. Slovo zvápenatelo v mediálnej a politickej fráze a stalo sa titulom na chrbte prázdnej väzby, ktorá je falošným úkrytom bankových šekov. Sériové produkty básnického a prozaického priemyslu a „šoubiznisu“ sú len pragmatickými prostriedkami denného úžitku ako toaletný papier. Kniha je tovar a celé spisovateľovo úsilie zbytočné a márne.

Iba ak by sa mu podarilo a dostalo by sa mu nezvyčajnej pocty a odmeny: teplo sa dotknúť aspoň jednej ľudskej duše. Lebo jedna ľudská duša znamená toľko čo celý svet a už vôbec sa nerovná počtu predaných výtlačkov alebo Nobelovej cene. Dotknúť sa človeka slovom, byť pri ňom vtedy, keď na hranici bytia odpadá všetko povrchné, prázdne a falošné, a čo zostáva, je už len pravda, nič viac a nič menej. Tu sa končí vychutnávanie a užívanie si „pohody“, končí sa všetka zábava, ktorá je podľa perverznej ideológie konzumizmu jediným poslaním umenia, kultúry, dokonca je aj zmyslom ľudského života. Mohol by niekto čítať Hvoreckého Eskortu?

Mimoriadne kultivovaná staršia a chorá dáma Rút, významná slovenská muzikologička, zosnula v Pánu začiatkom apríla v Bratislave. Na smútočné parte citlivou rukou hudobníka napísal jej múdry manžel: „Vašu knihu Epištoly mala na stole otvorenú ešte pri posledných raňajkách...“

Zosnulí sú priesvitní ako čistá voda. Nepohltia svetlo, ba ešte ho aj vyžarujú. Budú za nás a namiesto nás aj hovoriť a konať? Ktovie, či je tu vôbec ešte niekto živý. Ale toto je nepočúvaná otázka, ktorú už dávno vyslovil básnik Janko Kráľ.