e ho mali ako povinné čítanie, to bol sovietsky spisovateľ. Nikto nerozprával o tom, že tento génius slova a poetiky chcel byť pochovaný medzi obeťami stalinistických represií.
Bolo to jeho posledné želanie. Chcel byť pochovaný na cintoríne Ata-Beit v obci Čon-Taš neďaleko kirgizskej metropoly Biškek. Ležia tu obete stalinských represií z tridsiatych rokov. Leží tu i Ajtmatovov otec, vedľa ktorého chcel byť pochovaný. Bol zastrelený boľševickou popravnou čatou v pamätnom krvavom roku 1938. Deväť rokov po tom, čo mu manželka Nagima, Tatarka a herečka miestneho divadla, porodila syna Čingiza. A len dvadsať rokov pred tým, než sa jeho potomok stal, tak ako pôvodne i otec, veľkým komunistickým funkcionárom.
Najslávnejší Kirgiz
Kirgizsko, samozrejme, smúti a ešte veľmi dlho smútiť bude. Zomrel jeden z mála príslušníkov kirgizského národa, ktorý dosiahol svetový ohlas. Narodil sa na dedine Šeker ležiacej v Talasskej oblasti Kirgizska. Že by mal byť spisovateľom, na to nepomyslel v rodine nikto. Meno mu napokon nedali po žiadnom literátovi, ale po vojvodcovi Džingischánovi. Keď mal deväť rokov, otecka mu za „buržoázne sklony“ zastrelili červení pomstitelia, a tak nejaké veľké vyhliadky na žiarivú budúcnosť malý Čingiz nemal. Vybral si preto kariéru zverolekára. Ako lekár oviec a tiav nebol pre nikoho nebezpečný. Rozhodne menej, než spisovateľ. Lenže Ajtmatov sa odišiel do Moskvy učiť umeniu slova. Absolvoval kurzy literatúry, vypracoval sa, drel a vyšliapaval si cestičky stále vyššie a vyššie. Možno bol príliš malý, keď sa písal rok 1937, než aby v ňom smrť otca zanechala večnú nenávisť ku komunistickému režimu, v každom prípade kariéra si žiadala isté obete. A tak sa syn zradcu komunistickej vlasti Ajtmatov stal nielen akademikom, ale i členom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorá z neho urobila polosirotu.
Netypický aparátnik
Ajtmatov však nebol typickým aparátnikom a karieristom. Drel i ako zootechnik, pachtil sa v neprosperujúcom družstve a zrejme úprimne veril,že komunizmus má budúcnosť. Pracoval ako redaktor mnohých lokálnych denníkov, ktoré skôr než noviny pripomínali agitačné letáky. Až sa stal korešpondentom ústredného listu boľševikov, novín Pravda pre celú Kirgizskú sovietsku republiku. Potom už to šlo ráz na ráz. Bol inteligentný, schopný, ale mal aj obrovské šťastie. Jeho jazyk bol tak poetický a príbehy až magické, že sa nad nimi zasnívali i tajomníci strany a najväčší pragmatici. Síce ešte za existencie ZSSR, v roku 1990, bol vymenovaný za veľvyslanca Sovietskeho zväzu v Luxemburgu, ale počas jeho pôsobenia krajina, ktorá ho sem vyslala ako svojho najvyššieho reprezentanta, zanikla. Ajtmatov sa elegantne a plynule premenil na veľvyslanca novovzniknutej Ruskej federácie. Napokon právom. Väčšinu svojich diel Ajtmatov napísal v ruštine, ale tvoril i v kirgizskom jazyku. Napriek tomu stojí za povšimnutie, že po rozpade komunistického impéria sa spisovateľ nestal predstaviteľom krajiny, kde sa narodil a kde si želal byť i pochovaný, ale koloniálnej veľmoci. To až neskôr sa v ňom prebudil vlastenec. V roku 1994 sa definitívne lúči s Moskvou ako so svojím hlavným mestom a stáva sa veľvyslancom Kirgizska v Beneluxe a vo Francúzsku. Je to skutočne búrlivá kariéra a keby sa mali opísať podrobnosti Ajtmatovovho života, nestačili by na to celé noviny.
Hlavne písať
Hlavné, čo však Čingiz vždy chcel, o čom sníval a prečo sa pravdepodobne snažil i o stranícku kariéru, bolo písanie. Cítil sa byť spisovateľom a bolo mu celkom jedno, v akom režime tvorí, i keď často tvrdil opak. Alebo mu to jedno nebolo, ale dokázal sa ovládať.
Začal publikovať v roku 1952 a štart bol bleskový. Jeho diela boli preložené do 150 jazykov sveta a celkovo boli v rôznych štátoch sveta vydané 650-krát. Pravdepodobne dokonalé spojenie poetiky s požiadavkami na drsný realizmus je na jeho tvorbe to najobdivuhodnejšie. Asi najpopulárnejšie sú poviedky Džamila (vyšla v roku 1958 a urobila ho svetoznámym), Biely parník alebo Prvý učiteľ. I doma si ho cenili. Bol hrdinom socialistickej práce, nositeľom radu Lenina, Družby národov i Októbrovej revolúcie. Tak trochu absurdné vedľa týchto ocenení vyzerajú medaily turecké, nemecké, ekumenické, japonské i americké. Všetky sú za literatúru a mimoriadny etický, morálny a filozofický vklad do svetovej kultúry.
Ajtmatov je jednoducho záhada, človek, ktorý dokázal nepoškvrniť vlastné svedomie ani vo chvíli, keď sa brodil hlbokým spoločenským bahnom.
Človek neumrie dovtedy, kým žijú ľudia, ktorí si ho pamätajú.
* 12. 12. 1928† 10. 6. 2008
1937 – otca zastrelili počas stalinistických čistiek
1946 – študuje veterinárstvo
1952 – začal publikovať ako spisovateľ
1959 – stal sa členom komunistickej strany
1956 –štúdium na Literárnom inštitúte Maxima Gorkého
1958 – napísal svetoznámu novelu Džamila, milostný príbeh z vojny
Autor: Agentúra Epicentrum
