Veď nie sme mravce

Jeho kresby na zadnej strane SME vyvolávajú búrlivé debaty. MARTIN ŠÚTOVEC alias Shooty provokuje. Na rozdiel od mnohých Slovákov je presvedčený, že svet okolo nás nemôžeme prijímať pasívne. Takmer denne kreslí svoje politické glosy do nášho denníka.

To je vec, ktorá sa nedá robiť rutinne a určite sú aj chvíle, keď to ide ťažšie. Ako to riešite?

Je mi jasné, že čitatelia očakávajú nejaký nastolený štandard. Som si vedomý, že nikoho nezaujíma, aká je hladina môjho serotonínu, koľko ukazuje môj teplomer, aký je momentálny stav búracích prác v susedstve a aká silná je moja túžba po pár dňoch voľna. Pracujem šesť dní v týždni pod tlakom uzávierky a voľná sobota mi rozhodne sily nevracia. Všetko, čo môžem urobiť, je to, že silou vôle, ktorou momentálne disponujem, sa prinútim urobiť vec čo najlepšie, ako v danom okamihu vládzem. To, že sa to niekedy nepodarí a nezapadnem do nejakej idealizovanej predstavy o mne ako o nezastaviteľnom gejzíre nápadov, je riziko povolania. Určite mi to v ten deň otrieska o hlavu viac ľudí, ako napíše primátorovi, že nie sú pozametané chodníky a že takú dlažbu nemajú ani v Ulanbátare.

A čo nedostatok námetov? Aj to býva?

Pár rokov každodennej praxe mi ukázalo, že nie je problém niečo rýchlo nakresliť na znesiteľnej úrovni. Dokonca väčšinou nebýva ani problém niečo vymyslieť. Problém je nájsť námet, to je tak deväťdesiatsedem percent mojej práce. Hrabať sa celý deň v odpadkoch. V rečiach a činoch nejakých čudných ľudí a hľadať medzi nimi perly stupidity. Keď sa človek vŕta v odpadkoch, tak sa zababre. Problém je v tom, že na myseľ si gumenú rukavicu nenatiahnem.

Máte nejaké čistiace prostriedky?

Snažím sa trošku cestovať. Občas vypadnem medzi ľudí, čo som predtým zanedbával. Na bohéma som to nikdy nedotiahol a časy, keď som na jeden záťah prečítal knihu, sú už asi preč.

Kedysi boli obľúbené časopisy ako Roháč a Dikobraz, dnes nie sú. Aká je vlastne súčasná úloha karikatúry?

Roháč a Dikobraz ľudia čítali, lebo tu bolo otupno. V tej šedivosti bol každý kus farebného papiera vzácny. Dnes nám zbieranie obalov od žuvačiek príde ako poriadne idiotský koníček, niekedy však bol veľmi rozšírený. Tých pár dobrých kníh, ktoré vychádzali, pár filmov v kine a inscenácií v divadle sa dalo bez problémov vstrebať alebo odignorovať, potom telka s Baletom Československej televízie a so žatevným žmolením zrna. A potom čo? Kúpiť si Roháč a platňu od Elánu? Niečo ľahké a farebné. Jasné, že by som si radšej kupoval ako chalan nejaké komiksy, ale bolo len toto.

Aká je úloha karikatúry, vám zaiste radi vysvetlia páni z Únie karikaturistov Slovenska, mňa to, pravdupovediac, nezaujíma.

Ako je možné, že po tom, čo sa angažujete profesijne svojimi kreslenými glosami, cítite potrebu riešiť situáciu okolo nás ešte aj súkromne, ako občan? Správy o "stave vecí" podávate na svojej internetovej stránke.

Zdá sa mi prirodzené, že môj život v spoločenstve, do ktorého som sa narodil, sa nekončí pri volebnej urne. Odvádzam dosť daní na to, aby ma zaujímalo, ako a kto s nimi narába. Naši predstavitelia si často mýlia svoju úlohu našich zamestnancov s domnelou rolou našich vládcov. Treba im tento omyl neustále a veľmi razantne pripomínať.

Môže jednotlivec niečo zmeniť?

Táto otázka zaznieva pomerne často. Moja mentálna výbava mi nedovoľuje nepočudovať sa nad ňou. Veď nie sme mravce a nemáme kolektívne vedomie.

Pýtam sa preto, lebo práve toto niekedy počúvam aj od inteligentných ľudí - že človek sám nič nedokáže.

Slováci sú ľahko manipulovateľný národ. Cudzinci, ktorých tu stretávam, sú len v nemom úžase, čo dokážeme nechať so sebou robiť. To je možno nejaká východoeurópska špecialitka - vymlátili z nás pocit, že indivíduum niečo zmôže.

Vy ste sa rozhodli, že sa budete angažovať ako lokálpatriot aj na činnosti miestnej samosprávy. Ako pokračujete?

V tomto prípade som naozaj nedosiahol nič. Iba som miestnym papalášom chodil dvíhať tlak ukazovaním fotiek zdevastovaných detských ihrísk, na ktoré zo svojich automobilov nedovidia. Mali na to obligátnu výhovorku, že nie sú peniaze, tie však samozrejme nechýbali, keď išlo o ich odmeny. Na môj občiansky podnet prijali nejaký nič nehovoriaci materiál, v ktorom neuviedli termín realizácie. A zastupiteľstvo o jeho doplnení väčšinovo odmietlo hlasovať. Kašlú na deti a venujú sa svojim obvyklým kšeftom s realitami. Tým som vyčerpal legálne páky, ale aspoň nemám pocit, že som neurobil niečo, čo som mohol. Neznamená to, že by som bol zatrpknutý. Lebo viem, že keby som sa snažil viac a získal na svoju stranu viac ľudí, tak sa mi to podarí. Málo sa snažím. Naša povestne skorumpovaná štvrť si asi vyžaduje nejaký iný prístup.

Nehrozí riziko, že vás aktivisti zatiahnu do nejakých problematických akcií?

Dostal som sa do pozície človeka, ktorého oslovujú ľudia, ktorí chcú niečo zmeniť, lebo vedia, že pritiahnem pozornosť tých, ktorí majú radi moju prácu. Občas ma však žiadajú o podporu vecí, o ktorých nemám dostatok informácií. Práve dnes som odišiel z jednej tlačovky, pretože som si po vypočutí argumentov protistrany uvedomil, že môj názor nie je tak silno jednoznačný, aby som ho obhájil. Predovšetkým treba byť kritický k sebe.

Ste aj aktívnym hudobníkom. Prečo ste si vybrali bendžo, teda typický country nástroj?

Lebo nepoznám nikoho, kto na to vie hrať, a preto mi do toho nemôže nikto pindať. Môžem povedať, že gitara je typický country nástroj, určite sa na nej hrá vo viacerých country pesničkách ako na bendžo. Na trúbke, takej typickej pre dychovku, hral Dizzy Gilespie niečo úplne iné ako Vysoký jalovec. Pre mňa to je nástroj ako hociktorý iný.

Čím je pre vás hudba?

Nekonečným koláčom nepredstaviteľných chutí, ktorého sa nedá prejesť. Zdravou drogou. Šancou na vychutnanie synergie, ktorú vo svojej osamelej práci nenájdem.

Keď sme už pri tých zdravých veciach, ste vegetarián. Je to z etických alebo zdravotných dôvodov?

Neviem či vegetarián, ale mäso mi nikdy nechutilo. Vždy som sa po ňom cítil ako aligátor, ktorý musí po obede ležať pol dňa v bahne. Ale nie som v tomto fašista a občas dám mäsu šancu, skúsim hocičo, s čím som sa doteraz nestretol. Zatiaľ nič nejako ohromujúco nezabodovalo.

Ako sa vyvíjala vaša kapela Tu v dome?

Roky sme sa hrozne trápili, cvičili, aranžovali a dávali pozor na každú notu, aby niekam nespadla. Teraz sa už len bohapusto zabávame.

Hudba pre vás nie je spôsobom, ako meniť svet, však?

V žiadnom prípade, s výnimkou môjho sveta. Ale pochybujem, že by taký Mozart hovoril, že hudbou ide meniť svet a pritom ho poznačil. Ani Bono Vox nemení svet hudbou, ale tým, že je vďaka hudbe slávny a že šikovne využíva pozornosť médií.

Ste publicista s vlastným štýlom, no až na malé výnimky píšete len pre vlastnú potrebu na svojej stránke. Neuvažovali ste niekedy, že by ste prerozdelili svoje aktivity viac smerom k písaniu?

Moje kresby sú, paradoxne, hlavne písanie. Obrázok je grafická podoba nejakej myšlienky, ktorú musím mať jasne sformulovanú. Oveľa viac škrtám v texte, ako gumujem v obrázku. Moje skicáky sú počmárané viac textami ako skicami. Posolstvo, ktoré môže byť pomerne komplikované, potrebujem dostať do dvoch viet, ešte lepšie do jednej a ideálne je to úplne bez slova. Komentátori minú niekoľko desiatok slov, ja musím byť stručnejší. Teda píšem každý deň, a veľa.

Musíte byť slušný politológ, keď sledujete scénu takto intenzívne.

Sú veci, ktorým nerozumiem, lebo sú iracionálne alebo veľmi komplikované. Podstatný problém je však ten, že v našom politickom eldoráde neplatia skoro žiadne pravidlá. Teda pravidlá sú, ale každý vyžaduje ich dodržiavanie iba od tých druhých. Zhodou okolností som včera stretol jedného politológa z nejakej americkej univerzity a hovoril mi, že u nás robí jedenásť rokov výskum a je to preňho veľmi zaujímavé, lebo to, čo vidí u nás, by nikde inde vidieť nemohol. Bol aj v Česku, ale tam je to vraj nuda. Čo sa mi nezdá, ale je možné, že už som tiež otupel zo slovenskej reality a nevnímam ju až takto dramaticky. Ale politici sú iba vrchol ľadovca. Spodok sme my všetci. Robia iba to, čo im dovolíme. Teda - hocičo. Mňa, pravdupovediac, oveľa viac trápi spodok toho ľadovca.

V tomto čísle má premiéru váš nový komiks. O čom bude?

Popud prišiel od vydavateľa týchto novín, ktorého po štyroch rokoch začalo omínať, že kreslím týždenný komiks pre nejakého iného vydavateľa. Ten bol zabehnutý a bolo mi vcelku ukradnuté, čo si o ňom myslia čitateľky toho ženského magazínu, čiže ideálna situácia. Teraz musím začínať odznova s pocitom väčšej zodpovednosti voči čitateľstvu.

Zatiaľ som si asi pol roka skicoval a písal poznámky, ale je možné, že všetko bude úplne inak. Robiť niečo na pokračovanie je pri týždennej periodicite nezmysel, takže to bude mať podobu rozšíreného stripu, aký poznáme z nedeľných vydaní amerických novín.

Stredobodom bude priemerný chlapík, ktorý celkom priemerne bojuje s priemerným životom. Vo veku, o ktorom sa hovorí, že mladosť je v zadku a staroba ďaleko. Každý v sebe ešte cíti toho chlapca, ale liezť na stromy už považuje za stratu dôstojnosti. Podobný sujet som už použil pri komikse pre jeden český časopis. Je to moja téma.

A čo grafický dizajn, nie je mu smutno, že ho zanedbávate?

Nie.

Noviny sú tovar krátkodobej spotreby, necítite potrebu robiť niečo trvalejšie? Dizajny kníh, cédečiek a podobne?

Môžem mať nejakú predstavu, ale nemám chuť riešiť všetky tie otrasné technické a produkčné problémy. Ich množstvo prekračuje z môjho pohľadu hranicu akceptovateľnosti. V procese je veľa rôznych ľudí, s ktorými treba komplikovane komunikovať, a preto mi vyhovuje to, čo robím. Niečo spravím a niekto mi to bez reptania zoberie a je to vybavené.