Hoci má próza Petra Hoega Až nadíde čas v názve slovo čas, hoci sa len tak hmýri filozofickými úvahami o čase a citátmi z vedeckej i filozofickej lektúry, v hlavnom pláne je to príbeh o odvrhnutí. O odvrhnutí dieťaťa dospelým, syna či dcéry rodičom/rodičmi.
Umieranie na čistotu
Medzi epizódkami je spomenutý aj fakt, že Einstein so svojou prvou manželkou odvrhli prvú dcéru Lieserl, aby sa génius mohol venovať svojmu géniu. A Hoeg sa pýta ďalej: „Co to pro ně později bude znamenat, že to udělali?“ Okolo tejto kardinálnej otázky sa ako siločiary rozbiehajú deje, ktoré sú vyrozprávané decentne, a pritom s nepopierateľnou bravúrou.
Jedným je príbeh detskej lásky, ktorá je predčasne vyspelá, a pretože nemôže nájsť naplnenie, je aj večná. Ak sa v literatúre vyskytujú morbídne spojenia detí, tak u Hoega je táto láska rovnako zhubná, ale zomiera na svoju čistotu a nevinnosť.
Druhý príbeh tvorí adaptovanie rovesníka hlavným hrdinom. Peter, sám dieťa, si adoptuje, pravdaže, metafyzicky, nefyzicky, svojho priateľa, duševne zaostalého, a predsa v istom ohľade nesmierne vyspelého spolužiaka.
Dva druhy času
Škola napokon nezhorí, ako by k tomu navádzalo smerovanie deja, ale popolom ľahnú detstvá ľudských laboratórnych myšiek. Nikto z dospelých nie je potrestaný, celoživotnou traumou sú poznačené deti, z ktorých sa stávajú predčasní dospelí a pritom zakrpatené deti, v ktorých na celý život ostalo ublížené dieťa. No a príslovečná línia o čase, tu veľmi silná, inde zasa skôr pseudohĺbavá, je už len majstrovským grifom navyše.
Hoeg pozoruje dva druhy času, ten ktorý sa mení, plynie, míňa sa, smeruje od minulosti do budúcnosti, a ten, ktorý je zaokrúhlený do špirály, ktorý zostáva nemenný. V priesečníku večných premien a nekonečnej nemennosti vidí skutočnú podstatu času. Hoci táto kniha iste nedosiahne úspech Slečny Smily, kde je, mimochodom, tiež ublížené dieťa, svojou bravúrou ju ešte prekonáva. Ukazuje sa, že Hoeg je jedným z najhlbších a najštylizovanejších majstrov európskej prózy.
Dobrovoľne zvolená samota
Platforma Michela Houellebecqa je veľmi deprimujúca, ale emocionálne fascinujúca: totálny nihilizmus, ateizmus, svet bez Boha a postavený na egu. Príbeh antihrdinu je veľmi stručný: samota, nie trpená, ale dobrovoľne zvolená, samota ukájania pôžitkov (pravdaže, sexuálnych), sebaukájanie a ak vzťahy, tak zaplatené, v nevestincoch, ktoré sa maskujú pod označením masáže.
Hrdina si masíruje telo i ego. Keď dostane do daru ženu, ktorá s ním môže prežívať jeho samotu, ich vrúcny vzťah sa odohráva opäť v rovine telesnosti. Takže niet sa čo čudovať, že ich sexuálne opojenie sa musí čoraz viac stupňovať dráždením zmyslov, čo sa dosahuje priberaním nových a nových, často neznámych partnerov na ukájanie.
Požierači vlastných osudov
Podobné vydrážďovanie sa odohráva aj v rovine sociálnych kontaktov: muž je síce bez zamestnania, ale žena je ambiciózna pracovníčka veľkej cestovnej firmy. Jej milenec navrhne to jediné, čoho je schopný, sexuálnu turistiku. Bieli (Európania, západniari) budú platiť a čierni (farební, Ázijci, černosi) budú poskytovať svoje telá. Kultivovaný biznis apokalyptického veku ľudstva. Aj sa tak skončí. Radikálni islamisti (pravdaže, zlí) podniknú teroristický útok, pri ktorom okrem ďalších zmasakrujú aj hrdinovu súložnicu. Ten nevidí iné východisko, len samovraždu.
Smutné, hoci brilantne napísané rozprávanie. Alebo aj inak: brilantné, hoci smutné rozprávanie. Hrdinovia tejto prózy žijú hanebne, ale nelipnú na živote, iba na živočíšnosti. Stávajú sa estetickými zvieratami, požieračmi vlastných osudov, donekonečna sa ukájajúcimi telesnými strojmi.
Ako napísať román
Vezmite niekoľko skvelých nápadov, ktoré vydržia na výborné short stories, ale nemajú na to, aby boli z nich dlhšie útvary, pridajte reputáciu románopisca, a nájdete kľúč, ako napísať román. Presne to urobil Chuck Palahniuk v románe Strašidlá: obložil poviedky rozťahaným dejom, ktorý vychádza z ošúchaného nápadu dekameronu či pentameronu.
Uväznení ľudkovia si rozprávajú príbehy. A keďže sú to nerealizovaní spisovatelia, ktorí nie sú schopní zoštylizovať presný príbeh, vykrádajú situáciu, v ktorej sa ocitnú, keď si zaplatia pobyt v dome spisovateľov. Sú v ňom uväznení, ale ešte viac sú uväznení vo svojich stereotypoch a schémach konania a žitia.
Preto musia byť nadšení, keď im tragické udalosti, pri ktorých postupne mrú ich kolegovia, poskytnú konečne pocit plnokrvného života, aj keď to znie absurdne, lebo sú to najmä smrti, ktoré ich oživia.
Začnú sa totiž štylizovať do roly zachránených, ktorí raz speňažia svoje krvavé skúsenosti. V tomto je teda základná téma životná a reálna, všetko ostatné je výplodom Palahniukovej fantázie a štylizácie, ktorá pôsobí vykonštruovane a umelo. Aj proti tejto výčitke sa autor bráni: veď čo iné je literatúra ako vykonštruovaný výmysel?
Utopený vo vlastnej bravúre
Palahniuk nahromadil toľko nepravdepodobných a krvavých historiek, koľko sa to len dá – a väčšinou nedá – uniesť pod strechou jednej knihy. Čitateľ potom ocení každú pointu, z ktorej netečie hororová krv, kde nie je smrť, samozrejme, násilná. Palahniuk sa utopil v bravúrnom remesle rozprávača, ktoré už nikto nemôže brať vážne. Je to jarmočné rozprávanie, ohurujúce a senzačné, bezcieľne, ktoré má cieľ samo v sebe.
Traja brilantní rozprávači ukazujú platformu súčasnej prózy. Hoci je zaplavená skvelou bravúrou, iracionálnymi faktmi, morbídnosťou a vyprázdnenosťou, to základné ostáva – príbeh. Táto silná trojka ukazuje, že dejovosť môže byť aj komplikovanejšia, štrukturovanejšia, hlbšia ako nám ukazujú akčné bestsellery danov brownov a iných obchodníkov s napätím.
Recenzia
Petr Hoeg: Až nadejde čas. Argo.
Michel Houellebecq: Platforma. Garamond.
Chuck Palahniuk: Strašidla.
Odeon.
Autor: Daniel Hevier Autor je spisovateľ
