Pri čítaní knihy A. N. Jakovleva Storočie násilia v sovietskom Rusku (Slovart, Bratislava 2008, preklad Igor Kšiňan) človeka až mrazí v chrbte, hoci mnohé z uvádzaných faktov sú už dávno známe, lebo literatúry o bývalom Sovietskom zväze neustále pribúda.
Toto dielo sa však vyznačuje osobitnou zvláštnosťou: napísal ho totiž niekdajší vysoký predstaviteľ sovietskej moci, ktorý dosť zavčasu vytriezvel z komunistických ilúzií natoľko, že sa mohol v čase perestrojky a glasnosti stať hlavným poradcom Gorbačova. Jakovlev mal zo svojej funkcie možnosť dostať sa aj k inak neprístupným dokumentom, a tak zblízka vykresľuje hrôzy sprevádzajúce existenciu štátnej obludy, ktorá si vyžiadala životy najmenej 60 miliónov ľudí.
Teror ako výkonný prostriedok moci sa začal už za Lenina, nie, ako sa tradovalo, až po Stalinovom nástupe. Jakovlev si všíma všetky vrstvy i skupiny obyvateľstva, roľníctvo, duchovenstvo, inteligenciu a podrobne sa rozpisuje o zámienkach, ktoré viedli k surovým pokynom na sústavné čistky, lebo veď sa dodržiavala zásada, že zákony ústavy pre ústredný výbor strany neplatia. Lenin už napríklad v auguste roku 1918 prikazuje, že treba obesiť, „v každom prípade obesiť, aby ľudia videli, nie menej ako 100 známych kulakov, boháčov, pijavíc.“ V dejinách ZSSR nebolo obdobia bez popráv, ktorým sa nevyhli ani najvyšší stranícki funkcionári.
A ďalší neuveriteľný paradox: ani po skončení vojny roku 1945, keď už pretieklo toľko krvi, nestačilo kremeľským mocipánom, aby prestali so svojimi zločinmi. Pokračovali krutosti, nad ktorými zostáva človeku rozum stáť. Tisícky rodín čakali na návrat synov a otcov z frontu. Vlaky zo západu prichádzali, no tých, čo prežili napríklad v nemeckom zajatí, viezli nie domov, ale na Sibír do gulagov, lebo ich povinnosťou bolo hrdinsky zomrieť, nie prežiť nebodaj aj s infekciou Západu. Koľká zvrátenosť v tom musela byť, keď sa po strašnom holokauste viedol v Rusku vykonštruovaný proces so židovskými lekármi a oficiálne sa šíril antisemitizmus, čo neprestalo ani po Stalinovej smrti a Chruščovovom demaskovaní jeho zločinov.
Jakovlev venoval zvláštnu kapitolu prenasledovaniu inteligencie (podľa Lenina bola hovno), osobitne umelcov a vedcov. To boli zvlášť krikľavé aféry, lebo šlo často o osobnosti, známe aj v zahraničí (Pasternak a zákaz, aby prevzal Nobelovu cenu, prípad Solženicyn, Mejerchoľd, Babeľ, Zoščenko a ďalší).
Napríklad Mejerchoľd sa v liste Molotovovi sťažuje, ako ho vyšetrovatelia bili. Práve Molotovovi, ktorému dal Stalin uväzniť manželku, a ten mu naďalej verne slúžil! A za aké malichernosti sa dostali ľudia do väzenia! Roku 1953 zatkli a na päť rokov odsúdili scenáristu Kaplera, lebo sa do neho zaľúbila Stalinova dcéra Svetlana. Príšerná čo len predstava, že opernú speváčku alebo klaviristku odsúdia na smrť, že ešte aj deti boli „spoločensky nebezpečné“!
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik