Zachránila dva a pol tisíc židovských detí, ale málokto o tom vedel. Nacisti ju za to odsúdili na trest smrti a po vojne ju a jej rodinu ďalej šikanovali komunisti. Aj tak ju dráždilo, ak o nej hovorili ako o hrdinke. „Môj otec vždy vravieval, že ľuďom treba pomáhať, bez ohľadu na to, akej sú národnosti, vierovyznania či pleti. Neurobila som nič vynimočné.“
Bol rok 1999. Americký univerzitný profesor Norman Conard neveril vlastným očiam. Jeho študentky, ktoré mali pripraviť scenár k divadelnej hre, priniesli informácie o poľskej žene, ktorá počas druhej svetovej vojny zachránila život 2500 židovským deťom. Bol presvedčený, že študentky sa pomýlili a pripísali jednu nulu. Dobre si pamätal Schindlerov zoznam, v ktorom boli mená 1100 zachránených židov a neveril preto, že existuje žena, ktorá ich zachránila oveľa viac bez toho, aby o tom svet vedel. Mýlil sa. Život Ireny Sendlerovej fascinoval profesora i jeho žiačky tak, že napísali scenár Život v sklenenom pohári (Life in a Jar). Prerozprávali v ňom život skromnej Poľky, o ktorej hrdinských činoch vedel málokto aj v samotnom Poľsku.
Za múrmi geta
Počas vojny hrozil v Poľsku trest smrti každému, kto by chcel pomôcť židom. Za stenou varšavského geta zomierali tisíce ľudí od hladu a epidémií týfusu. Irena Sendlerová sa spolu so svojimi desiatimi kolegyňami prezliekli za zdravotné sestričky. Do geta nosili jedlo a lieky a tajne z nich vyvádzali židovské deti. Najčastejšie sanitkou, zabalené do vriec, krabíc alebo v odpadkových košoch.
„V gete to bolo peklo. Keď sme tam prišli a hovorili, že môžeme zachrániť deti, vždy sa nás pýtali, akú im dáme záruku - musela som povedať pravdu: žiadnu,“ spomína si Sendlerová. „Vtedy sa odohrávali danteovské scény, otec súhlasil, aby sme dieťa vzali, matka nie.“ Niekedy sa rodina so svojím dieťaťom nedokázala rozlúčiť a tak sestrička odchádzala sama. „Keď som ďalší deň navštívila rodiny, často som sa dozvedela, že už boli na ceste do koncentračných táborov,“ rozprávala Sendlerová.
Nové mená a rodiny
Deti, ktoré sa jej podarilo odviezť z geta, dostali novú identitu a schovali ich v kláštoroch, detských domovoch alebo umiestnili do poľských rodín. Vo Varšave takto riskovalo 1300 rodín. Tie učili deti po poľsky a vychovávali z nich katolíkov. „Nebola to žiadna katolizácia. Keby Nemci zistili, že sú židovské, zastrelili by ich, “ vysvetľovala.
Irena Sendlerová sa stala šéfkou detského oddelenia Rady pomoci Židom - Zegota. Viedla databázu adries detí a ich mien. Pri židovských zapisovala nové, poľské mená, aby sa po vojne deti mohli vrátiť k svojim rodinám. To sa aj mnohým podarilo.
V októbri 1943 zaklopalo jedenásť gestapákov na jej dvere. Tri mesiace ju mučili. „To sa nedá popísať, čo som prežila vo väzniciach gestapa. V múzeu na Pawiaku je špeciálna skrinka s náradím, ktorými títo páni týrali väzňov a ja mám z toho obdobia vizitky na svojom tele,“ hovorila Sendlerová.
Ľuďom zo Zegoty sa Irenu Sendlerovú podarilo zachrániť iba niekoľko hodín pred zastrelením. Podplatili strážcu. Další deň si obyvatelia Varšavy jej meno prečítali na zozname zastrelených. Do konca vojny sa skrývala.
Šikana aj po vojne
Po vojne pracovala s deťmi zo sirotinca a bývalými väzenkyňami. Teraz jej nedali pokoj komunisti, začal sa o ňu zaujímať Bezpečnostný úrad. Niekto si spomenul, že sa zúčastnila varšavského povstania. Po jednom z výsluchov Sendlerová predčasne porodila syna. Dieťa zomrelo po niekoľkých týždňoch. Pred zadržaním ju zachránila žena jedného z pracovníkov úradu, ktorú Sendlerová zachránila.
Šikana sa tým neskončila. Jej dcéru napriek úspešným skúškam na vysokú školu nepustili. Podobne dopadol aj jej syn. Vtedy sa jej deti pýtali: „Mama, čo také zlé si v živote urobila?“
Záhadná sklenená nádoba
Irena Sendlerová si mená zachránených detí zapísala na štítky a schovala do skleneného pohára. Zakopala ho pod jabloňou v záhrade. Až kým nepríde vhodný čas.
Podobne to bolo aj s osudom ich záchrankyne. Jej odvaha mohla inšpirovať desiatky rokov a predsa bol jej príbeh schovaný v zakopanej sklenenej nádobe. Americkí vysokoškoláci ju otvorili. Až vtedy sa svet dozvedel, že okrem Oskara Schindlera existovala aj žena, ktorá dokázala urobiť nemožné a nič za to nechcela.
Nezachránila len nás, ale aj naše deti a vnukov a ďalšie generácie.
Elzbieta Ficowská jedno zo zachránených detí
* 15. 2. 1910† 12. 5. 2008
1942 - stala sa členkou organizácie Zegota (Rada pomoci Židom)
1943 - nacisti ju mučili a odsúdili na smrť
1965 - medzi prvými získala ocenenie Spravodlivý medzi národmi od múzea holokastu Jad Vašem v Jeruzaleme
1991 - stala sa čestnou občiankou Izraela
2003 – získala najvyššie poľské štátne vyznamenanie, Rad Bieleho Orla
Autor: Małgorzata Wojcieszyńska
