Ktovie, kam by sa uberal život Ellasa Otha Batesa, keby sa ako sedemročný nepresťahoval s rodinou do Chicaga. To bolo totiž nielen centrom gangstrov, ale aj silnej bluesovej scény, ktorou černošský chlapec rýchlo nasiakol. K neobvyklej prezývke prišiel ako tínedžer, keď sa venoval boxu. Viac než mlátiť do súperov ho neskôr zaujali husle, no keď prvýkrát videl Johnnyho Lee Hookera, dokázal myslieť už len na šesťstrunové nástroje. Ako samouk sa rýchlo vypracoval, v polovici 50. rokov už mydlil vlastné pesničky, v ktorých spájal blues s rokenrolom vo vychytenom klube 708 a skôr než Hendrix začal experimentovať na elektrickej gitare.
Bol jedným z prvých, ktorí sa rozlúčili s akustickým hraním a jeho štýl (menej už typickú obdĺžnikovú gitaru) rýchlo začali kopírovať vychádzajúce britské hviezdy. Rolling Stones prevzali jeho hitovku Mona, Yardbirds I’m a Man, Animals The Story of Bo Diddley. V ére vrcholiach Sixties trochu doplatil na masovú popularitu bigbítu a neuveriteľne silnú scénu, ale známym sa definitívne stal začiatkom 70. rokov. Najskôr sa objavil vo filmovom zázname
z festivalu Toronto Rock’n’Roll Revival a v ďalšom úspešnom dokumente Let the Good Times Roll.
V roku 1989 sa nechal prehovorit na reklamu pre Nike. Za jedinú vetu dostal viac peňazí než za ktorúkoľvek pesničku: „Človek sa ide celé roky uštvať, potom nakrúti reklamu a odrazu je hore.“
V roku 1998 ho uviedli do Rokenrolovej siene slávy.
* 30. 12. 1928
† 2. 6. 2008
Autor: her
