Minulý rok v tichosti vyšiel debutový album Pearsing košicko-bratislavskej skupiny Ears. Zatiaľ čo na východe Slovenska sa ich inteligentného elektronicko-živého popu veľmi rýchlo chopili lokálne rádiá, cestu do západných končín si Ears najskôr našli prostredníctvom internetu. V rámci nedávnej promo návštevy sa spevák FILIP ORATOR a klávesista JURO BÁBEĽ, prezývaný Silverman, zastavili na kus reči v jednej z bratislavských kaviarní.

Projekt Ears má za sebou históriu oveľa dlhšiu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ako sa to začalo?

FILIP ORATOR: „Ears vznikol ešte v roku 1993 a existoval paralelne počas nášho účinkovania v mnohých iných kapelách. V roku 1998 sa tie ostatné kapely rozpadli, my sme sa rozhodli urobiť profesionálny album a Ears bol jediný názov, ktorý nám ostal z tých všetkých predchádzajúcich.“

Prečo práve Ears?

F. O.: „Najmä preto, že fungoval na priateľskej báze. Tie ostatné projekty mali rôzne ciele, ktoré keď sa nenapĺňali, tak jednoducho zanikli.“

A teraz už nehrozí, že sa kapela rozpadne?

F. O.: „My už Ears považujeme za celoživotnú kapelu. Ak sa nám aj nepodarí dosiahnuť niečo konkrétne, pôjdeme ďalej a nič sa nebude diať.“

V zozname vašich predchádzajúcich aktivít je aj spolupráca na albume Erika Arestu. Čo si o tom myslíte dnes?

F. O.: „Za piesne sa nehanbíme. Erik nás oslovil a my sme to spravili najlepšie, ako sme vtedy vedeli. Pravdepodobne si s tým albumom chcel očistiť meno po rozchode s Barbarou a aj preto oslovil nás. Nakoniec si meno veľmi neočistil, ale myslím si, že ten album bol aj tak relatívne dobrý oproti tomu, čo robil pred ním.“

Kam sa radíte v klasickom delení pop – alternatíva?

F. O.: „Sme niekde medzi. V rámci Slovenska sme určite aspoň trošku alternatívni, lebo aktuálny domáci mainstream rozhodne neznie ako my. Teraz tu vládnu gitarové kapely a tie kopírujú jedna druhú. Keby sme my boli zrazu mainstreamoví, tak by asi začali kopírovať aj nás.“

Z debutového albumu Pearsing cítiť inšpiráciu niekde v rokoch osemdesiatych. Boli ste v tom čase depešákmi či oceánistami?

F. O.: „Absolútne nie. Trocha ma aj mrzí, že si nás ľudia škatuľkujú práve takto, ale okrem singlov by si mali vypočuť celý album a zistili by, že je to celé trošku inde. Možno, že ten dojem robí nejaké frázovanie v piesni Ráno sa jej díval do očí, ale naozaj to je skôr náhoda ako nejaký úmysel.“

Čo vás teda inšpiruje?

F. O.: „Nikto z nás nepočúva presne takú hudbu, ako robíme. Aranžérsku inšpiráciu možno troška berieme od Smashing Pumpkins a ich albumu Adore, nejaký vplyv na to, čo robíme, majú snáď aj Suede či U2. Mojou najobľúbenejšou kapelou sú Radiohead, a tak som sa snažil preniesť na náš album aj niečo z nich. A Silverman počúva Leftfield, gitarista je zaťažený na muzikantov ako Steve Vai a bubeník zasa na džez. Máme to pestré, ale všetci sa zhodneme na tom, čo hráme.“

Pri vašom štýle hudby sme si predsa len viac privykli na anglické texty. Navyše urobiť dobrý slovenský text je ťažšie ako anglický. Napriek tomu spievate výhradne po slovensky. Prečo?

F. O.: „Povedali sme si, že budeme robiť hudbu po slovensky. V tých ostatných projektoch sme mali anglické texty a mysleli sme, že sú dobré. Potom sme zistili, že to nie je až tak celkom pravda. Preto sme sa definitívne rozhodli pre slovenčinu.“

Ako to vyzerá s prácami na niečom ďalšom?

F. O.: „Pracujeme na nových pesničkách. Máme na ne dosť času, dávame si záležať a radi by sme, aby ďalší album vyšiel už v nejakom veľkom vydavateľstve, pretože dúfame, že už čoskoro opadne gitarová vlna a bude záujem aj o kapely ako my.“

Ako sa vám darí spolupráca s rádiami?

SILVERMAN: „To záleží na konkrétnych prípadoch. Doma na východe nás podporujú. Mladé kapely sa často sťažujú, že ich rádiá ignorujú. Pravda je však taká, že len niekoľko z nich je naozaj dobrých, takých, čo si to hranie zaslúžia. A tiež je pravda, že pri súčasnej úrovni klubovej scény sa bez rádií takmer nepresadíte.“

Myslíte, že existuje aspoň teoretická šanca, aby sa niekto zo Slovenska v blízkej budúcnosti presadil v celosvetovom alebo aspoň európskom meradle?

F. O.: „Je to vec manažérov. Švédsko má osem miliónov obyvateľov a každú chvíľu odtiaľ vyjde hviezda.“

Čím to je?

F. O.: „Sú tam peniaze, množstvo kontaktov a ľudia, čo vedia, ako presadiť miestnu kapelu na svetovom trhu. U nás práve toto chýba.“

A čo talenty?

F. O.: „Tých máme dosť. Je to možno trošku vec módy. Napríklad teraz je módne latino. Na začiatku storočia bola slovanská hudba na tom vo svete veľmi dobre a verím, že čoskoro by sa znova mohla dostať do takej pozície.“

RADO ONDŘEJÍČEK

(Autor je redaktor internetového magazínu www.inzine.sk)