, ktoré má privatizáciu v názve, je na vedľajšej koľaji a plní len úlohu málo rešpektovaného konzultanta. Kompetencie sa prispôsobili záujmom vplyvných skupín už dávno a na ich zmenu asi nebol čas.
O transformáciu a privatizáciu energetiky sa stará ministerstvo hospodárstva, o vodárne a kanalizácie sa dojímavo starajú pôdohospodári. Akoby kvalifikáciou na privatizovanie bolo poznanie zákonov fungovania živlov. Argumentom pre angažovanie sa rezortov je údajná špecifickosť.
Privatizačná neprehľadnosť má okrem spomaľovania procesu a indícií o presadzovaní individuálnych a skupinových záujmov ešte jeden rozmer. Koniec privatizácie na Slovensku vykazuje taký stupeň neprehľadnosti, že sa v ňom nevyzná asi nik. Fond národného majetku SR kedysi na začiatku mal aj podľa zákona ambíciu byť transformátorom. Postupne sa stal čímsi úplne iným, najmä však akoby nadriadeným orgánom pre rozumnosť rozhodnutí. Diskvalifikuje ho však aj spôsob, akým ponúka akcie Slovnaftu na výmenu za dlhopisy. K cene, ktorú akceptuje trh, sa nepodarilo dostať ani po štyroch kolách. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako nezmysel, môže mať vnútornú logiku ukrytú v podozrení, že fond žiadne akcie za dlhopisy nemieni dať a ochotu iba predstiera.
Niečo je navyše. Zbytočné je alebo ministerstvo, alebo fond. Privatizácia už nepotrvá dlho. V názve ministerstva je aj správa národného majetku, čo je teraz viac upozornenie ako práca. Podľa pozornosti, ktorá sa tejto kompetencii venuje, to vyzerá, že nie je čo spravovať. Majetku má štát za niekoľko desiatok miliárd korún. Vysvetlenie možno iba tušiť. Štát nevie, čo vlastní, alebo nemá záujem veci spravovať. Škody, ktoré takto vznikajú, nie sú zanedbateľné, zdá sa však, že „menšie“ ako záujem časti politikov zachovať status quo. Súčasná existencia ministerstva a fondu znamená iba to, že ak dvaja nerobia to isté, nerobia to lacnejšie.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor pracuje v Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy )
