Pred rokom 1989 LADISLAV REHÁK pracoval v zahraničnom obchode, v deväťdesiatych rokoch sa vypracoval medzi najvplyvnejších podnikateľov, Orangeu predal podiel v Globteli. Rozbehol ďalšie podniky, podporoval KDH, vytvoril mediálnu skupinu. Po nástupe Ficovej vlády ho zatkli za vydieranie. Bránil sa, že údajné obete – jeho firemná účtovníčka Andrea Kladníková a mandátni partneri Viliam a Rastislav Vittekovci – ho pripravili o milióny, a on chcel len dlhy vymáhať. Vyšetrovanie trvalo 18 mesiacov, prokurátor mu dal za pravdu.
Pred rokom a pol ste boli obvinený zo závažného trestného činu vydierania, na základe ktorého vám hrozilo doživotie...
„Dvakrát doživotie.“
Dvakrát. Strávili ste 10 dní vo väzbe. Ale minulý mesiac zastavili stíhanie. Tak o čom to celé bolo?
„Pre mňa bolo dosť bolestivé, že vyšetrovanie dvoch veľmi jednoduchých prípadov trvalo tak dlho, lebo okrem našich výpovedí, ako zadržaných, a dvanástich svedeckých výpovedí v celom spise nie je nič iné, čím by bolo treba zaoberať sa. Jeden a pol roka na skompletizovanie a vyhodnocovanie takéhoto materiálu sa mi zdá pridlho. Ten biľag na nás jeden a pol roka visel a stále visí, lebo verejnosť sa na to pozerá tak, že síce boli zbavení obvinenia, ale na Slovensku sa dá vybaviť všetko. To, že to tak dlho trvalo, znamená, že prípad svojím spôsobom išiel do stratena. Pre našu rodinu ešte stále nie je koniec.
O čo ide?
„Stále trvá obvinenie proti môjmu synovi Martinovi, to pôjde na súd. Z môjho pohľadu to bolo celé účelové, počínajúc obranou ľudí, ktorí nás pripravovali o peniaze a ktorí mali a majú dobré kontakty na políciu. Ako je možné, že na základe jedného veľmi triviálneho obvinenia účtovníčky, ktorá nás pripravovala o peniaze, nás zadržali, obvinili z vydierania, hrozilo nám doživotie, a ju do dnešného dňa ani neobvinili? Pričom polícia má dostatok dôkazov, aby ju obvinila. V druhom prípade polícia najprv pol roka vôbec nekonala a začala až po tom, ako nás prvýkrát prepustili.“
Prečo ste sa vy neobrátili na políciu, skôrako vás títo ľudia skutočne obrali o peniaze? Lebo v oboch prípadoch vás obvinili, že ste ich nútili priznať dlh pod hrozbou násilia...
„My sme podali trestné oznámenie. Na Vittekovcov ešte predtým, ako nás zadržali, a na Kladníkovu hneď potom.“
Ale v oboch prípadoch trestné oznámenie bolo podané po tom, ako ste sa pokúsili vybaviť si to s ľuďmi po svojom. Prečo ste nešli na políciu ihneď?
„Lebo som predpokladal, že keď mi tie peniaze zobrali, tak mi ich aj vrátia. Snažil som sa dať im šancu. Povedal som im jasne, že keď mi tie peniaze nevrátia, podám trestné oznámenia. To neskôr polícia kvalifikovala ako vyhrážanie. Princíp bol rovnaký v oboch prípadoch, s tým rozdielom, že u Vittekovcov som to dal posúdiť právnej kancelárii doktora Ernesta Valka. Robil právny rozbor, na základe čoho vyplynulo, že spáchali podvod. Stretli sme sa s Vittekovcami, upozornili sme ich na to, spísali sme notársku zápisnicu, kde to uznali, a dohodli sme sa, že im dáme čas to zaplatiť do konca septembra. Ale hneď v ten večer sa vrátili na notársky úrad a snažili sa ukradnúť zápisnicu, za čo sú trestne stíhaní, a potom sme zistili, že sa snažia zbaviť svojho majetku. Vtedy sme podali trestné oznámenie a začali sme exekúciu ich majetku.“
Vaše vysvetlenie je logické a znie to ako príbeh, ktorý by sa mohol stať každému obchodníkovi, ale s malým rozdielom – ide o účasť Róberta Janečka, ktorý je považovaný za súčasť piťovcov, organizovanej skupiny z Lamača. Ako sa v prípade objavil on?
„On sa tam objavil náhodou, je to kamarát môjho syna. Janeček sa zastavil úplnou náhodou, ešte aj s druhým chlapcom, ktorý sa volá Zdicharský, a tretím, ktorý tu robí a ktorý môjho syna odviezol.“
Polícia ich obvinila, že na Kladníkovú fyzicky útočili. Boli ste pri tom?
„Nie. U mňa v kancelárii sme sedeli ja, moji dvaja synovia, náš ekonóm pán Vajcík a môj syn Martin išiel s Kladníkovou k notárovi. Išla tam dobrovoľne a vypovedala, že u notára na ňu nikto nerobil nátlak.“
Poznáte sa s Jurajom Ondrejčákom, známym ako Piťo?
„Áno.“
Robili piťovci niekedy pre vás, vykonali pre vás nejakú službu?
„Nie. Nikdy sme nemali nijaký obchod. Ani sme si nepožičiavali peniaze. Dosť dlho býval na ulici vedľa nás, o tri domy vyššie.“
Aký je váš vzťah?
„Je to kamarát môjho syna. Poznajú sa od pätnástich rokov. Viete, ako to je s chlapcami. Aj keď som mal zlých kamarátov, nikdy som sa nevedel od nich odpútať. Pred kamarátmi neutečiete.“
Ale keď vstúpite do veľkého biznisu a začínate sponzorovať politickú stranu, nie je na mieste, aby človek prehodnotil, s kým sa stretáva?
„To sú rozdielne veci. Nechcel som povedať, že keď je s nimi Martin kamarát, že s nimi robí biznis. Majú úplne iné vzdelanie, ako má Martin, a majú úplne inú predstavu o živote.“
Ale narážal som skôr na vás. Vzhľadom na vaše obchodné a iné záujmy, nechceli ste zakázať Martinovi, aby sa s piťovcami stretával?
„To som robil nespočetne veľakrát.“
A odpoveď bola aká?
„Hovoril, že takí sú moji kamaráti a že ja s nimi nemám nič spoločné.“
Čo by on mohol mať z takéhoto vzťahu? Prečo cíti potrebu sa s nimi kamarátiť?
„Ťažko povedať. To sú chlapci, ktorí vyrastali v jednej štvrti, a poznajú sa od základnej školy. Ja mám piatich kamarátov zo školy, ktorí sú inde v živote ako ja. Jeden sa upil na smrť, chudák, druhý je počítačový inžinier vo Viedni, tretí je riaditeľ Slovenskej akadémie vied, štvrtý má krčmu v meste a piaty je alergiológ. Stretávame sa pravidelne, ale nič mi nedajú.“
Ale nikto z nich nie je obvinený zo závažného trestného činu.
„To je pravda. Ale zase na druhej strane treba povedať, že toto nie sú jediní kamaráti môjho syna.“
Aký je váš vzťah so Zdenkom Zubčákom starším?
„Robili sme spolu v Technopole, poznáme sa 30 rokov.“
Je len náhoda, že aj jeho synovia sa objavili v policajných zoznamoch tzv. záujmových osôba že tiež sú považovaní za súčasť piťovcov?
„Keď prišla revolúcia, pán Zubčák mal svoj život, riadil si sám svoj biznis. Deti sa navzájom poznajú, vyrastali spolu. Neviem komentovať, prečo sú oni tiež v zozname.“
PrávnikOndrej Mularčík, ktorého ste si vybrali, , sa v obchodnom registri objavuje vo firme Oximag, kde sú aj ľudia, ktorých polícia považuje za členov skupiny tzv. sýkorovcov.
„Hej.“
Tiež len náhoda?
„Čo sa týka toho, kde je pán doktor Mularčík členom dozornej rady alebo predstavenstva, tiež to neviem komentovať. V čase, keď som sa rozhodoval, či ma bude, alebo nebude zastupovať, ma na to upozornili nejakí známi, či mi to neprekáža. Bavil som sa s ním o tom, a on povedal, že preňho to vôbec nie je dôležité. Mňa skôr upozornili, že tí piťovci a sýkorovci sú nejako proti sebe, a či sa nebojím. Uzavreli sme to tým, že nie je dôvod si robiť obavy.“
Bol ste predsedom predstavenstva najväčšieho mobilného operátora , najväčším sponzorom KDH ako fyzická osoba, bývalým agentom ŠtB, ktorý žil vo Švajčiarsku – skúseného človeka. Ako mohol byť taký skúsený človek taký neopatrný, čo sa týka jeho osobných väzieb?
„Samozrejme, keď poznám Ondrejčáka, lebo býval vedľa mňa na ulici, môže mi to ublížiť, ale s tým nič nenarobím. Že som bol v Cibulkových zoznamoch, s tým neurobím vôbec nič. A vôbec nemám problém, že som tam bol, lebo som nikdy nikomu neublížil.“
Ako to bolo?
„Podpísal som spoluprácu dobrovoľne, nikdy som to nezatĺkal, chcel som dobrú robotu, chcel som cestovať a robiť v zahraničí. To je všetko. A keď som aj sponzoroval politickú stranu, nikdy som nechcel robiť v tej strane kariéru, lebo na rozdiel od iných ľudí, ktorí boli agenti a tlačili sa do funkcie, som si uvedomil, že by som tej strane uškodil. Osobne si myslím, že niekto veľmi fundovane Kladníkovej poradil, ako má napísať trestné oznámenie. Ľudia, ktorí dostali trestné oznámenie do ruky, vopred vedeli, čo chcú robiť. Nemá to nič spoločne s tým, či som v Cibulkových zoznamoch, alebo či poznám Ondrejčáka. Bola to vystavaná konštrukcia, ktorá mala niečomu slúžiť.“
Môžete byť konkretnejší?
„Ona poznala zopár ľudí z polície, to je zdokumentované aj vo výpovediach. Poznala aj nejakých ľudí z podsvetia.“
Aký je váš názor na prácu polície v tomto prípade?
„Snažila sa opodstatniť svoj postup, ale len ťažko môžem povedať, že polícia si dobre robila svoju prácu, lebo bytostne sa ma to dotýkalo veľmi negatívne. Ten rutinný postup bol v medziach zákona, strpel som to, ale prístup polície bol vysoko neštandardný.“
Bola by vaša odpoveď tvrdšia, keby prípad vášho syna nebol pred súdom?
(chvíľu ticho) „Toto nie je férová otázka.“
V rokoch 2001 a 2003 ste boli najväčším sponzorom KDH. Prečo?
„KDH v tom čase mala vo vedení ľudí, ktorým som rozumel. Takisto som rozumel tým myšlienkam a ideám, ktoré presadzovali.“
Ako obchodník musíte dbať o to, aby vaše investície priniesli zisky. Mali ste zisk z toho, že ste sponzorovali vládnu stranu?
„Nie, nikdy.“
Slovenská verejnosť si myslí, že politickí sponzori po voľbách chcú niečo za ich finančné dary.
„Lebo to tak funguje. Ale je to krátkozraké.“
Vo vašom prípade to tak nebolo?
„Nie. Keď pán Dzurinda odišiel z KDH, zostalo bez peňazí. Obrátili sa na svojich priaznivcov, aby im peniaze dali. Nič nebolo ľahšie, než im dať zopár stotisíc korún, ale ja som sa zastal toho systému, ktorý KDH zaviedlo, že nech si zoberú peniaze od konkrétneho človeka a nech to zaregistrujú.“
Financovali ste aj týždenník Týždeň, ktorý rýpal do niektorých káuz bolestivých pre súčasnú vládu. Myslíte si, že vaše stíhanie bolo formou odplaty za vaše sponzorské aktivity?
„Nie. Nie, nie. Týždeň rýpal aj do predchádzajúcej vlády, aj do tejto vlády. Týždeň rýpe do všetkého, je to ich poslanie.“
Tak prečo ste z Týždňa vycúvali?
„Števo Hríb je veľmi dobrý novinár a jasne podáva veci, ktoré cíti. Je novinár, ktorému sa nedá hovoriť, o čom má písať a ako má písať. Taký novinár by mal byť každý. Ale nech si taký novinár píše za svoje peniaze. Týždeň nebol politický projekt, bol komerčný projekt. Bol som majoritným akcionárom a mal som určité predstavy, ako sa ten týždenník mal komerčne vyvíjať. Po istom čase sa ukázalo, že obsah týždenníka je taký, že nie je ďalšia perspektíva rastu. Keď sme o tom so Števom hovorili, nebol ochotný akceptovať žiadne zmeny. Nakoniec sme našli nového partnera, Rudolfa Zajaca, ktorý akcie odo mňa kúpil.“
Keď vypukla vaša kauza, pozastavili ste výkon funkcie predsedu predstavenstva Orangeu. Napriek tomu, že už tam nemáte akcie, zvolili vás znovu ako podpredsedu predstavenstva. Bol to prejav podpory?
„Áno.“
Ublížila táto kauza vašim obchodným záujmom?
„Áno. Áno.“
Budete žiadať satisfakciu?
„Uvidíme, keď sa to všetko skončí. Asi by som mal žiadať nejakú satisfakciu. Ale mne by stačilo, keby sa policajný prezident ospravedlnil. Keby som ja niekomu niečo také urobil, ospravedlnil by som sa.“
