v roku 1955. Od roku 1982 je československý ovčiak uznaný Výborom chovateľských zväzov vtedajšej ČSSR ako národné plemeno.

Stavbou tela, pohybom, osrstením, farbou srsti a maskou sa podobá vlkovi. Podľa chovateľov je temperamentný, veľmi aktívny, vytrvalý, učenlivý, rýchlo reagujúci, neohrozený a odvážny. Nedôverčivý psovlk bezdôvodne nenapadá, svojmu pánovi prejavuje mimoriadnu vernosť. Je mnohostranne použiteľný. Čo sa týka použitia, je to pracovný pes.

Veterinár Peter Zachar z Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach hovorí, že povahové črty ovčiaka sa nedajú presne špecifikovať, každý jedinec má svoje individuálne vlastnosti. Vo všeobecnosti však platí, že ide o plachého psa, ktorý z fyzických vlastností zdedil po vlkovi dlhonohosť a farbu srsti, ale aj vytrvalosť. Nie je ľahko ovládateľný, čo je dôsledkom zachovaného genetického fondu vlka.

„Môže to urobiť každé plemeno, vôbec to nechápem ako jeho rys,“ hovorí Mária Glosová z Klubu chovateľov československého ovčiaka. „Ide o to, že keď má niekto veľkého psa, má ho mať vycvičeného a držať ho tak, aby nemohol nikomu nič spraviť. Takto sa môže zachovať hociktoré plemeno.“

V tomto prípade podľa nej jednoznačne zlyhal ľudský faktor. (sem)