Novinári mali záujem o rozhovor - vedia, že film súťaží o Zlatú kameru.
Mladý taliansky novinár si vybavoval telefonát. Na linke mal zrejme svoju priateľku a prosil ju, aby nebola paranoidná. Naozaj jej nemal kedy odpovedať na esemesky, ráno bol v kine a potom písal. Hovoriť môže, až keď stojí v rade.
Tentoraz bol v rade na film Juraja Lehotského, chcel vidieť Slepé lásky. A času na čakanie mal naozaj dosť. Na ich dve sobotňajšie projekcie, jednu novinársku, druhú verejnú, sa dokopy vytvorili štyri hodinové rady. S nervozitou a nepokojom, že už nezostane miesto.
Slepé lásky nakoniec videl aj Talian, aj ďalších tisícpäťsto ľudí. Keď sa skončilo druhé premietanie, ľudia vstali a päť minút tlieskali.
Spomalene a intenzívnejšie
Skoro by sa zdalo, že to bol surreálny zážitok. U nás doma sa na tento film prišlo od konca marca pozrieť 2800 divákov. Tu v Cannes stačilo pár riadkov v katalógu, aby sa na naň nahrnulo polovičné číslo.
Ten zážitok bol však pravý a veľmi konkrétny. Ľudia v rade vedeli, že idú na slovenský film. Niektorí šli preto, že taký ešte nevideli, druhí preto, že ich zaujíma všetko. Dokonca si medzi sebou hovorili aj to, že ho výberová komisia v Cannes zaradila do súťaže o Zlatú kameru.
To znamená, že Juraj Lehotský by mohol dostať cenu za najlepší prvý celovečerný film. Ak mu to teda neprekazí napríklad taký Charlie Kaufman, slávny autor scenárov k filmom Adaptácia alebo Večný svit nepoškvrnenej mysle.
Vzrušený rad pred kinom však nemohli autori Slepých lások príliš vnímať. Pred premietaním si museli posedieť s organizátormi ich sekcie Quinzaine des réalisateurs (Dva týždne režisérov) a piť šampanské. „Cesta do sály bola potom veľmi zábavná,“ vravel producent Ján Meliš.
„Viedli nás veľmi zvláštnymi miestami, prešli sme popri smetiach aj cez nejakú kuchyňu.“ Juraj Lehotský si vzápätí všimol, že premietačka šla akosi pomaly a film pôsobil, akoby bol spomalený o jedno políčko. „Ale nakoniec to neprekážalo,“ vravel, „zdalo sa mi, že na záver vyznel ešte intenzívnejšie.“
Rovnaké životy
Potom chlapci zistili, ako je festival v Cannes zorganizovaný. Výborne, myslí si Ján Meliš, neporovnateľne lepšie ako Karlove Vary. A striktnejšie. „Nechceli nás pustiť von spolu s divákmi, tlačili nás cez zvláštny vchod. Skrátka, star-systém. Mne sa však podarilo ujsť. Nechal som sa zdrapiť jednou diváčkou, ktorá mi veľmi chcela čosi povedať,“ vravel druhý producent filmu Marko Škop.
A na tej plebejskej strane východu sa hromadili usmievavé tváre. „Tak nakoniec to bolo krásne. Bála som sa tej témy, a teraz vidím, ako všelijako môžu ľudia žiť. Vlastne nie, tie naše životy sú v podstate úplne rovnaké,“ zhodnotila mladá Jeanne. Staršia Julie žasla stručnejšie: „Ich city sú nádherné, film je výnimočne inteligentný.“
Včera sa Slepé lásky premietali opäť a znovu v dvoch termínoch. Juraj Lehotský mal popritom v programe niekoľko rozhovorov, požiadali oň i francúzske rádiá a kritický časopis Cahiers du cinéma. Živý vstup si s ním dohodla Česká televízia.
Najväčší zážitok však zrejme príde zajtra, vtedy bude musieť Lehotský prísť na červený koberec a nechať sa fotiť - s jarmuschovcami.
Tak jeho kolegovia volajú skupinu režisérov, ktorí prešli sekciou Quinzaine de réalisateurs počas jej štyridsiatich rokov existencie.