V týchto dňoch sa v mnohých rodinách rozoberá problém, kam dieťa pôjde po skončení základnej či strednej školy. Tempo prípravy na prijímacie pohovory sa zvyšuje, vedomostí pribúda. S blížiacim sa termínom prijímačiek v deťoch priamo úmerne stúpa stres i obavy zo zlyhania. Budú testy ťažké? Prijmú ma? A ak nie, budú mi to rodičia vyčítať?

Rodičia majú o vzdelanie svojich detí veľký záujem

Podľa výskumov agentúry Focus až 95 percent rodičov chce, aby ich deti mali minimálne maturitu, 48 percent dúfa, že dieťa dosiahne vysokoškolské vzdelanie a 47 percent verí v stredné vzdelanie s maturitou. Až 92 percent vysokoškolsky vzdelaných rodičov si želá vysokoškolský diplom aj pre svoje dieťa.

Väčšina rodičov považuje za rozumné a prijateľné siahnuť v období prijímačiek po osvedčených prostriedkoch - známostiach, protekciách a úplatkoch. Tento prístup sa u nás toleruje, pretože v ľuďoch je silne zakorenená nedôvera v spravodlivosť a nezaujatosť výberu. V roku 1997 až 61 percent opýtaných schvaľovalo a len 33 percent odmietalo názor, „že rozumní rodičia si poistia“ štúdium na škole, o ktorú je veľký záujem pomocou známostí alebo peňazí. U väčšiny z nich panuje presvedčenie, že kto tak nerobí, nekoná rozumne a ubližuje tak svojim najbližším.

Pretože spravidla platí, že ak sa dieťa na školu dostane, väčšinou ho nevyhodia, pre rodičov je prvoradé dostať dieťa na vybraný typ školy za každú cenu.

„Musím otvorene povedať, že žiakom je v podstate jedno, na akú školu chodia, ale rodičom a riaditeľom škôl nie. Ak dieťa chodí napríklad na osemročné gymnázium, rodičia majú osem rokov pokoj. Pokoj má i riaditeľ školy. Častým kritériom na prijatie je totiž úplná rodina - žiaci z usporiadaných rodín, teda zrejme i sociálne silnejších vrstiev nerobia problémy,“ povedal hlavný školský inšpektor Vladislav Rosa. „Veľa rodičov robí všetko pre to, aby sa dieťa na škole udržalo. V malých mestách je spoločensky neúnosné, keď dieťa zlyhá na osemročnom gymnáziu, nesie sa to s ním celý život. Podpláca sa, dieťa sa trénuje, aby prešlo, robí sa z neho cvičená opica. Na inej škole by si užilo detstvo, možno by aj lepšie študovalo, ale rodičia chcú mať doma gymnazistu.“

Prijímačky len selekciou

Podľa Rosu sú prijímacie pohovory obyčajnou selekciou: „Žiakov nevyberajú na základe ich vedomostí, mať kvantum poznatkov typu - z koľkých detí je Ľudovít Štúr, to im je nanič. Vyberajú sa hlavne podľa predstáv učiteľov na škole. Na to, že sa vo vyhláške hovorí, že prijímacie konanie má preveriť schopnosti uchádzača úspešne študovať zvolený študijný odbor, všetci kašlú, často to ani nevedia. Úloha je vybrať, povedzme, päťdesiat žiakov. Je predpoklad, že žiaci s dobrými známkami nebudú robiť problémy, tak sa vyberie z nich. To je obyčajná selekcia.“

Napriek tomu je náročnosť prijímačiek veľmi vysoká.

„Prijímacie pohovory na osemročné gymnázium sú ťažšie ako maturita, žiaci sa na ne neúmerne dlho pripravujú, často pracujú na 120-150 percent svojej vedomostnej kapacity. Keby sa na vysokej škole robili štátnice z toho istého, čo z prijímačiek na ne, znížil by sa počet absolventov až o tridsať percent!“ myslí si Vladislav Rosa.

Názory odborníkov sa rôznia

Podľa niektorých pedagógov však prijímacie pohovory musia byť náročné: „K nám sa ročne hlási približne 120 detí . Máme z nich vybrať šesťdesiat a väčšina má samé jednotky zo základnej školy, ťažko potom nekonať prijímacie pohovory. Ako inak by sme vybrali? Prijímacím skúškam prikladáme veľkú váhu,“ rozpráva zástupkyňa riaditeľky osemročného gymnázia v Bratislave. Na otázku, či je maturita menej náročná, keďže zmaturujú takmer všetci, odpovedá: „Áno, zmaturujú všetci. Ale to preto, že problém maturity riešime skôr. Keď vidíme, že dieťa nebude schopné zvládnuť učivo a nebude v stave zmaturovať, rodičom to dáme veľmi skoro najavo.“

Vladislav Rosa však oponuje: „Všade vo svete je to naopak, prijímacie pohovory sú benevolenté, maturity a štátnice prísne. Práve ony vypovedajú o úrovni žiaka. Ak chceme zachytiť celosvetový trend, musíme začať dávať dôraz na výstupy, nie na vstupy. Prijímacie pohovory by vôbec nemuseli byť. Ak už, mali by mať skôr charakter prognostický ako selekčný. Dôraz treba dať na štátnice a maturity, ktoré sú u nás takmer formalitou. To je deformácia, ktorú treba odstrániť.“

SOŇA REBROVÁ