Markus Merk Miesto a dátum narodenia: 15. marec 1962 v Kaiserslauterne

Povolanie: zubár, rozhodca

Rozhodcovská kariéra

Nemecká bundesliga: od roku 1988

Medzinárodne (FIFA): od roku 1992

Najväčšie úspechy

Najlepší rozhodca na svete 3x (2004, 2005, 2007)

Najlepší rozhodca v Nemecku 6x (1995, 1996, 2000, 2003, 2004, 2006)

Finále Ligy majstrov (2003)

Finále EURO (2004)

Vyznamenanie

Nositeľ Spolkového kríža za futbalové zásluhy a charitatívnu činnosť v Indii (2005)

Zaujímavosti

jeho otec Rudi pracoval v 1. FC Kaiserlautern (mal na starosti aj rozhodcov) a už v deň jeho narodenín utekal do sídla klubu, aby ho tam zapísali za člena stal sa najmladším rozhodcom v histórii bundesligy – pískal ako 25-ročný v poslednom zápase bundesligy ročníka 2000/2001 nariadil v zápase Schalke – Bayern v nadstavenom čase kontroverzný priamy kop, ktorý hostia premenili a domáci prišli o titul. Stal sa terčom útokov a na tomto štadióne si už nikdy nezapískal pôvodne mal nepríjemný piskľavý hlas, no po intenzívnom mesačnom tréningu s hlasivkami získal hlbší (nedávno sa priznal, že to robil kvôli synovi Benediktovi, aby sa mu neposmievali) beháva maratóny – bežecké, horské i lyžiarske (až 90 km), jeho osobný rekord v maratóne je 2 hodiny 42 minút v zápase Brémy – Dortmund (1. marca 2008) uznal gól z jasného ofsajdu, no keď si uvedomil chybu (postranný to nesignalizoval), už bolo neskoro. Označil to za jeden z najhorších momentov svojej kariéry a vyslovil sa za zavedenie video rozhodnutí do futbalu

S píšťalkou ste sa lúčili v bundesligovom zápase Bayernu Mníchov s Herthou BSC Berlín. Ťažké lúčenie?

„Ťažké. Bol to deň plný emócií. Nahrnuli sa tam médiá. Nelúčil som sa iba ja, ale aj tréner Ottmar Hitzfeld a brankár Oliver Kahn. Zažívate skvelé pocity, keď 65 tisíc ľudí vstane a urobí standing ovation rozhodcovi. Asi desať minút po zápase som v kabíne povedal: možno toto rozhodnutie bolo vôbec najlepšie, aké som počas mojej kariéry urobil. Som šťastný človek a mám toľko síl i pozitívnej energie, ktoré teraz chcem využiť pri iných činnostiach."

V Nemecku ste ešte mali nárok pískať jednu sezónu, no nevyužili ste to. Prečo?

,,Bol som na tento moment už dlhšie nachystaný. A keď ma tretíkrát zvolili za najlepšieho rozhodcu na svete, usúdil som, že prišiel ideálny čas na rozlúčku. Aj keď v Nemecku mnohí vravia, škoda. A takejto cti sa rozhodcovi dostáva len zriedka. Práve s takýmito vynikajúcimi pocitmi a pozitívnou energiou som chcel ukončiť moju kariéru."

Pre hráčov a trénerov neexistuje veková hranica odchodu do futbalového dôchodku, pre rozhodcov je však stanovená. Pritom mnohí sú v štyridsiatich piatich rokoch na vrchole síl a navyše majú skúsenosti na nezaplatenie. Nepovažujete to za nespravodlivosť alebo dokonca diskrimináciu?

„Dá sa o tom diskutovať. Som vždy rád, keď o tom nehovoríme my rozhodcovia, ale niekto iní, trebárs vy novinári. Je to paradox, že niekedy 30 či 35 -roční prejdú testami len tak-tak a 45-roční ich zvládnu hravo. Koľko vecí sa vám v živote stane, na ktoré sa nemôžete pripraviť, lebo ani netušíte, že sa vám prihodia. Na odchod z trávnika sa ale pripraviť môžete a ja som sa naň nachystal. Som šťastný, že som v Nemecku pískal 25 rokov a pätnásť na medzinárodnej scéne. Mohol som prežiť vo futbale tak veľa. Kto ma pozná vie, koľko mám záujmov, vízií. Musíte s niečím skončiť, aby ste vôbec mohli niečo iné začať. Je to v poriadku."

Môžete porovnávať: dýchalo sa rozhodcom ľahšie pred dvadsiatimi rokmi než teraz?

„Je to otázne. Myslím si, že každý to mal v časoch, keď pískal, ťažké. Veľa sa hovorí o tom, že dnes sú profesionálnejší tréneri, futbalisti i rozhodcovia. Ja si to nemyslím. Aj predtým to bral každý profesionálne. Iste, hra sa stala rýchlejšou, atletickejšou, dynamickejšou, s mnohými individualitami a oveľa väčším záujmom médií. Z tohto pohľadu sa zdá, ako keby to mali rozhodcovia dnes ťažšie. Dorástli však, aby spĺňali zvýšené nároky a niesli zodpovednosť.

Paralelne s rozhodcovskou kariérou ste sa venovali zubárskej praxi. Čo ste využili z jedného povolania v tom druhom?

„Obe povolania prinášajú so sebou zodpovednosť, či už máte pacienta vo svojej ordinácii v zubárskom kresle alebo rozhodujete na verejnosti. Mnohí si mysleli, že som ukončil zubársku kariéru kvôli času. Nie. Iba som sa chcel venovať aj iným činnostiam. Dva roky prednášam napríklad na tému Bezpečné (spoľahlivé) rozhodnutie pre rôzne skupiny recipientov.

Hovorí sa v tejto súvislosti o Merkových pravidlách. Ktoré sú najdôležitejšie?

Hoci mi ich prisudzujú, také neexistujú.. Pravidiel i ciest je veľmi veľa. Jedna zásada je však pre mňa v živote dôležitá: Nikdy nerozhoduj proti svojej osobnosti a vôli. Ak rozhoduješ ako osobnosť, so svojou vôľou, a pritom komunikuješ s ľuďmi, potom je šanca, že bude tvoje rozhodnutie prijaté a nájde veľkú akceptáciu. U futbalového rozhodcu ide o dôslednosť, ochranu zdravia aktérov, byť príkladom, no na druhej strane byť lojálni voči hráčom, prostrediu. A v strede mojej pozornosti stál vždy človek.

Ako chlapec ste robili miništranta. Akú úlohu zohrala viera vo vašom povolaní a vôbec v živote?

„Viera je dôležitým koreňom môjho života, spolu s rodinou, priateľmi. Venujem sa vytrvalostnému športu počas celého roka, behávam maratóny, aj lyžiarske, absolvoval som neuveriteľné veci. Viera je pre mňa aj obrovským zdrojom energie. A z nej pramenia aj moje aktivity v sociálnej sfére. Za desať rokov som vytvoril v treťom svete na celkom privátnej báze mnoho projektov. V južnej Indii sme vybudovali tri detské dedinky s tromi školami pre osemsto žiakov, desať sirotincov pre 140 sirôt a polosirôt a domov dôchodcov pre 40 ľudí.

So slovenským rozhodcom Ľubošom Micheľom máte blízke vzťahy. Aký je váš názor na neho?

„Momentálne ide o absolútne najlepšieho rozhodcu na svete, s bohatými skúsenosťami. A to nehovorím preto, že sme dobrí priatelia. Vážim si ho aj ako človeka, stretli sme na toľkých turnajoch, prežili sme spolu veľa. Veľmi mu držím palce, aby to bol on, kto vybehne v posledný deň EURO 2008 na trávnik Ernsta Happela."

Ostatné finále ME pred štyrmi rokmi sa odohralo pod vašou rozhodcovskou taktovkou. Bol to vrchol vašej kariéry?

„Pohľad zvonku by nasvedčoval tomu, že áno. Samozrejme, rozhodovať finále takého veľkého turnaja znamená pre rozhodcu veľa. Ťažko sa tam človek prebojúva. Nerozhodujú iba výkony. Úlohu hrajú mnohé okolnosti. Pre mňa ako Nemca to bolo o to ťažšie, že naša krajina sa často dostávala až do záverečnej fázy. Je to veľký športový úspech, no z môjho pohľadu je cennejšie čosi iné a myslím si, že to platí aj pre Ľuboša. Rozhodovať toľké roky vysoko kompetentne, za ťažkých podmienok a etablovať sa v svetovej špičke, to považujem osobne za najväčší úspech."

V zápase Pohára konfederácií skolaboval kamerunský futbalista Marc-Vivien Foé a už sa ho nepodarilo oživiť. Akiste váš najhorší zážitok z futbalového ihriska...

Vždy som sa snažil myslieť maximálne pozitívne. Ak sa mi na trávniku počas mojej kariéry prihodilo čosi zlé, či priam hrozné, potom to boli práve tieto okamihy. Zomrie na ihrisku mladý, trénovaný futbalista... Radosť, ktorú sprostredkúva hra a smrť, to nejde dohromady. Potreboval som niekoľko týždňov, aby som tieto udalosti v sebe spracoval, strávil. A nasledujúce zápasy boli pre mňa ťažké."

Na Slovensku ste viedli zápas Ligy majstrov medzi Artmediou a FC Porto a barážový duel Slovensko - Španielsko. Oba zápasy sa utápali v kalužiach a bahne...

„Bolo to skôr vodné pólo ako futbal (smiech)."

Vaše spomienky na tieto duely?

„Boli súčasťou kvanta stretnutí, ktoré som vo svojej kariére rozhodoval. Spomienky na jednotlivé zápasy sa mi vždy spájajú s konkrétnou krajinou. Predtým som na Slovensku nikdy nebol a zrazu som tam pricestoval dvakrát v krátkom slede. Vďaka tomu som mal možnosť trochu spoznať vašu krajinu, stretnúť sa s ľuďmi, a preto na Slovensko spomínam rád."

Rozhodcovské omyly zavše ovplyvnia konečný rezultát a ani vy ste sa im nevyhli. Vraj ste sa v Nemecku dožadovali zavedenia video verdiktu počas zápasov. Ako by to malo podľa vás vyzerať v praxi?

„Nedožadoval som sa, no asi som bol jediný, kto sa tým za posledné roky koncepčne zaoberal.. Ťažko vám to vysvetlím v telefonickom rozhovore tromi vetami. Vytvoril som pracovný koncept či skôr skicu, pričom vychádzam z dvoch téz. Po prvé, futbal musí zostať futbalom v doterajšej podobe, so všetkými emóciami, ktoré k nemu patria. Na tom by sa nič nemalo meniť. Na druhej strane, ak existujú v dnešných moderných časoch technické pomôcky, ktoré umožnia v priebehu jednej minúty dať veci na správnu mieru pri jasných chybách, potom ich musíme použiť. Odporcovia argumentujú tým, že budú časté prerušenia. Nemusí tak byť. Môj návrh obsahuje pravidlo 3x2. V praxi by to znamenalo že rozhodca i obe mužstvá by mali právo počas zápasu dvakrát požiadať o verdikt na základe videa. Ak to tréner mužstva bude žiadať v prvej minúte, nech sa páči. Ešte mu zostane ďalšia možnosť. Po osemdesiatich minútach hry by však mala zostať už maximálne jedna.

Vaše motto znie: život sa koná dnes. Ako ale budú vyzerať nasledujúce mesiace Markusa Merka? Budú mať niečo spoločné s futbalom?

„Mnohí si myslia, že teraz, po skončení rozhodcovskej kariéry mám more času. Nie je to tak. Zo siedmich dní v týždni som šesť pracovne na cestách. Rozhodovanie mi zaberalo zhruba dvadsať percent času. Možno sa ešte niečo nájde pre Markusa Merka aj vo futbale, prídu ponuky a v pokoji o nich porozmýšľam. A ak nie, tak budem normálnym fanúšikom. Hoci som pôsobil ako rozhodca, vždy som bol telom i dušou športovcom."

Vraj sa chystáte v lete pokoriť v Ekvádore šesťtisícovku!

„Vysoké hory sú mojím veľkým cieľom, je to súčasť mojich aktivít vo vytrvalostných športoch.. Mám za sebou už štvortisícovky v Alpách. Začiatkom augusta letím na desať dní do Ekvádoru. Bude málo času, no verím, že to stihnem. Možno si vyberiem na známy vrchol Chimborazo (leží vo výške 6310 metrov nad morom - pozn. red.).