Ako dieťa určite nie. Našťastie som s nimi nemal často dočinenia. Jediná nepríjemná vec, na ktorú si z detstva v súvislosti s lekármi spomínam, boli injekcie s antibiotikami. Dosť som sa triasol, lebo ihly neboli ani zďaleka také tenké a ostré ako teraz a lekári si ich sami dezinfikovali. Dnes by som mal strach, či z takej ihly nedostanem infekciu.

Ako delíte čas medzi písanie, lekársku a školiteľskú prax, štúdium nových tém a rodinu?

Som asi typom človeka, ktorý má talent na niekoľko vecí. Baví ma veľa pracovať a stále objavovať niečo nové a zaujímavé. Píšem doma a čas, ktorý venujem nemocnici a výučbe študentov, si môžem veľmi flexibilne prispôsobiť.

To znamená?

Keď píšem knihu, nechodím do nemocnice a neopúšťam dom. Keď nepíšem, tak som na klinike, robím výskum a zbieram materiál na ďalšiu knihu. A venujem sa aj iným veciam. Mám realitnú agentúru, som v správnej rade jednej softvérovej spoločnosti a vlastním aj malú stavebnú firmu. Tomu sa však venujú najmä moji zamestnanci.

To znie dosť workoholicky ...

Skôr by som povedal, že rád prímam výzvy a skúšam nové veci. Keďže väčšinou pracujem doma, mám dosť času aj na rodinu. Ráno odprevádzam syna do školy a poobede ho vítam, keď sa vracia domov. Každý deň mu trocha čítam a trocha spolu zápasíme. Potom prejdem len pár metrov do vedľajšej izby a som znova v práci. Je to veľmi pohodlné. Jednoducho, čím viac úloh si stanovím, tým viac práce po mne zostane. Aspoň zatiaľ to tak funguje.

Máte v rámci písania pravidelný režim?

Každý rok sa asi šesť mesiacov venujem zbieraniu materiálu na novú knihu. Tri mesiace zostavujem jej približnú kostru a potom dva mesiace veľmi koncentrovane píšem. Popri výskume, práci na klinike a rešeršovaniu však môžem stále premýšľať o novej knihe.

Býva zvykom, že na zber materiálu, prípravu rešerší a často aj na samotné písanie si mnohí spisovatelia najímajú asistentov. Je to aj váš prípad?

Určite nie. Som hrdý na to, že si všetky tieto veci robím sám. Všetko, čo si prečítate v mojich románoch, prešlo stopercentne mojimi rukami - výskum, rešerše aj samotné texty. Nemám žiadnych asistentov. Beriem celú zodpovednosť sám na seba. Ak sa moje knihy niekomu páčia alebo nepáčia, môžem za to iba ja.

Pred ôsmimi rokmi sa vám narodilo prvé dieťa. Ovplyvnilo to váš pracovný rytmus?

A ešte ako. Nikdy som netušil, aké je malé dieťa dominantné. Po jeho narodení som vôbec nebol schopný dokončiť pripravovanú knihu z lekárskeho prostredia, a tak som radšej napísal vedecko-fantastický román. To je omnoho ľahšie. Nemusíte sa zaťažovať zháňaním faktov. Jednoducho si vymýšľate a bavíte sa.

Takže syn spôsobil váš odklon k literárnej fantastike?

Presne tak. Prevzal kontrolu nad celou domácnosťou. On rozhodoval, či sme šťastní alebo nie. Nečakal som, že mi dieťa natoľko rozhádže život. Predtým som písal v noci a teraz, keďže sme s manželkou začali vstávať veľmi skoro, pracujem doobeda. Keď sa syn poobede vracia zo školy domov, mám prestávku a potom, keď sa ide hrať von s kamarátmi, môžem opäť pokračovať. Ale už som si zvykol.

Prečo ste sa chceli stať lekárom?

Očakával som, že vstúpim do vzrušujúceho sveta vedy a budú tam fungovať veľmi príjemné, akademické a priateľské vzťahy. Dúfal som, že získam čarovnú moc vedieť, čo sa deje v ľudskom tele a schopnosť liečiť, že ako lekár budem môcť skombinovať vedecký výskum s jeho okamžitou aplikáciou. Keď som zistil, že moje predstavy sú dosť vzdialené od reality, dostal som chuť o tom niečo napísať. Neskôr som v sebe však objavil aj talent na lekársku diagnostiku. Fascinovalo ma, že na základe vyhodnotenia množstva údajov o zložitom medicínskom probléme som schopný prísť k určitému záveru. Preto som sa začal viac venovať klinickej medicíne než vede a výskumu.

Už ako študent ste pracovali v nemocničnom laboratóriu krvných analýz. Mali ste popri škole a práci vôbec čas na študentský život?

Na univerzite som cez deň chodil do školy a v noci som pracoval na plný úväzok v laboratóriu. Vďaka tomu som nemal čas vôbec na nič, žiadny spoločenský život, ani priateľky. Bol som šťastný, že zvládam študovať medicínu a popri tom môžem pracovať. Výhodou však bolo, že už ako študent som sa profesionálne stýkal so špičkovými chirurgmi a vedcami. Normálne nie je možné s týmito ľuďmi ani hovoriť a ja som s nimi mohol spolupracovať.

Práva v laboratóriu vás priviedla aj na vojenskú atómovú ponorku. Čím vás toto prostredie zaujalo?

Celá situácia v ponorke je dosť abnormálna, takže som bol veľmi zvedavý, ako to budem znášať. Najmä z psychologického hľadiska - čo s ľuďmi urobí spoločný sedemdesiatdvadenný pobyt pod vodou? Taký bol totiž čas ponoru. Mal som pocit, že to všetci až prekvapivo dobre zvládame. Potom som si však uvedomil, že nám postupne začína dosť preskakovať. Keďže sme však prichádzali o rozum všetci spoločne, pripadali sme si úplne normálni. (smiech)

Boli ste pripravovaní na extrémne situácie a záťaž?

Nie celkom. Samozrejme, že sme absolvovali veľa testov a tréningov - či netrpíme klaustrofóbiou a ako reagujeme na stres. Jeden z testov mal názov - únik z ponorky. Natlačili nás všetkých do dekompresnej tlakovej komory a začali ju prudko plniť vodou. Predstavte si, že ste tesne natlačení v malej miestnosti a voda vám siaha až po ústa.

Potom sme sa museli potopiť, plávať asi stometrovým tunelom, vydychovať vzduch, hoci sme sa veľmi chceli nadýchnuť a konečne sa vynoriť. To bolo celkom slušné sito. Niekoľko uchádzačov to nezvládlo.

Môžete nude v ponorke čiastočne vďačiť za to, že ste začali písať svoju prvú knihu?

Takto by som to nepovedal. Jednoducho som zrazu vedel, že mám pred sebou veľkú šancu niečo napísať. Keď ste dole pod vodou nepretržite sedemdesiatdva dní, tak vám po oficiálnej práci zostane veľa voľného času. To bolo pre mňa čosi celkom nové.

Už predtým som mal veľkú chuť niečo napísať, ale dovtedy na to jednoducho nebol čas. Na univerzite som buď študoval alebo pracoval, potom nasledovala chirurgická prax, a po nej ešte intenzívnejšia práca v laboratóriu. Tak som si povedal, že to v tej ponorke skúsim. Bol som veľmi disciplinovaný a vyšlo to.

Vaša prvá kniha Zelenáč v bielom nebola z komerčného hľadiska veľmi úspešná. Po nej však nasledoval román Kóma o obchodovaní s ľudskými orgánmi. Vyjadrili ste sa, že ste chceli napísať vzrušujúci román z lekárskeho prostredia, ktorý by mohol konkurovať veľkým literárnym, televíznym či filmovým trilerom. Aké zásady trileru ste si osvojili?

Je veľa spôsobov, ako môžete urobiť knihu čítavou. Chcel som si ich zadefinovať, a tak som prečítal množstvo rôznych bestsellerov, čo som dovtedy nerobil. Triler využíva špecifické formy postupného odhaľovania nejakej záhady. Pôžitok z čítania týchto kníh je založený na tom, že vás autor neustále drží v napätí. Určité veci nedopovie, alebo poskytne čitateľovi viac informácií než svojim postavám. Vďaka týmto trikom sa kniha stáva zábavnou a vzrušujúcou. Občas som žartoval, že ak chce niekto napísať bestseller, nech si prečíta môj román Kóma. Tam som uplatnil všetky triky, ktoré som sa naučil. Jednoducho som si ich chcel vyskúšať a fungovalo to.

Aké to boli triky?

Triler je založený na situácii, keď spisovateľ dá čitateľovi viac informácií ako svojej hlavnej postave, ktorá by mala byť sympatická. Čiže, máme tu postavu, ktorú ste si obľúbili a ako čitateľ viete niečo, čo ona nie. Snaží sa však na to prísť a preto musí podniknúť cestu na veľmi nebezpečné miesto. Napríklad do domu, kde žije nejaký šialený človek. Ako čitateľ nechcete, aby tam vaša postava šla, cítite úzkosť, lebo viete, čo ju asi čaká. Ona to však ešte nevie. Autor samozrejme v najnapínavejšom momente ukončí kapitolu. Už by ste knihu aj odložili, ale vaša hrdinka blúdi po dome a nikde nie je nič zaujímavé. A tak si povie, že sa pozrie do pivnice. A to vás už úplne vydesí, lebo každý vie, že pivnica je to úplne najhoršie miesto v každom dome. A takto to pokračuje stále ďalej. Toto je jeden z typov trilerovej manipulácie s čitateľom.

Ako vytvárate svoje literárne postavy, aby to neboli iba figúrky, ale plnokrvní ľudia?

Až keď mi už vyšli prvé dve alebo tri knihy, som si uvedomil, že dobre napísané postavy sú pre každý román nesmierne dôležité. Spočiatku som nevedel, prečo sa mi nejaká kniha páči viac ako iná, ale postupne som zistil, že je to najmä vďaka vierohodne napísaným postavám. Chcel som sa preto dozvedieť čo najviac o ľudskej osobnosti.

Ako študent medicíny som mal iba priemerné vedomosti o psychológii. Začal som študovať psychologickú literatúru, najmä poruchy osobnosti. Každý z nás má vyvinutý určitý aspekt poruchy osobnosti a normálna osobnosť má v sebe zastúpené skoro všetky. Naozaj patologická porucha osobnosti ich však všetky pohltí a dominuje. Nejaký čas som sa týmito otázkami zaoberal a vyplatilo sa to. Keď začínam písať novú knihu, zvyčajne si prebehnem svoje poznámky.

Ako zvyknete promovať svoje nové knihy?

Kedysi som zvykol pri príležitosti vydania nového románu usporiadať niekoľko propagačných ciest po celých Spojených štátoch. Ale to už nerobím. Z času na čas mám nejakú autogramiádu, ale tiež ich už nie je veľa.

Prečo?

Radšej idem ako hosť do televízie. Je to efektívnejšie a má to aj väčší dosah. Hoci v Spojených štátoch sa v posledných rokoch médiá dosť zmenili. Predtým malo každé väčšie mesto svoju vlastnú televíznu šou a teraz je všetko centralizované. Ale moje knihy sa už celkom dobre predávajú a nepotrebujú veľa mojej pomoci.

Dvadsiateho siedmeho mája sa však spustila veľká marketingová kampaň na váš najnovší dvadsiaty ôsmy román Foreign body (Cudzie telo). O čo v ňom pôjde a prečo ste si zvolili netradičný spôsob promovania svojej knihy cez mobilné telefóny?

V tomto románe pôjde o tzv. medicínsky turizmus do Indie. Čoraz viac Američanov cestuje z finančných dôvodov pre chirurgické zákroky do Indie. Podstatou promo akcie bolo zistenie, že mladí ľudia trávia veľa času hraním počítačových hier a používaním mobilov. A tak sme nakrútili film, ktorého posledná scéna je súčasne prvou scénou mojej knihy. Ide vlastne o prvý celovečerný film nakrútený špeciálne pre mobilné telefóny. Je rozdelený na päťdesiat dvojminútových sekvencií a bude k dispozícii na celom svete. Končí sa scénou, ktorá je zároveň začiatkom mojej najnovšej knihy Cudzie telo. Je to niečo úplne nové a venoval som tomu veľa úsilia. Bolo treba vymyslieť typ filmu, ktorý by mohol byť rozdelený na päťdesiat dvojminútových častí. Celý tento projekt sa práve začína prvé v týchto dňoch. Len čo sa vrátim do Spojených štátov, spustí sa celá kampaň.

Vašimi najpredávanejšími knihami v slovenskom preklade sú podľa údajov z vydavateľstva Ikar romány Muž, ktorý sa hral na boha, Slepota a Kritický stav. Ktorú zo svojich kníh si vy najviac ceníte a prečo?

Klasická odpoveď je, že mám rád všetky svoje knihy. Nie som typom spisovateľa, ktorý prepisuje jednu knihu v rôznych variáciách stále dokola. Všetky moje romány sú veľmi odlišné. Asi najradšej mám Chromozóm 6, ktorý sa dotýka vážnej otázky klonovania novej ľudskej rasy. Táto kniha sa odohráva v rovníkovej Afrike, ktorú som kedysi navštívil. Nie je to práve vyhľadávaná turistická destinácia. Keď však o nejakom prostredí píšem, môžu si byť moji čitatelia absolútne istí, že som ho aj osobne navštívil. Myslím, že v tomto románe sa mi naozaj podarilo vystihnúť ducha rovníkovej Afriky. Okrem toho je Chromozóm 6 vraj obľúbenou knihou exprezidenta Clintona, nech to už znamená čokoľvek. Vravel mi, že sa v románe dozvedel o veľmi zaujímavom druhu šimpanzov Bonobo podobným ľuďom. Ja som o nich predtým, kým som sa o túto oblasť zaujímal tiež nič nevedel.

Hranice toho, čo je vo vedeckom výskume prípustné a čo už nie sa neustále posúvajú. Kde sú podľa vás hranice vedeckej bioetiky?

Veľa ľudí má istú predstavu, kde by tieto hranice mohli z hľadiska biológie asi byť. Nemali by sme napr. klonovať ľudí a robiť z nich akýsi zdroj náhradných súčiastok. Vedecký výskum však už priniesol a v budúcnosti ešte prinesie fascinujúce nové objavy.

Preto je v súčasnosti nesmierne aktuálna otázka bioetiky. Omnoho aktuálnejšia než napr. pred dvadsiatimipiatimi rokmi. Všetky lekárske fakulty by preto mali mať oddelenie bioetiky. Rovnako by aj laická verejnosť mala byť oboznámená s novými vedeckými objavmi a podieľať sa na verejnej diskusii. Vstupujeme do obdobia ohromných možností. Budeme vedieť, čo spôsobuje choroby, smrť, ako sa tieto procesy dajú zastaviť. Ale aj kto by sa mal k týmto informáciám dostať a kto nie. Tie možnosti budú nekonečné.

Aké nové témy sú momentálne v centre vášho študijného záujmu?

Už som napísal niekoľko kníh o kmeňových bunkách a budem v tom určite pokračovať. Ide o to, že práve v oblasti výskumu kmeňových buniek môžeme očakávať jeden z najväčších vedeckých prielomov súčasnosti. Sme na prahu naozaj rozhodujúceho vedeckého objavu. Ako keď Watson a Crick rozlúštili štruktúru molekuly DNA.

Takýto prielom nastane v najbližšom čase aj v oblasti molekulárnej mikrobiológie.

Umožní tak lekárom vyliečiť vážne choroby, ktoré sme doteraz dokázali iba regulovať. Reumatickú artritídu a podobne.

Prečo máte takú fóbiu z nemocníc a infekcií, ktoré tam môže človek získať? Mali ste nejakú osobnú skúsenosť, alebo ste jednoducho iba dobre informovaný?

Som dobre informovaný. Vždy som mal trocha fóbiu z rôznych ochorení. Dokonca to asi hralo aj istú úlohu pri mojom rozhodovaní sa pre medicínu. Chcel som sa naučiť, ako sa chorobám vyhnúť a ako ich liečiť. Dúfal som, že keď pôjdem študovať medicínu, tak sa s chorobami a infekciami budem vedieť lepšie vyrovnať.

Jednoducho ma veľmi desí svet týchto malých potvoriek, ktoré sa dokážu vo veľmi krátkom čase rozšíriť po celej Európe a zlikvidovať všetko živé. Ako sa to už niekoľkokrát v histórii stalo. Navyše sa neustále objavujú nové a nové vírusy, ktoré iba čakajú na svoju príležitosť. To bol jeden z dôvodov prečo som napísal román Epidémia. Uvedomil som si hrozbu nových variohemoragických horúčok a myslel som si, že by sa o nich mala dozvedieť verejnosť. Navyše mnohé z laboratórii, kde s týmito vírusmi mikrobiológovia pracujú, sú stále v centre veľkých miest.

Ste veriaci?

To je na prvý pohľad jednoduchá otázka, ale neviem na ňu jednoznačne odpovedať. Najmä po tragédiách, ktoré sa vo svete neustále dejú. Neviem si predstaviť, že to nejaká vyššia mocnosť dovolí. Čím viac si však čítam o vesmíre a jeho fungovaní, tým viac si uvedomujem, že náš svet nemôže existovať iba tak. Pravdepodobne tu je nejaká sila zodpovedná za to, čo sa deje, ale asi nie je stále pri kormidle.

Niekedy cítim potrebu viery, ale je to možno viac túžba ako skutočnosť.

Prešiel som rôznymi religióznymi obdobiami. Nejaký čas som bol katolíkom a celkom sa mi to páčilo. To však bolo spôsobené najmä tým, že som sa zaľúbil do krásnej katolíckej spolužiačky. Potom som stretol na strednej škole ešte krajšie židovské dievča a začalo sa moje židovské obdobie. Takže, ako vidíte, nie som v tejto oblasti veľmi vyhranený.

Prečo ste sa ako spisovateľ aj politicky angažovali?

Pre výskum kmeňových buniek. Mal som vážne obavy, že Republikánska stana z náboženských dôvodov zakáže pokusy s nimi spojené a dúfal, som, že v tejto otázke môžem byť trocha užitočný. Mám pocit, že moje knihy občas presvedčili nejakých kľúčových ľudí. Napísal som o kmeňových bunkách niekoľko kníh, napríklad román Záchvat. Jeden z najvplyvnejších amerických senátorov ma požiadal, aby som mu podpísal šesťsto exemplárov tohto románu a on ich potom rozdal všetkým členom vlády. Tak to hádam malo nejaký zmysel.