BRATISLAVA. Z prvej torty si ukrojila so svojimi cvičenkami v pizzerii v talianskom Pavone de Mela, kde pôsobí. Bratislavskú oslavu plánuje až na júl.
Nebola prvou slovenskou olympijskou medailistkou, ani prvou našou majsterkou sveta v športovej gymnastike. Prvenstvo patrí východniarke z Kostolian nad Hornádom Matylde Pálfyovej, ktorá tragicky zahynula v septembri 1944. Košická rodáčka Mariana Némethová (za slobodna Krajčírová) však svoju predchodkyňu prekonala. Stala sa najväčšou osobnosťou v histórii slovenskej športovej gymnastiky. Včera, na Medzinárodný deň detí, oslávila šesťdesiatku. „Začína sa mi druhý detský vek,“ zasmiala sa pri pripomienke jubilea.
Za všetkým hľadaj psa
Keď Marika Krajčírová, pretekárka bratislavských klubov Vinohrady a BSP, debutovala na olympijských hrách 1964 v Tokiu, mala len šestnásť. Motiváciu do tvrdých tréningov jej dávala vidina, že bude mať psa. Jej otec – vojak z povolania – cvičil s vlčiakmi a Marika, ktorá psov milovala, veľmi túžila mať jedného doma. Keď štrnásťročná vyhrala juniorské majstrovstvá ČSSR a zaradili ju do širšej reprezentácie žien, otec sa s ňou stavil, že ak sa prebojuje do olympijského tímu, bude si môcť vybrať šteniatko. „Pes bol pre mňa v tom veku oveľa väčšou motiváciou ako olympiáda,“ hovorí. „Keď som sa dostala do olympijského tímu, otec mi dovolil, aby som si psíka zaobstarala.“
Hoci v Tokiu debutovala na veľkej súťaži, cvičila spoľahlivo. „Vždy som bola súťaživý typ,“ vysvetľuje. Ale inak sa na olympiáde správala ako dieťa.
„Bola som tam ako vyhúkaný vrabec. Vo výprave som mala veľmi veľa „strýkov“ – najmä medzi silákmi, ktorí po mne dojedali porcie jedla. A taký chodec Bílek alebo kapitán futbalistov Tóno Urban, to boli ako moji krstní otcovia,“ spomína. Jej najväčším detským zážitkom však bolo prijatie u japonského cisára Hirohita. Túto poctu dostali naše gymnastky vďaka sláve hviezdnej Věre Čáslavskej. „Dodnes milujem rozprávky, preto vidieť živého cisára bolo pre mňa niečo fantastické.“
Srdnatý nováčik prispel k striebru družstva a na osem rokov sa stal stabilným členom reprezentačného tímu, bez ktorého si vrcholnú súťaž nikto nevedel ani predstaviť.
Z holuba eso
Na svetovom šampionáte 1966 v Dortmunde družstvo gymnastiek ČSSR šokovalo. Sovietkam, ktoré od roku 1952 kraľovali všetkým olympiádam i svetovým šampionátom, pripravili víťazka viacboja Čáslavská i celé družstvo historickú prehru. „Rusky nám pri blahoželaní sľubovali odplatu o dva roky na olympiáde v Mexiku,“ spomína Marika, ktorá sa výrazne pričinila o naše tesné víťazstvo (oba tímy delilo len 38 tisícin bodu). Presadila sa aj individuálne – vo viacboji skončila siedma, v preskoku piata. Z tokijského „holuba“ sa začalo stávať eso.
Medzi Dortmundom a Mexicom City bol ešte európsky šampionát 1967 v Amsterdame. „Žolíková“ Čáslavská tam rovnako ako v Sofii 1965 vyhrala všetkých päť disciplín, Marika zase bola vo všetkých do piateho miesta – a bronzová vo viacboji i na bradlách!
Dramatické Mexico City
Niekoľko týždňov pred olympijskými hrami 1968 v Mexico City vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. Naše gymnastky sa vtedy pripravovali v Šumperku. „Na tréningoch zavládla po agresii ponurá atmosféra. Nevedeli sme, či má cenu ďalej trénovať, či na olympiádu vôbec pôjdeme. Z domova aj zo zahraničia sa ozývali početné hlasy, že športovci z agresorských štátov by nemali mať právo štartu na olympiáde. Bolo to ťažké obdobie, ale prejavy veľkej podpory z každej strany nás úžasne stmelili a motivovali vydať zo seba v Mexiku maximum. Povedali sme si, že budeme bojovať za celé Československo. Mne vdýchol obrovskú silu otec, ktorý mi do Šumperka napísal krásny list,“ vracia sa k dramatickým chvíľam Marika Némethová-Krajčírová.
V Mexico City sa napokon zišli reprezentanti krajiny napadnutých aj štátov agresorov. Na otváracom ceremoniáli zožala výprava ČSSR fantastický aplauz a s prejavmi sympatií sa stretávala na každom kroku.
Na súboje dlhoročnej gymnastickej kráľovnej Čáslavskej a spol. s rivalkami zo ZSSR sa sústredila mimoriadna pozornosť. „Atmosféra v preplnenej hale bola fantastická. Burcovala celé naše družstvo, v ktorom vynikala Věra. Veľmi chcela Rusky poraziť, brala to až politicky. Cvičila brilantne a presne ako stroj. Ale to isté platilo aj pre mňa, veľká súťaž ma vždy vyhecovala,“ hovorí.
Konečný výsledok? Družstvo ČSSR obhájilo tokijské striebro, keď tímu ZSSR podľahlo len o 65 tisícin bodu. Čáslavská k tomu pridala z piatich individuálnych súťaží štyri zlaté a jednu striebornú medailu. Marika Krajčírová skončila vo viacboji deviata a v preskoku štvrtá, len 25 stotín od olympijského bronzu.
Mrchy rozhodkyne
Napriek výborným mexickým výsledkom má Marika dodnes zlosť na rozhodkyne. Ani po rokoch netají rozhorčenie. „Až neskôr som sa v súvislosti s mexickými súťažami po prvý raz dozvedela, aké svinstvá sa robia v gymnastickom zákulisí a ako sa medzi rozhodkyňami vopred dohadujú výsledky. Věra bola taká výborná, že bolo jasné, že pokiaľ nespraví chybu, musí vyhrať vo viacboji. Podľa mňa dokonca mala v Mexiku vyhrať všetko. Lenže pre gymnastickú veľmoc ZSSR bolo neprijateľné, aby Československo – rovnako ako na MS v Dortmunde - získalo obidve najcennejšie ženské zlaté medaily, teda aj za súťaž družstiev. Rozhodkyne sa na predsúťažnej porade vopred dohodli, že tímovú súťaž vyhrajú Rusky. A tak sa aj stalo. Pritom dodnes som presvedčená, že podľa správnosti sme mali vyhrať my.“
Rozhodcovské čachre dvihli Marike adrenalín ešte aj na záver kariéry. Na olympijských hrách 1972 v Mníchove – bola už po vydaji s menom Némethová – najstaršou členkou družstva ČSSR. To aj po generačnej výmene patrilo medzi absolútnu špičku, veď na svetovom šampionáte 1970 v Ľubľane získalo bronz. Lenže okrem súperiek museli naše bojovať aj s rozhodkyňami.
Dlho trénerka doma, už 16 rokov v Taliansku
Mariku Mníchov znechutil, ale predsa začala s trénerskou prácou. V Bratislave sa jej venovala, s výnimkou materskej prestávky (v roku 1974 priviedla na svet dcéru Mariannu, neskôr juniorskú reprezentantku ČSSR), až do roku 1992. Pred šestnástimi rokmi odišla do Talianska, kde pracuje dodnes. Momentálne v lombardskom mestečku Pavone de Mela neďaleko Brescie. „Predpoludním trénujem deti a večer vediem cvičenie dospelých vrátane zdravotnej gymnastiky. Najstarší z mojich cvičencov majú až okolo osemdesiatky,“ prezrádza.
