Osemdesiatšesťročný Kupka sa plného uznania až do svojej smrti v roku 1957 nedožil. Gutfreund umiera tragicky v roku 1927 ako umelec prakticky neznámy. Pozoruhodné však je, že žiadne Gutfreundovo dielo nestálo za povšimnutie ani v roku 1986, stalo sa to Margite Rowellovej, autorke prestížnej parížskej výstavy zakladateľov moderného sochárstva.

Nikdy sa nestretli

Dnes má bratislavské obecenstvo možnosť vidieť v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy výstavu naozaj reprezentatívnu (zo zbierky Jana a Medy Mládkovcov), predovšetkým v prezentácii Kupkovho diela.

Zaujímavé však je, že dala dohromady dvoch umelcov, ktorí sa osobne ani nikdy nestretli - napriek tomu, že žili niekoľko rokov a v rovnakom čase v Paríži, a napriek tomu, že obaja boli krajania a navyše rodáci z východných Čiech. Bol tu však rozdiel generačný a okrem toho Kupkova animozita k umelcom stýkajúcim sa s Picassovým okruhom.

Ak však mali títo dvaja umelci niečo spoločné, tak to bola láska k Francúzsku. Kupka sa natrvalo usadil v Paríži v roku 1896. Gutfreund svoj plán presťahovať sa do metropoly umenia nikdy neuskutočnil. Sledujme však ich životný a umelecký príbeh až do pohnutých udalostí rokov vojnových a roku 1916, keď sa Gutfreund, uväznený v internačnom tábore, obracia na Kupku s prosbou o pomoc.

Apollinaire o Kupkovi

Kupkova umelecká dráha akoby sa začínala až vo Francúzsku. Bravúrnym maliarom sa stal však už počas štúdií vo Viedni. Autoportrét v ružiach (z roku 1895, zastúpený na bratislavskej výstave) je toho dôkazom.

Ešte počas týchto štúdií sa stal presvedčivým teozofom a doplnil tak svoj špiritizmus z rokov učňovských. (Ako špiritistické médium napríklad hovoril s maliarom Mánesom, ktorý zomrel v roku 1871!). Trpel vedľajšími účinkami depresie a neurózy, ktoré ho prenasledovali po celý zvyšok života v Paríži.

Trvalo tu síce žije už od zmieneného roku 1896, ale až v roku 1911 začína svojimi obrazmi obosielať Salóny - Nezávislý a Jesenný. Na okamih sa umelcove abstraktné plátna dokonca stanú stredobodom pozornosti, zvlášť potom, čo básnik - a príležitostný výtvarný kritik - Apollinaire vysloví prednášku o novom kubistickom umení a o Kupkovej príslušnosti k orfizmu.

Kupka vtedy žil na parížskom predmestí v susedstve maliara Jacqua Villona a priateľsky sa stýkal i s jeho bratmi, Duchampom-Villonom a Marcelom Duchampom a ďalšími členmi skupiny Zlatý rez. Tvorili ju predovšetkým „malí“ kubisti, tak ich posmešne nazýval Picasso s Kahnweilerom, tvorca a propagátor kubizmu „veľkého“.

Gutfreund a Picasso

Gutfreund sa s Picassom zoznámil v roku 1914 prostredníctvom maliara Emila Fillu. „Bol som s Fillom u Picassa v ateliéri. Išli sme po ulici a on išiel okolo v kočiari. Keď uvidel Fillu, s ktorým sa už poznal, dal zastaviť a pozval nás do ateliéru. Nevidel som ešte nikdy v ateliéri toľko práce ako u neho, je to len za jednu sezónu, pretože keď odchádza na leto, dá všetko z ateliéru k obchodníkovi, od ktorého má gážu 50 000 frankov ročne,“ píše do Čiech mame.

Gutfreund v tom čase žije v nedostatku, skromné pomery poznamenávajú aj dielo Františka Kupku, ale zatiaľ čo sochár sa nesťažuje a je plný elánu, maliar je zatrpknutý a presvedčený, že kolegovia mu berú prácu.

Keď sa Kupka dozvie, že jeho žiačka prestupuje do školy k Legérovi, píše priateľovi do Čiech: „Tento Legér nie je bezo mňa mysliteľným, ale pretože to všetko berie jarmočnejšie, tak i taká hlúpa mucha mu sadne na lep. Ja to vydržím! Dostane Gleizes na nos a tiež Picasso a iní.“

Vojna marí sochárove plány

Príbeh Otta Gutfreunda bol iný. Úlohu v ňom hralo malé mesto Dvůr Králové, z ktorého pochádzal, a silný pocit rodinnej pospolitosti. Na dôvažok židovský pôvod, s predsudkami sa musel vyrovnávať najmä v neskorších rokoch, keď vo vtedajšej Československej republike realizoval pomník Babičky (ako poctu Božene Němcovej) a pritom ho obviňovali, že jeho vytesaná Babička nie je Češka, ale Židovka.

Na úplnom začiatku sochárovej dráhy však bola nenahraditeľná skúsenosť v osobnosti Bourdella, ktorého žiakom bol v Paríži v rokoch 1909 - 1910. Gutfreund však Picassa, Braqua a Grisa obdivoval, navštevoval ich v ateliéroch, lebo ortodoxný kubizmus načas vyznával nekriticky a tiež v jeho duchu tvoril. (Niekoľko sôch z tohto obdobia je zastúpených aj na bratislavskej výstave.)

Intelektuál a vizionár

Gutfreund bol tiež intelektuál a vizionár, sníval o soche budúcnosti ako syntéze maliarstva a sochárstva. Všetky plány však zmarí prvá svetová vojna, ktorá vypukne počas umelcovho pobytu v Paríži.

Gutfreund do nej vstupuje s nadšením ako dobrovoľník cudzineckej légie. Bojuje na strane Francúzov a zúčastní sa mnohých ťažkých bojov. V roku 1916 však začne platiť voči cudzincom nový zákon. Aj keď bojuje za nezávislý štát Čechov a Slovákov, Gutfreund je stále občanom Rakúsko-Uhorska a ako taký je odvezený do internačného tábora.

Roky v internácii

Tábor bude jeho domovom nasledujúce dva roky a umelec bude prežívať v podmienkach pripomínajúcich skôr väzenie. To je tiež dôvod, prečo sa obrátil na Františka Kupku, ktorý bol predsedom výboru českých dobrovoľníkov. Pomoc však neprišla a Gutfreund sa s ďalšími intervenciami obracia na francúzskych známych.

„Uznávam, že som sa snáď nechal trocha uniesť proti Kupkovi, ale bol som zúfalý z jeho správania voči mne,“ píše jednému z nich. Podprefektovi departmentu Bouchovi du Rhonovi sa predstavuje ako český vlastenec a sympatizant s Francúzskom a menuje tých, s ktorými sa osobne zoznámil, „ako s Alexandrom Mercereauom Gulliaumom Apollinairom, Georgeom Braquom. Svoje známosti Vám vypočítavam preto, aby som Vás ubezpečil, že napriek svojmu nemeckému menu som dobrý Čech a frankofil“.

Sklamanie z Francúzska

Paradoxom je, že v internácii a pre nedostatok iných materiálov vytvára z preglejky a papierov dosiaľ najexperimentálnejšie a najodvážnejšie „sochy“. Gutfreundovo sklamanie z Francúzska a z Francúzov je vážne. Sochár zostane v Paríži ešte rok po skončení vojny, ale nenachádza prácu a vracia sa do vlasti.

Problémy avantgardy akoby boli spojené s nespoľahlivosťou ľudí, ktorí sa vydávali za priateľov. Gutfreund pre seba objaví novú vecnosť a dá jej vlastný, originálny obsah. Skôr než k Francúzom sa tak pripojí k nemeckej vlne Neue Sachlichkeit, ale aj tu má predstih a mohlo by mu to paradoxne priniesť zadosťučinenie. V Nemecku si umelcov, akými boli Gutfreund, Filla a Kubišta, vážili, zatiaľ čo v milovanom Francúzsku sa nenašiel galerista, ktorý by ich vystavil.

Existenčné problémy

Kupkove osudy sú iné, ešte počas vojny vyšiel maliar zo svojej samoty, bojoval v cudzineckej légii a prispel tak k porážke rakúsko-uhorskej monarchie.

Po vojne prejavil želanie učiť a vychovávať výtvarný dorast. Dáva si však podmienku: bude učiť vo svojom parížskom ateliéri. Desí sa návratu do Prahy a mecenášovi Waldesovi oznamuje: „Potom to prostredie barbarské, pražský vzduch, v ktorom mám prebúdzať k uplatneniu tie jemné živly umeleckých duší?“

V pozadí sú však existenčné problémy, podobné, aké má Gutfreund v Československu. Aj on si uľahčene vydýchne, keď v roku 1926 získa profesúru na UMPRUM-e v Prahe a 29. apríla 1926 uzatvára sobáš s Miladou Lindnerovou, ale v manželstve sa cíti nešťastný. Druhého júna 1927 sa za dosiaľ nevyjasnených okolností utopí pri kúpaní vo Vltave v Prahe v blízkosti Streleckého ostrova. Mal tridsaťsedem rokov.

JIŘÍ OLIČ

(Autor je básnik a výtvarný kritik)