Herec Alban Ukaj najprv iba nenápadne a ticho sedel. Bol na tlačovej konferencii k filmu Le Silence de Lorna (Lornino mlčanie) a počúval, ako o ňom rozprávajú režiséri, belgickí bratia Dardennovci.

Ich príbeh je o albánskej prisťahovalkyni Lorne, zamotanej do kšeftov s národnou príslušnosťou. Novinárov preto zaujímalo, či sa s podobnými príbehmi naozaj stretli. Keď Dardennovci otázku zodpovedali, Alban si vzal nesmelo slovo: „Aj ja som bol utečencom, počas vojny v Kosove. Zažil som, ako mi niekto v dobrej vôli hodil chlieb a ja som sa oň musel biť s desiatimi ďalšími, čo po ňom skočili. Zažil som poníženie, že som z chudobnej krajiny a zažil som ten pocit, že som niekde, kde nepatrím. Asi by som radšej zomrel, keby som tým mal prejsť ešte raz.“

O jeho smutnom osobnom príbehu však nemusíte nič tušiť, aj tak vás film opantá. Je krutý, ale to ešte neznamená, že nemôže byť pekný. Vymyslieť ho pomohli policajti. Dardennovci ho od nich kedysi počuli – a spomenuli si naň, keď už mali pocit, že by mali konečne zase niečo nakrútiť.

Prísť na západ a dospieť k šťastiu

Na západe je takých príbehov viac. Albánka Lorna sa chcela stať belgickou občiankou, preto zaplatila a vydala sa za belgického narkomana Claudyho. Pasáci jej nahovoria, že ak sa ho bude chcieť zbaviť, najistejšie bude zabiť ho. Nenamieta, nebojuje a od manžela si úspešne drží odstup, hoci ju v abstinenčných krízach prosí o pomoc.

Chladná však nie je. Má odstup, lebo tuší, že každú chvíľu sa môže citovo zapliesť. A ona predsa musí byť znovu slobodná, aby mohla belgické občianstvo predať aj ona.

„Je zaujímavé sledovať cudzinca, keď príde do bohatšej západnej Európy. Môže si vyberať z niekoľkých možných spôsobov, ako dospieť k šťastiu. My sme si vybrali príbeh ženy - zamilovanej a vinnej zároveň,“ povedal Jean-Pierre Dardenne.

Bez náboženskej príslušnosti

Spolu s bratom Lucom už dve palmy z festivalu v Cannes má. Prvú dostali v roku 1999 za Rosettu, druhú pred štyrmi rokmi za film Dieťa. Aj to boli realistické, sociálne filmy, s pozorne a citlivo odpozeranou témou. S podobným záverom, aký má Le silence de Lorna - ich hrdinovia v ňom akosi dospejú.

Potom sa stáva, že Dardennovci musia vysvetľovať, kde na to chodia. V náboženstve určite nie, hoci im to mnohí pripisujú. „Vravia nám, že vlastne hovoríme o kresťanských hodno­tách. Ale ja vlastne neviem, čo to znamená,“ hovorí Luc Dardenne.

„Neviem, čo je kresťanský zvyk, čo židovský, čo islamský. Bol by som rád, keby s tým už ľudia prestali. Poznám iba ľudské hodnoty a mrzí ma, že niekto musí silou­mocou všetko hodnotiť podľa náboženskej príslušnosti. Ak by cez ňu vnímali aj tento film, bola by to veľká škoda.“

Ako sa dostať do kina?

Aj Fay Dunawayová vybavuje festivalové akreditácie. Protislužba však môže byť ťažšia, ako žobrať lístky na ulici.

V meste je medzinárodný festival a pre jeho obyvateľov to znamená, že sa môžu pozerať, ako iní ľudia chodia do kina.

Na väčšinu predstavení treba akreditáciu, no a tú oni nemajú. Im nepomôže, že je zadarmo, pretože podmienky na jej získanie spĺňajú iba filmoví profesionáli a novinári.

Aby to nebolo také tragické, nejaké možnosti domáci predsa len majú. Mesto Cannes dostáva od organizátorov istý počet vstupeniek do daru. A tak sa treba prihlásiť a čakať, koho radnica týždeň pred začiatkom festivalu vyžrebuje.

Alebo sa možno zapísať ako kinofil, dostať kinofilskú kartičku a dúfať, že v nejakej sále zostane nejaký „last minute“ flek. Ešte horšia možnosť je chodiť do Cinéma sur la plage, teda do kina na pláži. To síce funguje bez kartičiek, ale nič extra sa v ňom nehrá.

Najrozšírenejšou praktikou je preto vyčkávanie na ulici, už od siedmej ráno. Lebo stále môže ísť nejaký profesio­nál okolo, ktorý by mal lístok navyše a zadarmo ho poskytol. Stáva sa to aj pri najsledovanejších večerných premiérach, keď chodia po červených schodoch všetky prítomné hviezdy.

Parížanka Anne-Marie sa doteraz spoliehala na to, že jej akreditáciu zoženie Fay Dunawayová. V Cannes má kúpený byt a slávnej herečke (ktorá potrebuje domácu stravu) ho počas festivalu prenajímala. Ale aby sme si nemysleli, že je to nejaké terno, povedala nám. „Tento rok som s tým skončila. Fay je milá, ale jej požiadavky na potraviny, práčovňu či kaderníčku už nevládzem plniť. Niekedy ani nerozumiem, čo mi v tých esemeskách píše. Preto si už radšej budem zháňať lístky,“ vraví.

To má ešte stále lepší postoj, ako majú majitelia bytu neďaleko jedného z festivalo­vých kín. Na svoje dva balkóny vyložili transparent, ktorý farebne parafrázuje oficiálnu značku Cannes. Ibaže je na ňom napísané: Ďalší debilný festival.

Fotoreport z Cannes